Eurofondy ako bič na suverenitu neposlušných štátov
Suverénne rozhodnutie poľského ústavného súdu o prednosti poľskej ústavy pred niektorými zákonmi únie, spustilo v bruselských kruhoch doslova hystériu.
Tu sa ukazuje ako si bruselskí technokrati dobre premysleli svoj únijný biznis. Členský štát, keďže je členský, musí poslať do Bruselu svoje členské. Slovensko napríklad v roku 2018 poslalo „príspevok“ vo výške 0,764 mld. eur. Európska únia spočítala, že celkové jej výdavky na Slovensku boli v tom roku 2,457 mld eur. Brusel nám teda preposlal v rámci prerozdeľovania od bohatších štátov 1,693 mld eur.
To je cena za stratu slovenskej suverenity. Je to asi desatina príjmov do štátneho rozpočtu SR (15,825 mld. eur v roku 2019). To je celkom slušný biznis z pohľadu centrály v Bruseli, ktorá diktuje 27 štátom, čo majú, môžu a čo nesmú. V prípade Slovenska za judášsky desiatok sme sa vzdali toho, aby sme boli plne suverénne a zvrchovane svojprávny.
Ukázalo sa to na prípade Poľska, kde poľský Ústavný súd – v duchu základného sebaurčovacieho práva, ktoré poľský národ premietol do svojej ústavy ako najvyššieho zákona zákonov – rozhodol, že nie všetky nariadenia EÚ majú prednosť pred poľskou ústavou. V prípade, že sú s ňou v konflikte z pohľadu suverenity, tak nadradená je pre poľský štát poľská ústava a nie bruselské nariadenia.
A prišla aj odozva z Bruselu. Ako takmer vždy, technokrati vytiahli bič eurofondov. Teda onen desiatok, ktorý čoskoro krajinám V4 skončí a stanú sa tzv. čistými prispievateľmi.
V skutočnosti však nejde o čistý desiatok. V prípade Slovenska z 1,683 miliardy eur išlo automaticky 5% na propagáciu skvelého projektu EÚ. To je neuveriteľných 841 miliónov eur na tablá o tom, že „tento projekt vznikol vďaka podpore európskych fondov“. A z päť percentného koláčika si odkroja aj systémové médiá na reklamu na úžasný európsky projekt. Infantilnosti typu, že Mišo nasadne na bicykel, s ním do električky a z električky do vlaku, aby vystúpil v Tatrách a zajazdil si… To zrejme všetko vďaka Bruselu…
Ďalej si odrátajme korekcie, čiže škrty, ktoré v projektoch po ich realizácii urobí Brusel. Tiež sa môžu pohybovať v stovkách miliónov eur. Tie „korekcie“ musíme totiž poslať späť do Bruselu.
Najväčších požieračom je však efektívnosť samotných projektov. Napríklad namiesto európskeho rýchlostného železničného spojenia Bratislavy s Parížom v prepojení až na Istanbul budeme mať električky v hlavnom meste, ktoré sa o desať rokov opotrebujú a skončia v šrote. K tomu ešte korupcia… a zrazu si uvedomíme, že z toho bruselského koláčika, za ktorý sme predali a každoročne zapredávame našu suverenitu ostalo len pár keksíkov a nejaké omrvinky.
Ešte sa niekto čuduje Poliakom, že povedali „Dosť!“, za ten váš bruselský koláčik k poľskej káve si nenecháme skákať po hlave? S koláčikom nám všetkým totiž Brusel servíruje aj to, čo sme si pôvodne vôbec neobjednali – rôzne mocenské alebo ideologické „sladidlá“ typu gender dogmy na školách s indoktrináciou detí, migračné kvóty a podobné jedy, ktoré otravujú tradičné hodnoty zakorenené v štátoch východnej Európy oveľa pevnejšie ako na Západe.
Rafael Rafaj
