Hrnko: Chce prezidentka na Slovensku politické procesy?

Ilustračné foto: iStock

“Zrejme áno. Len tak sa dá vysvetliť jej rozhodnutie podať na ústavný súd znenie paragrafu 363 trestného poriadku a jeho posúdenie, či je v súlade s Ústavou”, konštatuje na sociálne sieti Anton Hrnko.

Jej zdôvodnenie podľa tlače je nasledovné: “Som presvedčená, že terajšie znenie paragrafu 363 a právomoci, ktorými na jeho základe disponuje generálny prokurátor, zasahujú neprimerane do nezávislosti súdnej moci, ale tiež neprispievajú k budovaniu dôvery v justíciu. Už len samotná skutočnosť, že takýto závažný nástroj, voči ktorému neexistuje opravný prostriedok, a jeho používanie generálnym prokurátorom vzbudzuje polemiku v celej spoločnosti, bol dostatočný dôvod na zmenu alebo spresnenie zodpovedajúcej úpravy Trestného poriadku”.

Predovšetkým musím povedať, že uvedené vyjadrenie nemohol sformulovať človek, čo sa len trochu vyzná v práve! Predovšetkým, paragraf č. 363 vôbec nezasahuje do súdnej moci! On len

 garantuje obvinenému, že sa nestane obeťou svojvôle vyšetrovateľov a angažovaných prokurátorov

V podstate jeho neexistencia by vydala obvineného na milosť a nemilosť vyšetrovateľov, ktorí by pod heslom účel svätí prostriedky mohli konať čokoľvek a nikto by nemal možnosť im v tom zabrániť. V každej demokratickej spoločnosti musí mať človek istotu, že aj v prípade trestného konania sa bude s ním nakladať v zmysle zákona, a nie ako nám to predvádzajú niektorí vyšetrovatelia, že XY treba zatknúť, dôkazy a obvinenia sa už niekde nájdu.

Prezidentka nehovorí pravdu, že voči paragrafu 363 nie je opravný prostriedok. Jeho použitie vôbec neruší trestné konanie. On len ruší nezákonné postupy proti obvinenému. Ak je dôvod, trestné konanie môže pokračovať, ale musí sa viesť ZÁKONNÝM SPÔSOBOM, zdôrazňuje exposlanec Hrnko.

V Nemecku dokonca v trestnom poriadku existuje ustanovenie, ktoré hovorí, že bezprávím nemožno vymáhať právo. Na základe tohto bol mladý Kováč poslaný naspäť na Slovensko z Rakúska, lebo bola pochybnosť, či sa tam dostal zákonnou cestou.

V normálnej spoločnosti – a to som už povedal na tomto profile – by používanie paragrafu 363 vo väčšom množstve ako obvykle vyvolalo otázky,

ako je možné, že orgány činné v trestnom konaní tak často porušujú trestný poriadok, že ich rozhodnutia musí generálny prokurátor rušiť?!

U nás angažovaná tlač (podľa prezidentky “celá spoločnosť” vidí v generálnom prokurátorovi prekážku v tom, aby boli pozatváraní ľudia, ktorí sa im nepáčia, najmä politici z druhej strany.

Otázka na Čaputovú: Svätí účel prostriedky?

Veď sme presvedčení, že majú sedieť, tak nech sedia. Načo nám je nejaká zákonnosť! Pýtam sa preto pani prezidentky, skutočne účel svätí prostriedky? Skutočne nie je dôležité, či sú voči obvinenému používané postupy v zmysle trestného poriadku? Stačí obviniť a netreba už nič skúmať? Ale to nemá predsa s demokraciou nič spoločné! Takýmto spôsobom sa zatvárali ľudia v iných režimoch!

Začiatkom 90. rokov minulého storočia som bol v delegácii NR SR pri Severoatlantickom zhromaždení. Stretol som sa tam s britským poslancom z Walesu. Bol neviem či predsedom alebo členom komisie pre boj proti terorizmu Írskej republikánskej armády.

Povedal mi asi nasledovné: Čo si myslíte, že my nevieme do 24 hodín, kto nariadil teroristický útok, kto ho vykonal a kde tí ľudia sú? Vieme to, ale pokiaľ nemáme proti ním zákonne získané dôkazy, ktoré obstoja pred súdom nezasahujeme. Bolo by tragédiou, keby sme dostali do väzenia nevinného a ešte väčšou, keby nám súd vinníka oslobodil pre nedostatok dôkazov alebo nezákonné postupy.

Tomuto sa hovorí právny štát, nie tomu, čo chce prezidentka zrušením paragrafu 363 dosiahnuť. Nie, nemôžeme chcieť bezprávie v našom štáte,

ako by to radi videli dnes vysoko angažovaní progresívci, vnukovia tých, ktorí svojimi článkami v 50 rokoch minulého storočia posielali na šibenice nepriateľov socializmu, buržoáznych nacionalistov alebo sionistov!

Alexander Mach ako hlavný veliteľ HG a minister vnútra má na svedomí viacero nepekných vecí, ktoré sa odohrali počas prvej Slovenskej republiky. Nemožno mu však uprieť, že bol vynikajúci novinár a glosátor diania okolo neho.

V čase, keď ešte nebol ministrom vnútra, reagoval na vyjadrenia predstaviteľov londýnskej emigrácie. Vyhrážali sa predstaviteľom slovenských štátnych orgánov, že keď sa vrátia všetci odvisnú. Jeho odpoveď bola priam prorocká: Nuž, keď sa vrátite a budete mať možnosť, asi nás povešiate. Ale jedno by som vám chcel odkázať – vtiahnuť šibenicu do politiky je veľmi ľahké, ale dostať ju odtiaľ bude zložité.

A tak sa aj stalo. Najskôr benešovci povešali popredných ľudákov, potom komunisti popredných benešovcov, ktorí nestihli tiecť. Potom nasledovali buržoázni nacionalisti, ktorí sa nedostali do slučky len preto, že bolo dôležité najskôr povešať sionistov a tak sa vešalo a vešalo a nebolo tomu konca kraja!

Skutočne chceme dosiahnuť na Slovensku situáciu, že sa budú politické spory riešiť cez trestný zákon?

Varujem pred touto cestou, lebo nikam nevedie, nikomu nič pozitívne neprinesie, len zatiahne Slovensko do slepej uličky nezmyselných vendiet. Namiesto opľúvania by si

generálny prokurátor M. Žilinka zaslúžil pochvalu za to, že nepripustil politikov s krvavými očami na scénu deštrukcie slovenskej demokracie.

Na záver ešte jednu radu všetkým tým, čo sú momentálne na výslní. Nie je to odo mňa. Túto radu som dostal od profesora Marsinu, keď som vstúpil do politiky.  Podľa nej politik, verejný činiteľ nesmie pri svojej práci zabudnúť na tri veci: Mať úžitok zo svojej práce, ktorý samozrejme nemusí byť chápaný v materiálnom zmysle. Z jeho práce musia mať úžitok, ktorých zastupuje. A nemal by zabudnúť, že raz o ňom budú písať historici. Nie jeho úmysly, ale jeho skutky budú tvoriť podklad na to, ako ho vyhodnotia.

Otázka už je od posledného politického poslíčka až po hlavu štátu, či mu na hodnotení históriou záleží. Ja si myslím, že by malo!

autor: Anton Hrnko