Barbarské roky sa vracajú? „V mene angažovaného aktivizmu“: Opäť posudzovaný biskup Vojtaššák

Proces s tromi biskupmi, ktorý sa konal v Bratislave v januári 1951, bol politicky motivovaný súdny proces s tromi katolíckymi biskupmi: Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Biskupi boli obvinení z protištátnej činnosti a kolaborácie s nepriateľom. Proces bol zinscenovaný komunistickým režimom a mal za cieľ oslabiť vplyv Katolíckej cirkvi na Slovensku. Biskupi boli po procese odsúdení na dlhoročné tresty väzenia.

Hoci boli títo mučeníci bývalého totalitného režimu v roku 1990 súdne rehabilitovaní, súčasné justičné orgány si opäť posvietili na meno jedného z nich – biskupa Jána Vojtaššáka.

Pred 60. rokmi – 4. augusta 1965 – sa skončila mučenícka životná cesta biskupa Jána Vojtaššáka. Pri príležitosti Pamätného dňa smrti Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka sa v sobotu 9. augusta uskutočnila celodiecézna ďakovná púť v jubilejnom chráme v Zákamennom na Orave. A to v čase, keď angažovaný prokutáror Generálnej prokuratúry SR žiada mesto Dolný Kubín, aby poslanci zrušili pomenovanie námestia po biskupovi Vojtaššákovi pre jeho pôsobenie počas I. Slovenskej republiky (1939-45).

Na konci svätej omše sa prihovoril kňaz Jozef Krajňák, ktorý pôsobí v Amerike a zaspomínal si na svojho otca Jozefa, ktorý počas pohrebu biskupa v Zákamennom v odvážnom príhovore vyzval k rehabilitácii biskupa Jána Vojtaššáka.

Aj Ján Vojtaššák je tak ďalšou historickou osobnosťou slovenského národa, na ktorú sa pozerá dvomi rôznymi pohľadmi. Záleží, na ktorú stranu sa postaví väčšina národa a kedy skončí konečne bičovanie slovenských národných osobností.

Aktivizmus a angažovanosť prokuratúry a súdov  bola jedným zo smutných faktov bývalej totality, na ktorú doplatili mnohí politickí väzni.

Obviňovali ich z bizarných skutkov a vyrubovali drakonické tresty, len aby kráčali vo vytýčenom hlavnom ideologickom prúde. A povedzme, že často bola za týmto odsúdeniahodným konaním aj nenávisť a osobný karierizmus.

Angažovanosť a neototalitné maniere stále žijú

Žiaľ, mnohé negatívne javy z čias totalitného systému sa nepodarilo dodnes odstrániť zo spoločnosti a dokonca ani z konania verejných funkcionárov či médií.

Tieto maniere si ďalej žijú svoj život. Často takýto aktivizmus poškodzuje aj dobré meno politických väzňov a protikomunistického odboja.

Ďalej sa budem venovať len jednému javu a činnosti, čo  sa paradoxne konajú v mene ochrany spoločnosti pred dopadmi z bývalej éry. Rozhorčenie v radoch politických väzňov vyvolalo konanie prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý napadol pomenovanie námestia v Dolnom Kubíne po biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Žiadal jeho zrušenie, hoci išlo len o technickú zmenu – odstránenie chyby v mene s potvrdením doterajšieho názvu.

Polemický je preto aj formálno-právny jednostranne interpretovaný argument prokurátora „mám za to, že…“  so zjavnou maximalizáciou prísnosti zo zákona.

Podobne ako v bývalej totalite, aj teraz sa médiá hlavného prúdu (režimové) angažovane zapájajú do informačno-propagandistického aktivizmu, aby vzájomne s oficiálnymi orgánmi či neformálnym „hlavným prúdom“ dosiahli vytýčený cieľ. Stačí si pozrieť nadpis článku o vykonštruovanej kauze:  „Ján Vojtaššák: mučeník, či kontroverzná postava“ (SME).

Aktivizmus historikov

Teraz sa pozrime na tretiu  oblasť aktivizmu. Prokurátor si vyžiadal „odborné“, čiže kádrové posudky na biskupa Vojtaššáka od historikov. Podľa podkladov, ktoré sme získali z GP SR išlo o stanoviská Historického ústavu SAV a ÚPN. Hlavné slovo v posudku mal historik Ján Hlavinka (1979), bývalý riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu, ktorý o.i. tvrdí, že „komunisti dali vinu za holokaust len Nemecku“ a že v parlamente (NR SR) „sedia fašisti“… Druhým historikom, ktorého názory sa premietli do konečného hodnotenia je Ivan Kamenec, známy antislovák, bývalý člen KSČ. Osoba s rovnakým menom a dátumom narodenia je vedená v Registračných protokoloch ŠtB, ktoré spravuje ÚPN, ako kandidát tajnej spolupráce s krycím menom Historik a ako dôverník s krycím menom Samo… (TU)

Je naozaj smutným paradoxom, že riaditeľ HÚ SAV Slavomír Michálek, ktorý sa podpísal pod tendenčné  stanovisko k rehabilitovanému a komunistickým režimom preukázateľne prenasledovanému politickému väzňovi J. Vojtaššákovi, sa stal v máji tohto roku  členom Správnej rady ÚPN.

Tá ako kolektívny orgán dohliada na činnosť národnej pamäťovej inštitúcie aj na obdobie komunistickej totality. A stále ešte rieši udeľovanie štatútu veterána protikomunistického odboja, žiaľ, často aj so zamietavými rozhodnutiami voči súdne rehabilitovaným politickým väzňom.

Pri takomto zložení a postojovom „zotrvačníkovom“ nastavení ÚPN majú politickí väzni komunizmu vážne obavy o férové a objektívne posudzovanie éry neslobody v rokoch 1948-89 (s prenasledovaním slovenských vlastencov už od roku 1947).

Historický ústav falzifikuje

Stanovisko HÚ SAV „k osobe biskupa Jána Vojtaššáka z hľadiska jeho politického, spoločenského či iného pôsobenia v období tzv. Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945“ obsahuje už v samotnom názve ignorovanie vecných faktov. Použitie adjektívnej skratky „tzv.“ k štátu, ktorý uznalo takmer 30 štátov sveta, odráža o.i. tendenčnú a difamačnú terminológiu komunistickej historiografie. Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje skratku „tzv.“  ako „nepravý, klamný, falošný“.

Stanovisko HÚ SAV na jednej strane zavádzajúco konštatuje, že biskup Vojtaššák v rokoch 1939 – 1945 sa „aktívne zúčastnil na politickom živote vtedajšej ľudáckej Slovenskej republiky“ a dodáva, že po roku 1945 zaujal „rezistentný postoj voči nastupujúcej komunistickej totalite“.  A že po roku 1948 bol prenasledovaný a na základe vykonštruovaných obvinení a politického súdneho procesu bol (v roku 1951) odsúdený a dlhé roky nespravodlivo väznený.

Ďalší samoznak tendenčnosti ako vystrihnutý z komunistickej propagandy a marx-leninských učebníc histórie, ktorý vážne znepokojuje odporcov komunistickej ideológie, totality, ale aj historiografie je označenie štátu nálepkou „ľudácka Slovenská republika“.

Pri takomto marx-leninskom prístupe k objektívnej forme (štát) zámenou s režimom či vládnucou silou nemožno od akademických kádrovníkov očakávať ani vyvážené a nestranné hodnotenie subjektu v ňom – pôsobenie občana – biskupa Jána Vojtaššáka. Akoby sa niektorí zasekli v 50.rokoch minulého storočia…

Postup akadémie (!) využíva manipulačnú techniku „totum pro parte“ (lat. „celok za časť“), keď sa na jednotlivca alebo časť spoločnosti prenáša hodnotenie celku. V skratke: prvá Slovenská republika bola a priori zlá, a tak každý, kto v nej pôsobil bol podľa tejto „logiky“ rovnako zlý a odsúdeniahodný.

Diletanti na prokuratúre?

Polemický je aj hlavný argumentačný naratív GP SR o účinkovaní biskupa Vojtaššáka v Štátnej rade.

Po prvé:  Zloženie rady odzrkadľovalo  stavovský systém podielu na moci. Boli tam zástupcovia kľúčových inštitúcií – predstavitelia bankového sektora, súdov, samosprávy a tiež cirkví – katolíckej aj evanjelickej.

Po druhé: Štátna rada bola nevoleným orgánom, nemala výkonnú moc, sama nemohla nikoho obžalovať. Vo vážnych otázkach celoštátneho charakteru mohla podávať len odporúčania, ale čisto nezáväzné. Teda ťažko môžeme poradný orgán zaradiť medzi riadiace štruktúry štátu a jej členov za „funkcionárov štátu“.

Po tretie: hoci Štátna rada bola ustanovená už v júli 1939, prvé zasadnutie sa uskutočnilo až o rok, a zjavne ho ovplyvnili salzburské rokovania. Rada mala totiž slúžiť ako katolícky nárazník voči politicko-ideologickému radikálnemu krídlu HSĽS (Tuka), ktoré sa posilnilo práve po spomenutých rokovaniach v Salzburgu.

Prvá Slovenská republika sa totiž formovala v duchu Hlinkovho odkazu ako „katolícky štát“, nie ideologický a už vôbec nie „nacistický“, hoci bola satelitom a spojencom Ríše. Dokazuje to aj objektívny nestranný pohľad z Británie, keď istý dobový časopis zo 40. rokov uverejnil čiernu mapku Európy obsadenú Nemcami. Slovensko bolo vyznačené bielou farbou s popisom „Slovensko – katolícky ostrov v nacistickom mori“. Súdiť niekoho za katolicizmus si dovolila len komunistická totalita, čo pocítili aj viacerí slovenskí biskupi, vrátane J. Vojtaššáka.

O strážení katolíckeho charakteru štátu a nie nacistickej ideológie Radou dokazuje zloženie jej 2.funkčného obdobia. Zo 17 členov ostali len desiati – vypadli  z nej napríklad  politici A. Mach, V. Tuka aj F. Karmasin.

Z jediného pokusu kádrového posudku, kde sa zohľadnil celostný pohľad, teda aj nástup a pôsobenie komunistickej totality a jeho prenasledovania v nej, v kontraste s jednostranným negatívnym výsledkom za éru pôsobenia v Štátnej rade SR (1940-45) vyplýva aj nedodržanie ducha zákonov historikmi. Pretože ďalej už nepracovali metódou pro et kontra (v prospech a neprospech) posudzovaného, ani nezohľadnili fakt, že tretí (protikomunistický) odboj, ktorého bol evidentne J. Vojtaššák účastníkom, „bol pokračovaním národného boja za oslobodenie“ (§ 2, ods.1 zákona 219/2006 o protikomunistickom odboji). Pritom formálne pôsobenie antikomunistického odporu podľa cit. zákona spadá už od 6. októbra 1944, keď ešte existovala prvá SR.

Historické ustanovizne majú historické okno

Oficiálne historické ustanovizne štátu (HÚ SAV, ÚPN) preukazujú vo výstupoch problém s „povinnosťou vyrovnať sa s komunistickým totalitným režimom“ (zákon č.  125/1996), ktorý podľa cit. zákona páchal aj „justičné zločiny vykonané v politických procesoch“, ktorého obeťou bol nielen biskup Vojaššák, ale aj ďalší dvaja biskupi – Michal Buzalka a Pavol Gojdič.

Prvý paragraf cit. zákona hovorí aj o „páchaní zločinov“ v mene uplatnenia komunistickej moci a ideológie, pričom z kontextu monsterprocesu s tromi slovenskými biskupmi je zrejmé, že boli obeťou štátneho zločinu – a to najmä za ich pôsobenie počas éry prvej SR, čiže s nezákonným použitím kolektívnej viny a nenávisti k cirkevnému, najmä katolíckemu stavu a všeobecne k „slovenskej otázke“.

Niektoré „vedecké“ konštatovania HÚ SAV pripomínajú dé javu z totalitnej éry – napr.  tvrdenie o aktívnej účasti na politickom živote „ľudáckej Slovenskej republiky rokov 1939 – 1945“.

Kádrové posudky

Nielen účasť, ale aj „vstup do politického diania“ mal podľa historika Jána Hlavinku biskup Vojtaššák prejaviť o.i. aj „kladným postojom k novému Slovenskému štátu“ a aj skutočnosťou, že „bol dlhoročným ideovým prívržencom HSĽS“.  V obrátenom garde sa to podobá na výstupy z previerok k okupácii ČSSR v roku 1968. Hádam sa raz vlastenci zo začiatku 90.rokov nedožijú podobného prekádrovania s nálepkou, že prejavili kladný postoj k opätovnému vzniku suverénnej Slovenskej republiky 1.januára 1993…

Obr. biskupi Ján Vojataššák a Michal Buzalka ako väzni komunistickej totality. Zdroj: Aliancia za nedeľu

Takže podľa tohto kádrovníckeho postoja by mohol byť vinný každý sympatizant HSĽS, vtedy najsilnejšej, na Slovensku s prevahou vedúcej politickej sily. To je opäť príznak tendenčnosti a názorovo-politickej zaujatosti, keďže HSĽS od roku 1923 bola v župných, krajinských, snemových aj parlamentných voľbách vždy na prvom mieste. Jej predstavitelia boli aj ministrami vlád v prvej ČSR. Takýto predpojatý, čechoslovakizmom poznačený postoj kolektívne dehonestuje aj tých 564-tisíc voličov, ktorí v roku 1935 hlasovali za HSĽS.

Ide o neprípustný zásah posudzovania stavu a pomerov spoločnosti v minulosti s odstupom desaťročí či stáročí, čo v súčasnosti používajú nositelia ďalšej agresívnej – woke – ideológie, vedúcej kultúrne vojny v mene ideológie.

Vojtaššák: Namiesto blahorečenia odsudzovanie

Zdá sa, že Ján Vojtaššák je opäť súdený (posudzovaný), tentoraz nie apologétmi marx-leninizmu, ale neomarx-progresivizmu. Čo je však najhoršie vo vzťahu k protikomunistickému odboju je skutočnosť, že ide o oficiálne inštitúcie štátu zriadené  zákonmi, o ktorých zákonodarca predpokladal, že budú konať vo verejnom záujme. Teda objektívne zohľadňovať všetky skutočnosti pre a proti a vyhnú sa ideologickým či politickým a tendenčným vplyvnom.

Aj táto kauza je dôkazom opodstatnenosti jestvovania organizácie Politické väzni Zväz protikomunistického odboja (PV ZPKO) a zachovania svedectva a pamäti politických väzňov, ktorí sa opäť musia brániť, súc už v demokracii, tendenčnému a paušálnemu posudzovaniu. Ján Vojtaššák totiž nebol len predstaviteľ Cirkvi, bol aj politickým väzňom komunizmu.

V tejto kauze budeme preto pokračovať a zisťovať, či nedošlo k javu mainstreamového aktivizmu, s ktorým sa mnohí politickí väzni stretali pri vyšetrovaní, súdení aj vo väzniciach a potom dokonca ešte aj v civilnom živote.

Vidíme, že úctu a rešpekt k protikomunistickému odboju nedokáže zabezpečiť štát a jeho inštitúcie, preto budeme musieť s využitím demokratických a ústavných nástrojov sa postarať o zmenu.

K tomuto svedectvu a činnosti sme zaviazaní všetkými nevinnými obeťami komunistických represálií, vrátane biskupa Jána Vojtaššáka.  Pomenovanie verejného priestoru ako politický väzeň komunizmu si nespochybniteľne zaslúži.

Postoj prokuratúry, HÚ SAV a ÚPN totiž nedehonestuje len jeho meno a život, ale a priori spochybňuje aj protikomunistickú činnosť a dobré meno účastníkov a veteránov protikomunistického odboja.

Alebo opäť niekto nezákonne nadraďuje druhý, protifašistický odboj nad tretí, protikomunistický odboj?

Vykonštruovaný, dopredu pripravený a päť dní trvajúci súdny proces so slovenskými katolíckymi biskupmi skončil de facto kolektívnou vinou a spoločným odsúdením v jeden deň.

Po páde komunistického režimu boli totiž všetci traja odsúdení biskupi – Ján Vojtaššák, Pavol Peter Gojdič a Michal Buzalka – dňa 27. septembra 1990 rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v plnej miere rehabilitovaní.

S podobnými metódami angažovaného aktivizmu „zbaviť sa nepohodlných“ ľudí, pritom nehanebne siahať po spôsoboch totalitných režimov,  by sme sa v 21.storočí už naozaj nemali stretávať. A už vôbec nie s paušálnym osvojením si unifikovaných marx-leninských a čechoslovakistických naratívov Ústavom pamäti národa či Slovenskou akadémiou vied.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: súdny proces s biskupom J. Vojtaššákom. Zdroj: archív Ústav väzenskej stráže

11. august 2025    05:58