Slovenská kultúrna scéna sa ocitla v najväčšom kŕči od roku 1989. Na jednej strane barikády stojí hlasná platforma Otvorená kultúra! a hnutie Kultúrny štrajk, na druhej strane konzervatívna, pronárodná scéna a politické vedenie rezortu kultúry. V pondelok nedošlo k rokovaniu, ktoré chcelo zorganizovať ministerstvo kultúry s predstaviteľmi tejto iniciatívy.
Zlyhania oboch strán v kultúrnej vojne
Hoci sa celý konflikt navonok zástupne prezentuje ako technický spor o „odbornosť“, transparentné výberové konania či nezávislosť fondov, v skutočnosti sme svedkami otvoreného frontu v hlbokej kultúrnej vojne, ktorá prenikla aj na Slovensko.
Toto nie je spor. Toto je vojnové pole a bitka, v ktorej ide o oveľa viac než o riaditeľské stoličky – ide o zápas o zmenu kultúrnych vzorcov a ovládnutie myslenia celej spoločnosti, čiže o nastolenie cieľa každej ultraľavičiarskej, dnes progresívnej ideológie – o kultúrnu hegemóniu.
V tomto zápase však obe strany zlyhávajú. Kým jedna skupina maskuje ideologickú expanziu za vznešené reči o umení, štátny aparát trestuhodne nechápe, proti akému silnému súperovi vlastne stojí.
Dlhý pochod kultúrnymi inštitúciami a ilúzia „nezávislého umenia“
Platforma Otvorená kultúra! sa rada prezentuje ako spontánny hlas údajne utláčanej umeleckej obce. Detailnejší pohľad na jej štruktúru však odhaľuje niečo úplne iné. V jej koordinačnom centre nesedia v prvej línii nepraktickí básnici či autentickí tvorcovia umenia, ale vysoko pragmatickí „servismani“ – kurátori, kultúrni manažéri, teoretici a publicisti.
Platformu zastupuje a koordinuje takzvaný koordinačný výbor. Jeho frekventovanými členmi sú Tomáš Hudák, Oto Hudec, Zuzana Jakalová, Jana Kapelová, Eliška Mazalanová, Barbora Nemčeková, Ivana Rumanová či Bohdan Smieška.
Ide o ľudí vyškolených v projektovom manažmente a grantových schémach, ktorí disponujú presne tými administratívnymi zručnosťami, aké sú potrebné na budovanie nátlakových štruktúr. Podobný charakter má aj vonkajší okruh prezentovaný aktérmi kultúry a umenia – s výraznou angažovanosťou v politických témach – Michal Kaščák, Michal Hvorecký, Martin Šútovec (Shooty), Kristína Tormová či Richard Stanke…
Progresívni liberáli sa takto cez divadelné hry, výstavy, festivaly či grantové schémy snažia oslabiť tradičné hodnoty ako sú rodina, národná identita či náboženstvo a tiež nimi reprezentované politické subjekty a nahradiť ich svojimi globálnymi témami a stranami presadzujúcimi gender agendu, multikulturalizmus či radikálny enviromentalizmus.
Tento organizačný motor poháňa ideológiu, ktorú je treba otvorene a legitímne označiť za kultúrny marxizmus či neomarxizmus s cieľom vybudovať kultúrny komunizmus alebo v chrumkavejšej forme ako kultúrny socializmus.
Cez koncepty „dlhého pochodu inštitúciami“, s ktorými pred desaťročiami prišli ľavicoví neomarxistickí teoretici, sa táto úzka, angažovaná skupina aktivistov pokúša v duchu stratégie a taktiky o hegemóniu nad kultúrnym priestorom. Cez dlhotrvajúcu kultúrnu indoktrináciu v kultúrnej revolúcii dosiahnu to, čo boľševici dosiahli v rýchlej a brutálnej revolúcii, likvidujúc triedneho neoriateľa.
Pod zámienkou otvárania moderných tém sa do galérií, divadiel a festivalov vnáša progresívna a dúhová agenda, ktorá má za cieľ systematicky dekonštruovať tradičné slovenské kultúrne vzorce – od rodiny až po národnú identitu.
Najväčším paradoxom je, keď sa títo aktivisti odvolávajú na historické prepojenie umenia a politiky ako na záruku demokracie. Práve história dvadsiateho storočia a éra komunizmu nám totiž dáva jasné poučenie. Ukazuje, ako ľahko sa umelecké elity dokážu nechať zlákať vládnucou ideológiou, ako ochotne podpisovali Antichartu, ako radi režírovali a hrali rôzne partizánske epopeje a ako vďačne ťažili zo svojho prominentného postavenia výmenou za lojalitu a reklamu režimu.
Ak dnes liberálno-progresívna scéna tvrdí, že bojuje za slobodu, v očiach obrovskej časti obyvateľstva len bojuje za zachovanie vlastného monopolu na prerozdeľovanie štátnych peňazí (napríklad cez Fond na podporu umenia) pre vybraný okruh hodnotovo a najmä ideologicky spriaznených projektov, aby mohli bez starostí viesť ako žoldnieri kultúrnu vojnu.
Mlčiaca, slobodne tvoriaca väčšina mimobratislavských umelcov, folklórnych súborov a tradičnej kultúry pritom zostáva bokom – bez záujmu médií aj bez prístupu k miliónovým dotáciám.
Bezradný rezort: Keď štát posiela úradníkov do ideologického boja
Ak je stratégia progresívnej ľavice čitateľná a systematická, reakcia Ministerstva kultúry SR je prejavom absolútneho nepochopenia situácie. Rezort úplne zlyhal v zvládnutí základnej línie a ukázal, že vôbec nerozumie tomu, v čom kultúrna vojna vlastne spočíva. Obávam sa, že oni ani len nechápu, že už v nej sú ako terče na elimináciu.
Ministerstvo sa rozhodlo s touto sofistikovanou ideologickou infraštruktúrou bojovať čisto technokraticky. Do čela kľúčových inštitúcií dosadzuje ľudí na základe politickej lojality s argumentom, že „manažér ako manažér“ a stačí vedieť kontrolovať účtovníctvo a rozpočtové pravidlá. To je však fatálny omyl.
Kultúrna vojna sa nevyhráva finančným auditom, ani posielaním krízových manažérov bez hlbšieho kultúrneho zakotvenia. Tým, že štát nedokázal ponúknuť vlastnú, silnú, odborne podkutú a hodnotovo jasnú alternatívu, odovzdal platforme Otvorená kultúra! najsilnejšiu zbraň – kartu „odbornosti“, presnejšie určovanie pravidiel, kto je údajne „odborník“.
Namiesto toho, aby ministerstvo argumentovalo sofistikovanou obranou národnej kultúry a plurality pre tichú väčšinu, stiahlo sa do defenzívy a administratívnych čistiek. Najnovšie predhodilo sakrálnu obeť Lukáša Machalu, ktorá slúži ako zodvihnutie bielej vlajky.
Pre verejnosť tak spor vyzerá ako súboj medzi naoko „vzdelanými odborníkmi z praxe“ (hoci s progresívnou agendou) a „dosadenými úradníkmi zhora“.
Štát svojou bezradnosťou a neschopnosťou pochopiť, že v kultúre sa bojuje o obsahy, symboly a zmenu myslenia, len potvrdzuje dominanciu svojich ideologických oponentov.
Záver
Kultúra na Slovensku sa stala rukojemníkom dvoch extrémov. Na jednej strane stojí úzka, ale agresívne angažovaná skupina progresívnych aktivistov, ktorá chce cez kultúrne inštitúcie prevychovať obyvateľstvo a vnútiť mu nové ideologické dogmy na pulze modernosti a progresívneho pokroku.
Na druhej strane stojí štátny rezort, ktorý namiesto sofistikovanej kultúrnej politiky predvádza iba technokratickú bezradnosť a mocenské prebíjanie.
Obe strany pritom zabúdajú na to najdôležitejšie: na občana a konzumenta kultúry, ktorý odmieta byť objektom ideologickej indoktrinácie, no zároveň má právo na to, aby štátne inštitúcie viedli ľudia, ktorí kultúre skutočne rozumejú a majú pre ňu víziu. Na to však politickí šéfovia, ktorí si na koaličnej rade prerozdeľujú rezorty, dopredu nemyslia. Namiesto odborných tímov pre rezorty vsádzajú na straníckych funkcionárov. Odovzdať rezort kultúry SNS s jej päťriadkovým predvolebným programom bol doslova od premiéra hazard, lebo ani on zjavne nepochopil fenomén kultúrnej vojny.
V tomto základnom kontexte určujúcich trecích plôch pre formovanie budúcnosti je zarážajúce, že kultúrna politika s elimináciou kultúrnej indoktrinácie, ani taktika boja v kultúrnej vojne nie sú samostatnou nosnou témou vládneho dokumentu Vízia Slovensko 2040 – Cesta ku kvalitnejšiemu životu, ktorý vypracovali „experti“ pod vedením Slovenskej akadémie vied.
A tak platí, že pokiaľ štát (kompetentní v boji o moc) nepochopí pravidlá tejto kultúrnej vojny, najmä to základné – mať ideologickú prevahu je viac ako mať ústavnú väčšinu v parlamente – zostane len štatistom na dlhom pochode indoktrinácie, ktorá na Slovensku zatiaľ, žiaľ, úspešne prebieha ako ideologický únos kultúry s vypitvaním národnej identity. V kultúrnej vojne je pre vlastenecko-konzervatívne sily je ako hrach na stenu hádzať, keď sa usilujú o naháňanie hlasov a percent, pokiaľ neomarxistickí progresívci totálne ovládli školy a médiá. stačilo by si naštudovať autora výroku Guillaume Faye (ktorý patril k hlavným predstaviteľom francúzskej „Novej pravice“ – Nouvelle Droite) a jeho koncept takzvaného „pravicového gramscizmu.
Tak ako rímsky politik a spisovateľ Marcus Porcius Cato Starší každú reč v senáte zakončil výrokom „Ostatne (však) súdim, že Kartágo musí byť zničené“, rovnako každá reč skutočného vlastenca a konzervatívca v NRSR by mala končiť podobne: súdim, že progresivizmus musí byť zničený.
Progresívnu ideológie preto treba označiť podobne ako nacizmus či komunizmus za zločineckú a jej apologétov a angažovaných aktivistov, či už z presvedčenia lebo z nenávisti alebo prehnaného aktivizmu eliminovať z verejného vplyvu, verejných inštitúcií a odstrihnúť od verejných zdrojov.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom a verejnom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III. odboj, čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra a predsedom odborného tímu hnutia Republika pre kultúru a médiá.
Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou
15. september 2026 05:59, aktualizované o 20:00