Predvolebné debaty pripomínajú arénu gladiátorov. Vzduchom lietajú ťažké obvinenia, nekompromisné hodnotové vyhlásenia a sľuby o tom, ako pravica (alebo ľavica) konečne uprace po svojom neschopnom rivalovi. Volič odchádza k urnám s pocitom, že jeho hlas má váhu, že si vyberá z dvoch skutočne odlišných svetov. Potom však zhasnú kamery, spočítajú sa hlasy a prichádza ranné vytriezvenie. Úhlavní nepriatelia si potrasú rukami, podpíšu koalíciu a s úsmevom oznámia „manželstvo z rozumu“.
Z demokratickej súťaže sa stáva ilúzia a z názorovej plurality len prázdna fráza. V tej chvíli totiž nastupuje čistý politický a stranícky egoizmus, ktorého jediným cieľom je udržať sa pri kormidle a nepustiť k nemu nikoho iného.
Nemecko je najznámejšou krajinou, kde spolu dlhé roky vládli dvaja najväčší rivali – stredopravá kresťanskodemokratická únia (CDU/CSU) a stredoľavá sociálna demokracia (SPD). Hoci išlo o úhlavných súperov a ideologických oponentov, ktorí viedli tvrdé predvolebné súboje, po voľbách účelovo vytvárali vládne koalície, no obe strany nakoniec stratili svoj imidž aj renomé u voličov.
Tieto kartelové manželstvá z rozumu nakoniec vyšachovali po šestnástich rokoch z kresla kancelárky kresťanskú demokratku Angelu Merkelovú (2005-2021), aby ju vystriedal socialistický parťák Olaf Scholz. Jeho „semaforová koalícia“ vydržala len jeden volebný hókus-pokus, aby k moci priviedla opäť „kresťanského demokrata“ Fridricha Merza, ktorý si za koaličnú manželku opäť vzal sociálnych demokratov, aby do roka a do dňa prerazil v dôveryhodnosti historické dno…
Je jedno, kto vyhrá, kto je premiér
V podstate bolo jedno, kto bol v kresle kancelára, Nemecku vládli deštruktívne ideologické naratívy, ktoré ho priviedli k najhoršej povojnovej kríze a ekonomickej kóme. Či tzv. ľavica, či tzv. pravica v Nemecku, v Británii, či inde – kráčajú po rovnakej ceste. Aktuálne dláždenej rozvratnými ideológiami, rusofóbiou, konfrontáciou, migráciou, smerujúc k vojne.
Aj preto je zarážajúce, že slovenskou politickou scénou prekvapujúco preletel návrh prezidenta Petra Pellegriniho, aby v prípade povolebnej patovej situácie vznikla tiež takzvaná veľká koalícia z rozumu. Navrhol, aby spoločnú vládu vytvorili dvaja najväčší, no názorovo úplne nezmieriteľní rivali – Smer-SD a Progresívne Slovensko (PS)!
Podľa hlavy štátu by takýto krok vraj priniesol stabilitu, ak by lídri dokázali potlačiť svoje vlastné egá, čo je naozaj iluzórne, hoci na Západe tieto manželstvá z rozumu, obchádzajúce vôľu voličov a potierajúce hodnotu názorovej plurality v mene mocenských záujmov nadnárodných bábkovodičov a odstavenia národných suverenistov, dočasne fungujú. Za akú cenu, vidíme.
V momente, keď sa začne reálne uvažovať o mechanickom spojení dvoch protichodných svetov, nastupuje pragmatický politický egoizmus. Jeho jediným skutočným cieľom je udržať sa pri kormidle a nepustiť k nemu nikoho iného, bez ohľadu na to, čo si vlastne vybral občan.
Každé zlo, súc páchané v mene pomysleného dobra, je na niečo dobré. Najmä západné príklady, ale aj dzurindove vlády u nás môžu ľuďom otvoriť oči pred neuveriteľnou skutočnosťou. Neexistuje nijaká ľavica, ani pravica, ani kresťanská či sociálna demokracia. Predvolební rivali zhodne slúžia nadnárodným záujmom, ideologickému mainstreamu a globálnym elitám. Antikomunisti sa v jednej vláde spoja s postkomunistami, liberáli s kresťanskými konzervatívcami… Kalinčiak by mal materiál na napísanie ďalšej Reštavrácie, ktorá by sa stala literárnym trhákom.
Nálepka „stability“ ako marketingové krytie
Keď sa teda dve dovtedy protichodné strany s úplne odlišným hodnotovým systémom spoja – alebo sa o ich spojení začne teoretizovať – politici potrebujú pre verejnosť predhodiť vznešený príbeh, alebo vyvolať obavy a podsunúť bizarné „riešenie“. Tí, ktorí problém vytvorili sa zrazu snažia byť jeho riešením.
Ide o prehľadnú marketingovú zásterku, ktorá má zakryť fakt, že ide o čisté mocenské kalkulácie. Najčastejšie tak počúvame reči o „upokojení situácie“, „potrebe stability“ či budovaní „hrádze proti extrémizmu“.
Pojem extrémizmus sa však v rukách politického establishmentu a mediálneho korporátneho mainstreamu stal mimoriadne relatívnym, účelovým nástrojom a difamačnou, odstrašujúcou nálepkou. Mainstreamové strany ho často vyťahujú ako bubáka zakaždým, keď sa na scéne objaví nový, dravý, uveriteľný súper, ktorý vážne ohrozuje ich pozície, službu zahraničným tútorom či geopolitickým záujmom.
Vytvorením strachu v spoločnosti si starí rivali pripravia pôdu. Voličovi potom predostrú cynickú voľbu: „Museli sme sa spojiť s úhlavným nepriateľom, lebo tamtí druhí by zničili krajinu.“ Rovnako funguje aj strašiak Putina či údajného extrémizmu. Skutočným dôvodom však málokedy býva úprimná záchrana štátu. Najmä od svetoobčanov či eurofilov, ktorých extrém dokonca nenávidí všetko vlastné. Oveľa častejšie ide len o ochranu politického monopolu a strach, že by ich na vládnych postoch vystriedal niekto iný. Lepšie sú pre nich dva vrabce v hrsti ako jeden holub na streche.
Kartelová politika: Porciovanie koláča bez ohľadu na voliča
V politológii sa pre tento fenomén udomácnil termín kartelová politika. Podobne ako sa firmy na trhu tajne dohodnú na cenách, aby zničili konkurenciu, tak sa aj teoreticky nezmieriteľní politickí rivali dokážu spojiť do jedného vládneho kartelu. Výsledkom je, že skutočná názorová pluralita dostáva tvrdú ranu pod pás.
Volič, ktorý dal hlas progresívcom, si vybral úplne inú víziu štátu než ten, ktorý volil sociálnu demokraciu suverénnejšieho strihu. A to isté platí o animozitách liberálov a konzervatívcov. Ak sa tieto dva tábory mechanicky spoja kvôli vládnym kreslám, ich programy sa zlejú do jednej sivej, beztvarej hmoty. Presne to si želá aj mocenské centrum v Bruseli – uniformitu.
Politici začnú bez mihnutia oka schvaľovať zákony, proti ktorým celé roky ostro brojili. Sľuby sa škrtajú, hodnoty idú bokom. Nastáva pragmatické porciovanie vládneho koláča – rozdelia sa ministerstvá, štátne podniky, vplyv a prístup k verejným zdrojom. Vôľa občana, vyjadrená vo volebnej miestnosti, zostáva definitívne pred bránami úradov vlády.
Navyše, ak si niekto namýšľa, že toto manželstvo z kalkulu bude fungovať a v spoločnosti zmizne názorová nevraživosť, tak sa hlboko mýli.
Ukradnutá nádej na zmenu
Najväčšou obetou tohto straníckeho egoizmu a cudzieho dirigizmu však nie sú len nesplnené predvolebné sľuby. Je ňou niečo oveľa cennejšie – samotná nádej ľudí, že ich hlas má zmysel.
Keď občania opakovane vidia, že bez ohľadu na výsledok volieb a bez ohľadu na to, koho zakrúžkujú, môžu nakoniec skončiť pri kormidle tí istí ľudia (len v novom, bizarnom zložení), prepadnú hlbokej apatii. Strácajú vieru, že svojím hlasom môžu v štáte vôbec niečo ovplyvniť, zmeniť alebo formovať podľa svojej slobodnej vôle.
Demokracia bez možnosti reálnej alternatívy totiž prestáva plniť svoju funkciu a mení sa na divadlo pre verejnosť.
História však ukazuje, že toto mocenské ignorovanie plurality, nasadzovanie masiek, zapredanie hodnotovej integrity má pre samotné elity fatálne následky. Keď systém umelo blokuje prirodzenú zmenu a dusí alternatívy, tlak v spoločnosti rastie.
Sklamaní a oklamaní voliči neodídu domov navždy – v ďalších voľbách hodia hlas skutočne radikálnym silám, lebo len v takejto zásadnej zmene vidia reálnu alternatívu. Ako som napísal vyššie – každé zlo je nakoniec aj na niečo dobré. Dúfam, že si to uvedomí nielen Smer, ale aj pán prezident a angažovaní komentátori typu E. Chmelára. Nie všetko je totiž zlato, čo sa blyští alebo ako povedal Ježiš: hovorte áno alebo nie; všetko, čo je medzitým je od zlého.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou
8. september 2026 05:59