KOMENTÁREKoalíciaPolitikaSLOVENSKO

Alibizmus ako politický program: Ako Andrej Danko parazituje na krízovom manažmente vlastného chaosu

Z divadelnej hry Jean-Paul Sartra Za zatvorenými dverami pochádza  svetoznámy výrok: „Peklo sú tí druhí“ .

V politickej hre – parlamentnej fraške sa prvotní vinníci, ktorí by sa za dvere parlamentu nedostali bez externých „výťahárov“ na kandidátke, hádžu svoju vinu na tých druhých.

Slovenská vládna koalícia sa tak ocitla na kritickej hrane prežitia. Po sérii chaotických presunov a rozpadov poslaneckých klubov sa vládna väčšina de facto scvrkla na krehkých 75 poslancov. V normálnej politickej kultúre by lídri strán, ktoré tento rozvrat spôsobili, prebrali plnú zodpovednosť, sklopili zrak a hľadali riešenia. V realite slovenskej vládnej trojkoalície však sledujeme celkom iné divadlo: festival pokrytectva a farizejstva v hlavnej úlohe s predsedom SNS.

Andrej Danko dlhodobo predvádza kaskadérske psie kusy, ktoré politológovia radi označujú ako „opozičná rétorika z vládnych lavíc“. Správa sa ako Pilát či externý politický komentátor, ktorý s aktuálnym marazmom v Národnej rade akože nemá absolútne nič spoločné. Používa osvedčenú, no v tomto kontexte mimoriadne priehľadnú taktiku: najlepšia obrana je útok. Terčom jeho frustrácie sa pritom nestal on ako hlavný strojca nesúrodej kandidátky, ani vlastní neposlušní poslanci, ani ale premiér Robert Fico.

Danko ostro kritizuje premiéra za to, akým spôsobom sa pokúša „upratať rozliate mlieko“, vytečené z klubu SNS. Vyčíta mu, že s odídencami z SNS (či už ide o huliakovcov, alebo najnovšie prestupy okolo Romana Malatinca) vyjednáva na vlastnú päsť a kupuje si ich lojalitu vládnymi postami. Táto kritika by možno mala morálnu váhu, keby neprichádzala od človeka, ktorý celý tento problém osobne stvoril.

Bolo to totiž pragmatické chamtivo Andreja Danka, ktoré pred voľbami zosnovalo kandidátku SNS nie s jednotnou integritou, ale ako nesúrodý zlepenec mikrostrán, radikálov a internetových figurín. Danko ich potreboval, aby sa vôbec preškriabal cez päťpercentnú hranicu do parlamentu. Už vtedy bolo jasné, že tieto výrazné individuality s vlastnými mocenskými ambíciami nebudú dlho sekať dobrotu v jednom šíku. Keď sa však tento hlinený kolos podľa očakávania začal sypať, Danko odmietol prijať akúkoľvek kádrovú zodpovednosť. Zlyhanie vlastnej personálnej politiky jednoducho prehlásil za cudzí problém.

Najviac zarážajúci je však vzduchoprázdny charakter Dankových útokov. Hlasno kričí, čo premiér robí zle, no sám nepovie, ako by to mal riešiť inak. Zámerne pred verejnosťou zamlčiava jedinú logickú alternatívu, ktorú by jeho „zásadový“ postoj priniesol. Ak by totiž Robert Fico poslancov okolo Rudolfa Huliaka či Tomáša Tarabu odignoroval a odmietol im ustúpiť, vládna koalícia by okamžite stratila parlamentnú väčšinu. Zákony by neprechádzali, rozpočet by nebol schválený a vláda by padla, čo by Slovensko uvrhlo do predčasných volieb.

To by však znamenalo koniec vládnych limuzín a ministerských kresiel aj pre samotnú SNS. A presne v tomto bode naráža Dankovo farizejstvo na realitu. Šéf národniarov si môže dovoliť luxus čistých morálnych apelov a lacných útokov na premiéra len preto, lebo vie, že Fico ten špinavý politický pragmatizmus nakoniec urobí za neho. Danko parazituje na krízovom manažmente Smeru – kritizuje prostriedky, no potajomky si užíva výsledky, ktoré ho držia pri moci.

Kým sa však predseda národniarov hrá na urazeného arbitra morálky a koalícia utápa energiu v bizarných mocenských prestupoch, účet za toto divadlo vystavujú tomu najzraniteľnejšiemu článku – bežnému občanovi.

Kým sa v parlamente prepočítavajú poslanci a odkladajú schôdze, reálne problémy Slovenska stoja. Žiadny občan v obchode neplatí nákup Dankovými politickými egami a nikoho v nemocnici nevylieči skutočnosť, že Taraba získal ďalšieho poslanca. Dôsledkom tohto vládneho chaosu nie je nič iné, len paralyzovaný štát, neschopnosť prijímať zásadné reformy a prehlbujúca sa ekonomická neistota pre rodiny, ktoré na konci mesiaca reálne pociťujú dôsledky drahoty. Dankov alibizmus tak priamo oberá verejnosť o stabilitu, ktorú táto vláda pred voľbami tak pompézne sľubovala a ničí posledné zvyšky dôvery národa, že politika sa dá robiť aj inak – pre ľudí na prvom mieste.

V duchu slávneho sartrovského výroku „peklo sú tí druhí“ sa Andrej Danko dokonale zbavil radikálnej zodpovednosti za vlastné rozhodnutia. Vinníkom krízy je pre neho rebel, zradca, koaličný partner či premiér – skrátka ktokoľvek, len nie on sám. Sledovať lídra vládnej strany, ktorý ohrozuje stabilitu štátu vlastnou neschopnosťou udržať si ľudí a následne sa tvári, že on je len obeťou situácie, už nie je len nerealistické. Je to politický alibizmus najhrubšieho zrna, na ktorý v konečnom dôsledku doplácajú všetci obyvatelia Slovenska. A súčasne žalostný obraz karierizmu cez mŕtvoly, kedy namiesto politického cintorína sa ocitnú niektoré kreatúry na výslní.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor, bývalý 1.podpredseda a dvojnásobný predseda klubu poslancov SNS v NRSR.. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Nadácia Pro Patria mu udelila pamätnú medailu za zásluhy o rozvoj kultúry a rozvoj slovenského národa, ako aj za  dlhodobú publicistickú a spoločenskú činnosť v prospech národnej, suverenistickej a konzervatívnej scény.

Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou

5. november 2026  05:59

Zroj
autorský text

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.

Back to top button