Keď po roku 907 stráca Slovensko svoje centrálne sídlo, jeho politický život sa decentralizuje podľa žúp. Ba dokonca aj podľa dolín a údolí riek, dôsledkom čoho je 150 existujúcich nárečí slovenčiny.
Ale nielen množstvo a pestrosť nárečí, ale aj množstvo a pestrosť krojov či folklórneho prejavu robí z nás národ v istom zmysle výnimočný. Dovolím si dokonca zamýšľať sa nad tým, či práve oná decentralizácia podľa dolín a údolí riek, ale aj lokálne rozpory a spory medzi „dolinami a údoliami“ nás, ako národ, neochránili pred zánikom. Keď totiž prišiel akýkoľvek nepriateľ, čoskoro zbadal, že nemal s kým bojovať.
Nemali sme spoločnú armádu a ani výzbroj (v tomto smere sme sa veľkým oblúkom za nedávnych troch vlád vlastne vrátili do tamtých čias, keď sme armádnu výzbroj podarovali susedom). Nepriateľ vlastne nenašiel súceho nepriateľa, a tak sme prežili.
Ostaňme však pri jazyku a reči. Tá je v našich stredoeurópskych pomeroch rozhodujúca pre príslušnosť k národu či etniku. Zoberme si našich južných susedov. DNA majú vlastne slovenskú (Slovenmi sa kedysi dávno nazývali všetci dnešní Slovania. Srbsko-moslimská speváčka Lepa Brena spieva „Ja sem Jugoslovenka“).
Len v jazyku ich od nás definitívne odklonil v čase, keď spisovnú slovenčinu kodifikoval Bernolák, slobodomurár, kalvín František Kazinczy. Zatiaľ čo Bernolák nemal problém zostaviť Slowar so 40-tisíc slovenskými slovami, Kazinczy musel 10-tisíc chýbajúcich slov pre maďarčinu vymyslieť. A tak sa stala maďarčina po nemčine „novou pánskou rečou“. Kto chcel byť pánom, musel sa naučiť Kazinczyho maďarčinu.
Inak Maďari dosiaľ tvoria nové slová. Kým celý svet hrá hokej, Maďari hrajú jégkorong (ľadový kotúč). Nesvedčí o príbuznosti „starej maďarčiny“ so slovenčinou veta „Drága es a ritka kaša“, v preklade „Drahá je tá kaša riedka“?
Maďari nikdy neboli Uhrami
Prežili sme v kráľovstve, kde uhorskí vzdelanci vedeli po latinsky, ale viac-menej ovládali aj dobovú slovenčinu. Podľa Sasinka len dvaja uhorskí králi vedeli „po kumánsky“ (maďarsky) a to Žigmund Luxemburský a Matej Korvín. Uhrami boli vlastne len Slováci, lebo ako píše Cyril Hromník, historik žijúci v Južnej Afrike, Maďari Uhrami nikdy neboli. Vždy vystupovali ako Maďari a skutočných Uhrov až tak nemali v láske, že sa do maďarčiny slovo Uhor ani len „nezmestilo“.
Mali sme osobnosti, o ktorých nevieme nič. Napríklad Petra Revu (1568 – 1622), dedičného župana Turčianskej stolice, ktorý s úradníkmi svojho panstva viedol korešpondenciu v kultivovanej slovenčine. Po latinsky napísal dielo O pôvode, udatnosti, víťazstve, osude svätej koruny Uhorského kráľovstva, ktoré posmrtne, v roku 1659, vyšlo v rozšírenom vydaní ako spis o uhorských dejinách: De Monarchia et Sacra Corona Regni Hungariae centuriae septem (O monarchii a svätej korune Uhorského kráľovstva).
V ňom vôbec prvý raz v uhorskej historiografii vysoko oceňuje slovanské etniká, ich dlhovekosť, ako aj ich rolu pri výstavbe uhorského štátu. Zdôrazňuje, že „reč slovanská či ilýrska je dnes zo všetkých reči najrozšírenejšia. Ak sa má sláva reči posudzovať podľa upotrebenia, príbuznosti a rozšírenosti, reč slovanská s latinskou vyrve ostatným palmu víťazstva. S jej pomocou možno prejsť pol Európy a ešte aj časť Ázie.“
Vychádzal z prameňov
Ako prvý uverejnil aj text Privilégia Alexandra Veľkého Slovanom. Alexander Veľký, zakladateľ gréckeho impéria, vyslovuje v ňom údajne vďaku „slávnemu pokoleniu Slovanov a ich jazyku,“ želá im pokoj a blaho od seba a od jeho nástupcov v spravovaní sveta. Tento text bol obľúbeným argumentom autochtónnosti Slovanov, odvolávali sa naň slovenskí vzdelanci už v 17. a ešte aj v 18. storočí.
Na základe jeho diela vznikali neskôr národné obrany a obrodenecké koncepcie slovenských dejín. Aj známa Apológia Jána Baltazára Magina, označovaná za prvú slovenskú národnú obranu. Aj keď sa Matej Bel domnieval, že ide možno o podvrh, dával Revu za príklad súvekej vede. Páčilo sa mu, že dôsledne študoval pramene.
Iný Peter, Peter Pázmaň (1570 – 1637), kardinál pochovaný v bratislavskej katedrále sv. Martina, založil internát – rímskokatolícky seminár – pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pazmaneum. Vyšlo z neho množstvo slovenských vlasteneckých kňazov. Napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Ferdiš Juriga, Jozef Tiso.
V roku 1625 vydal Ostrihomský rituál (Rituale Strigoniense), v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej slovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. V roku 1635 založil Trnavskú univerzitu, druhú slovenskú univerzitu po Academii Istropolitane. Tu pred rokom 1655 pripravoval Sélešiho Canthus catholici, tu sa angažoval Maximilián Hell, tu vytváral Samuel Timon koncepciu dejín slovenského národa. Boli tu napokon aj neúspešné pokusy zriadiť katedru (stolicu) slovenskej reči!
Pokiaľ ide o naše nárečia, ktoré sú bohatstvom slovenčiny, nie je pravda, že by napríklad Zemplínčan nerozumel Záhorákovi, či naopak. Ak aj nie ste Zemplínčan, zaiste porozumiete nášmu vianočnému vinšu: „Viňčujem vám viňčujem na tote svate śvjatočky, hojňejši, pokojňejši, na hure urody, u dvore tri plody, žeby sce chodziľi pomedži stožočky jak jasny meśačok pomedži hvizdočky, v komore źeľe, u chyži veśeľe! Toto vam viňčujem na svate śvjatočky!
Marián Tkáč
Článok pôvodne vyšiel v časopise Svedectvo
Ilustračné foto: Ľ. Štúr. Zdroj: internet/voľbá doména
27. december 2024 05:50
