Opäť sa začína diskusia (koľkokrát už za posledných 200 rokov), kam vlastne Slovensko civilizačne patrí. Moja noticka je reakciou na facebookový profil E. Chmelára, ktorý sa vehementne pustil do tvrdenia, že Slovensko je jednoznačne súčasťou západoeurópskej civilizácie.
To, že na niektoré úseky slovenských dejín je v svojich názoroch – hoci vehementne tvrdí opak – silno závislý na čechoslovakizme podkutom endemickým boľševizmom, je len taká malá chybička krásy.
Tak teda, kam patrí Slovensko civilizačne. Treba predovšetkým povedať, že
kultúrne aj historicky patrí Slovensko do kresťanskej európskej civilizácie, ktorá vyrástla na troskách antickej civilizácie synkréciou (zrastením) blízkovýchodnej mystiky, antického racionalizmu a barbarskej (germansko-slovanskej) tradície.
Kresťanská civilizácia sa až do polovice 11. storočia vyvíjala synchrónne na východe i západe Európy, pričom základy dogmatiky tohto kresťanstva položil Nicejský koncil z roku 325 a filozoficky podporili patristickí filozofi, vychádzajúci z neskorej antickej filozofie.
Preto ani pôsobenie cyrilo-metodskej misie nemôžeme chápať v zmysle neskoršieho rozdelenia cirkvi, najmä keď obaja bratia a najmä sv. Metod jednoznačne pôsobili v spolupráci s Rímom.
Východná schizma (r. 1054) definitívne rozdelila cirkev a teda aj Európu na západnú (latinskú) a východnú (ortodoxnú alebo pravoslávnu).
Kým latinská cirkev mala až do 16. storočia nespochybniteľnú hlavu v podobe pápeža, ortodoxná cirkev nikdy nemala jednotné vedenie a jednotlivé cirkvi boli samostatné (autokefálne). Ale hoci sa pápeži snažili o povýšenie sa nad svetskú moc (boj o investitúru), nikdy sa im to nepodarilo a svetská moc i v ranom stredoveku bola relatívne nezávislá od cirkevnej.
Naopak v pravoslávnych cirkvách dochádzalo k zrastaniu svetskej a cirkevnej moci. Tým sa latinská a ortodoxná civilizácia výrazne odlíšili a napriek všeobecnej sekularizácii života v oboch častiach Európy stopy tejto odlišnosti sú badateľné v politických systémoch európskych krajín dodnes.
Takže možno povedať, že Európa sa už v ranom stredoveku rozdelila na latinskú a ortodoxnú. Možno z toho však vyvodiť, že latinská Európa sa rovná západoeurópska civilizácia? Osobne som presvedčený, že nie.
Podľa môjho názoru v rámci latinskej Európy existujú dva civilizačné okruhy.
Jedným z nich je západoeurópsky a druhým stredoeurópsky. Je síce pravdou, že impulzy zo západnej Európy skôr, či neskôr našli svoj odraz v strednej Európe, ale nikdy neboli prevzaté mechanicky. Vždy boli prispôsobené vlastným podmienkam v jednotlivých stredoeurópskych krajinách.
Pritom treba povedať, že aj z ortodoxného sveta prenikali do strednej Európy podnety, ktoré nachádzali svoje vyjadrenie v miestnej kultúre. A netreba zabudnúť, že niektoré stredoeurópske národy, napr. aj Slováci majú značnú časť svojej populácie vyvíjajúcu sa v ortodoxnom prostredí.
Avšak najväčší mentálny rozdiel medzi západnou a strednou Európou spočíva v tom, že Stredoeurópania nikdy nemali kolónie, nikdy netvorili svoj blahobyt drancovaním vzdialených krajín, a preto stredná Európa ani nepoznala endemický rasizmus.
Ten vznikol v západnej Európe, aby bolo možné morálne zdôvodniť zaobchádzanie kolonizátorov s domorodým obyvateľstvom.
Mentálna odlišnosť západnej a strednej Európy
Mentálna odlišnosť západnej a strednej Európy sa výrazne prejavila aj pri formovaní moderných európskych národov. Moderný európsky nacionalizmus bol dôsledkom prestavby štátu po zániku feudalizmu.
Štátu bolo treba dať novú legitimitu, keďže legitimita panovníka z Božej milosti bola spochybnená a zanikla. Novým nositeľom moci sa stal národ a národný štát predstavoval novú formu legitímnej entity, ktorá vykonávala moc na zverenom území.
Pri definovaní národa došlo v strednej Európe k výraznej odlišnosti oproti tomu, ako bol národ definovaný v západnej Európe.
Kým vo Francúzsku, USA a Veľkej Británie bol národ definovaný ako ľud v hraniciach štátu a všetky odlišné snahy boli veľmi tvrdo a dôsledne eliminované, v strednej Európe sa pod vplyvom nemeckej filozofie a politickej praxe národ definoval ako etnosociálne, ekonomické, kultúrne a jazykové spoločenstvo.
Zdrojom národného hnutia v strednej Európe nebol francúzsky (aj britský) koncept „le grande nation“, teda spoločenstvo, ktorému sa vnútil francúzsky (anglický) jazyk a používanie iných jazykov sa vyhlásilo za feudálny partikularizmus a prísne sa trestalo.
Zdrojom, z ktorého sa napájalo slovenské (aj iné stredoeurópske) národné hnutie bola nemecká klasické filozofia, najmä Hegel a Herder.
Preto aj pokus maďarskej strednej šľachty kopírovať francúzsky model národa biedne zlyhal a bol príčinou zániku Habsburskej monarchie.
Stredoeurópanstvo sa vyvinulo v lone latinskej kultúry na okraji ortodoxnej kultúry. Celé stáročia vyvažovalo a tlmilo konflikty medzi západnou a východnou Európou. Nepodarilo sa ho zrušiť ani dvom najextrémistickejším výhonkom latinskej a ortodoxnej civilizácie (nacizmu a boľševizmu).
Nie je dôvod ho rušiť ani dnes. Žiadna stolička na dvoch nohách nebude stáť. Aj Európa, aby bola stabilná, musí mať tri nohy. Dobrým základom na renesanciu strednej Európy mohla byť Vyšehradská štvorka, Žiaľ, tí, ktorí nerozmýšľajú o stabilite Európy na princípe win – win, teda o vzájomnom prospechu zo spolupráce, nemajú radi prílišnú rôznorodosť. Preto by chceli vymazať z mapy strednej Európy jej historickú osobitosť.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: svätí Cyril a Metod, spolupratróni Európy. Zdroj: Eduworld
- apríl 2025 05:54
