Ubehlo 35 rokov od zvrhnutia komunistického režimu, patrí sa bilancovať. Nedá sa poprieť, že najväčším prínosom bola obnova slovenskej štátnosti. Hlasovanie o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 25. novembra 1992 však nesie pečať zbabelosti poslaneckých klubov KDH a SDĽ. Kádeháci odkázali, že nedajú ani jeden hlas za vznik samostatného Slovenska a esdeľáci boli tiež proti. Kresťanskí demokrati hlasovali proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti SR aj proti prijatiu Ústavy SR.
Najväčšiu úlohu pri vzniku druhej Slovenskej republiky zohralo Hnutie za demokratické Slovensko a jeho predseda Vladimír Mečiar. No spoločnosť sa tvorcom štátnosti odvďačila podobne, ako po druhej svetovej vojne tvorcom prvej Slovenskej republiky. Vtedy komunisti likvidovali ľudákov, aj fyzicky.
Politický zlepenec kádehákov, esdeľákov a liberálov po roku 1998 použil modernejšie metódy. Mečiara démonizoval a démonizuje dodnes a zo všetkých štátnych inštitúcií vyhnal ľudí spriaznených so štátotvorným hnutím. Likvidoval všetko, čo sa hlásilo k slovenskej štátnosti. Zrušil výstavbu diaľnic a tým aj slovenské podniky pri jej výstavbe.
Zrušil Slovenskú informačnú agentúru, novinárov televízie internoval na 28. poschodí. Vláda zrušila zábezpeku za privatizačné úvery, čím vyhnala slovenských podnikateľov z privatizácie. Bez kapitálu nemohli fungovať ani médiá, a tak sa dostali do rúk zahraničným investorom. A vrátila sa prednovembrová jednostrannosť. Vďaka kolaborácie kresťanských demokratov s komunistami.
Počas Dzurindovej vlády došlo k privatizácii strategických podnikov ako energetika, plyn, telekomunikácie či železiarne, ibaže príjmy z ich predaja sa neprejavili na výstavbe ciest, mostov, nemocníc… ba nekonali sa ani dvojnásobné platy, čo pred voľbami sľuboval Dzurinda.
Po novembri ´89 sme predpokladali, že si dáme do poriadku slovenské dejiny. Že konečne sa dostanú k slovu slovenskí historici, ibaže opak sa stal pravdou. Slovenských historikov odstavujeme z postov, ba dokonca jestvoval pokus zrušiť katedru slovenských dejín! A čo je už celkom nepochopiteľné, robí tak aj Cirkev s cirkevnými historikmi so slovenským srdcom. Zatvorené kostoly počas kovidu bolo to najhoršie, čo kresťanov mohlo postihnúť.
Za úspech možno považovať fakt, že NR SR neratifikovala Istanbulský dohovor, cez ktorý sa do života spoločnosti pretláčala gender ideológia. Ona je však implementovaná v rozličných agendách a v školstve sa to celkom markantne prejavuje. Keď sme na začiatku 90. rokov vynakladali úsilie zakázať médiá s pornografickým obsahom, v súčasnosti sa treťosektoroví aktivisti ponevierajú v školách a propagujú sexuálnu výchovu pornografickými metódami.
Komunistická moc poslala v 50. rokoch Milana Šimečku z Brna ateizovať slovenskú mládež na vysokých školách, kde prednášal základy marxizmu. Jeho syn Martin nevie prísť Slovákom na meno a jeho syn Michal sa stal predsedom najliberálnejšej strany na Slovensku.
Strany, ktorej práve to, čo poslanci parlamentu v Istanbulskom dohovore odmietli, tvorí filozofiu jej programového zamerania.
Azda najväčší pľuvanec do tváre národa vmietol poslanec za KDH František Mikloško, keď sa v parlamente postavil proti návrhu za odvolanie podpredsedu NR SR Michala Šimečku a obhajoval nadáciu komunistu Milana Šimečku, lebo vraj plní úlohu zachovania pamäti národa!
Pôsobenie KDH na politickej scéne je od samého začiatku prinajmenšom problematické. Predovšetkým preto, že hnutie si sprivatizovalo Cirkev. Mediálna ikona novembra ´89 Anton Srholec začiatkom 90. rokov vyháňal z kostolov voličov HZDS, SNS, RSS… Lebo vraj volia mravne padlých a skorumpovaných ľudí. A tohto roku KDH dokonca v pozvánke na 17. novembra uviedlo, že v Katedrále sv. Martina v Bratislave bude „ďakovná svätá omša KDH za 35 rokov slobody“.
Oslavujme Vianoce, kým môžeme a oddeľujme pšenicu od kúkoľa.
Eva Zelenayová
článok pôvodne vyšiel v časopise Svedectvo
Ilustračné foto: Pixabay
7. december 2024 05:55
