Človek sa nestačí čudovať, aké všelijaké šteky začuje z úst najmä opozičných poslankýň. Ich najnovšou módou je posielať politických oponentov do Ruska. Choďte do Ruska, ozýva sa z úst našej Vasilice Premúdrelej zo strany Za ľudí, ale aj z úst poslankyne Juríkovej a iných.
Keďže na reálne argumenty sa nezmôžu, hľadajú jednoduché, často ľudovo povedané „nebylé“ heslá alebo hesličká, ktorými ohurujú spoločnosť a svojich obdivovateľov.
Tým zjavne ani zjavné argumenty nestačia. Stačí im jednoducho vymodelovaná nenávisť a podobne ako úbohým Ukrajincom hmlisté sľuby o raji na zemi, ktorý im zabezpečí Brusel. A zabezpečí ho tým, že Ukrajinci sa budú za hmlisté prísľuby nechávať nadšene zabíjať v nezmyselnej vojne, a nám ostatným tým, že sa zbavíme všetkých zvyškov vlastnej národnej suverenity a odovzdáme ich podobne ako náš priemysel „vyspelým západným štruktúram“, alebo čosi takému, čím zdôvodňoval I. Mikloš najväčšie okradnutie slovenského národa od čias tatárskeho vpádu.
Ale pozrime sa bližšie, ktože sa to má podľa nich odsťahovať do Ruska? Sú to tí, ktorí sa hlásia k odkazu slovenských dejín, k odkazu sv. Cyrila, sv. Metoda, Svätopluka a z novodobých dejín A. Bernoláka, P. J. Šafárika, J. Kollára, Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, M. M. Hodžu, Š. M. Daxnera, J. Francisciho, ale aj M. Rázusa, A. Hlinku, A. Dubčeka a asi sa treba prihlásiť aj k G. Husákovi a mnohým, mnohým ďalším.
Všetci tí spomínaní v tvrdom zápase s realitou obetovali svoje pohodlie a často treli biedu len preto, že si mysleli, že Slováci sú suverénny národ a majú právo na to, aby si svoje záležitosti spravovali suverénne a podľa svojich potrieb.
V podaní týchto dám a s nimi asociovaných zopár politicky dezorientovaných pánov by sme sa mali tohto dedičstva vzdať, zbaviť sa záťaže vlastnej existencie a stať sa bezmyšlienkovitými obyvateľmi „Farmy zvierat“, ktorú by nám radi zostrojili.
Keď sa pozrieme do našej národnej minulosti, nenájdeme tam medzi slovenskými národovcami a politikmi žiadneho, ktorý by takým hlúpym a ničím nepodloženým spôsobom šíril tupú antiruskú propagandu, ako to robia stúpenci „užšej integrácia v rámci EÚ pod vedením Bruselu“
čo preložené do normálnej ľudskej reči znamená bezpodmienečné podriadenie sa globálnym silám, teda záujmom Londýna, Paríža, Berlína a netreba si robiť ilúziu i Washingtonu.
Podľa týchto aktivistiek by sme sa mali zrieknuť celej línie našich dejín, ktorými sa ako Adriadnina niť tiahne náklonnosť k Slovanstvu a slovanskej politike. Áno, patrí k tomu aj určité rusofilstvo, ale ono nebolo obdivom ku konkrétnemu ruskému režimu, ale úctou k veľkému ruskému národu a jeho kultúre.
Táto skutočnosť sa najvýraznejšie prejavila vo voľbách roku 1946, keď sa očakávalo, že „rusofilský“ slovenský národ bude hlasovať za komunizmus, ale skutočnosť bola úplne iná. To, že niekto má v úcte ruský národ, neznamená, že automaticky podporuje aj tamojší aktuálny režim.
Tieto aktivistky v poslaneckých sukniach a s nimi asociovaní politici, šíria úplne debilný naratív, že keď niekto robí suverénnu slovenskú národnú politiku, je Putinov sluha, keď niekto chce, aby sme sa neodstrihli od ruských energetických surovín, na ktorých je postavený náš priemyselný rozvoj už vyše šesťdesiat rokov, je Putinov sluha.
Vraj kupuje ruskú krvavú ropu, resp. ruský krvavý plyn. Ako keby ruský urán, ktorý v obrovských množstvách kupujú USA od Ruska, nemal rovnaký atribút, ako ropa a plyn tečúce na Slovensko. Ale ich otrocké myslenie sa pohybuje úplne v duchu imperialistického tvrdenia o tom, čo je dovolené bohovi…
Otázka, ktorá asi najviac potrebuje odpoveď, je, či Slovensko má dôvod zazerať na Rusko a trhať s ním historické vzťahy, ktoré nevznikli včera a pretrvali v toku času aj napriek meniacim sa režimom.
Určite, vidím dôvody, pre ktoré to robí Veľká Británia. Nemôže „Rusom“ odpustiť, že podporovali rozpad ich koloniálnej ríše; vidím dôvody, pre ktoré to robí Francúzsko. Ruská pomoc stredoafrickým štátom, ktoré sa odmietli nechať zdierať neokoloniálnymi metódami Paríža, je dôvod; vidím dôvody aj v Berlíne, kde by radi videli viať nemeckú zástavu nad Kremľom, aby sa odplatili Rusom za červenú zástavu nad Reichstagom.
Ale sú také dôvody na Slovensku? Čo takého, okrem boľačiek bývalých imperialistickým mocností by malo viesť k iracionálnej nenávisti na Slovensku a roztrhaniu dobrých vzťahov s Ruskom? Ak tu niekto bude spomínať rok 1968, tak by si mal spomenúť aj na roky 1939 – 1945. Porovnávať obete druhej svetovej vojny (na území Česko-Slovenska – 310 000) s niekoľkými desiatkami mŕtvych, zväčša zahynuvších pri dopravných nehodách, asi neobstojí. Napriek tomu aktivisti nám tu nevyčítajú snahu o dobré vzťahy s Nemeckom.
Keď naše aktivistky posielajú niekoho do Ruska, mali by si uvedomiť, že neposielajú len konkrétne osoby, ale celé skupiny obyvateľstva Slovenska, ktoré za nimi stoja. Napriek všetkému si myslím, že je to väčšina národa. Nie, ja ich nebudem posielať preč zo Slovenska. Ale odporučil by som im aspoň mesačnú stáž v Bruseli, v Berlíne alebo v Göteborgu, kde by boli povinné každú noc poprechádzať sa po určitých štvrtiach… Nie, som surový. Nič im neodporúčam, len aby sa nesprávali ako zmyslov zbavené.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: pixabay
- máj 2026 05:56
