V dnešných časoch sa v slovenskej politike nevyzná už ani povestná divá sviňa. Namiesto vízii spokojného a šťastného Slovenska, kde by ľudia radi neumierali, ale primerane svojmu postaveniu a možnostiam žili, sa od politikov dozvedáme, s kým za žiadnych okolností nepôjdu do vlády a kto je boľševik, kto komunista, mafián a zlodej, a naposledy už aj to, kto je horší ako masový vrah.
Rozum zdražel, odvaha zlacnela, a tak bujnosť fantázie na označenie politického protivníka, ktorý sa stáva nepriateľom, ba čo viac stelesnením všetkého zla, nemá medze. Na čo ponúkať riešenia, na čo sa snažiť predkladať víziu do budúcnosti. Veď to voliča nezaujíma.
Volič radšej počúva rozprávky, ako by sa mal dobre, keby zradná mafia nekradla a nerozkrádala. To, že na týchto rozprávkach nič nie je pravdivé – aspoň v podaní ľudí, ktorí nemajú ani šajnu, čo by mali po získaní moci robiť, aby sa Slovensko dostalo zo začarovaného kruhu nenávisti a vyhlo sa úpadku, vlastne nikoho nezaujíma.
Občania SR sa vôbec nepoučili z dvoch „opálení sa“, keď dávali prednosť pred síce spochybňovanou odbornosťou ľuďom, od ktorých očakávali zábavu. Zvolením Združenia robotníkov roku 1994 a psychiatrickej zostavy roku 2020 žiadna zábava neprišla, ale z ich vlády sa spoločnosť dlho zotavovala a ešte bude zotavovať. Zbabraná privatizácia pod taktovkou ZRS, nezvládnutá pandémia a riadenie štátu pod amatérskymi rukami OĽaNO a ostatných prisluhovačov stále nie sú pre občanov dostatočná výstraha, aby sa zamysleli nad tým, či už tej komédia na slovenskej politickej scéne nebolo dosť.
Ale to len na úvod. Dnes by som sa trochu povenoval vzájomnému osočovaniu termínom fašizmus. Predovšetkým treba povedať, že používatelia tohto termínu, najmä tie do reči skákavé poslankyne nemajú ani šajnu, čo tento termín znamená. Ale načo by to mali vedieť, keď ani nevedia, kedy vznikla prvá ČSR. Preto ani nemôžu vedieť, že na Slovensku v domácom politickom živote skutočne totalitný fašizmus nikdy nebol, že sme tu síce mali epigónov, ktorí by v rokoch vojny radi celý život na Slovensku podriadili A. Hitlerovi, ale v realite režim slovenského štátu nemožno označiť za fašistický. Ale na osočenie protivníka sa hodí všetko, aj to, čo nie je pravda.
Realita na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny môže poslúžiť aj na posúdenie konania dnešných politikov. Nikto hádam nebude pochybovať, že vtedajšia Slovenská republika bola v satelitnom postavení k vtedajšej dominantnej veľmoci, nacistickej tretej ríše. Slovensko si toto postavenie nevybralo dobrovoľne, dostalo sa doň v dôsledku Mníchovskej dohody zo septembra 1938, ktorou Londýn a Paríž vydali strednú Európu A. Hitlerovi na striebornej tácke.
Samozrejme, každý má na výber. Aj Slovensko si mohlo vybrať po tom, čo Mníchovskú dohodu prijalo rozhodnutím prezidenta E. Beneša po zuby ozbrojené Česko-Slovensko, kolektívnu samovraždu. Vtedajšia slovenská politická reprezentácia to však nespravila a snažila sa nájsť spôsob prežitia v daných geopolitických pomeroch. A tu sa dostávame ku kľúčovej otázke, odpoveď na ktorú má všeobecnú platnosť, nielen na danú dobu a daný režim.
Tou otázkou je, do akej miery sa má politická reprezentácia národa v satelitnom, resp. podriadenom postavení prispôsobovať tlaku z vonka, aby sa výkon jej politickej moci dal ospravedlniť pred históriou.
V spomínanom období prvej Slovenskej republiky sa vytvorili v podstate dva prúdy realizácie politiky.
Jeden stelesňoval prezident J. Tiso, ktorý sa pokúšal riadiť štát podľa biblického príbehu a minci, teda dať cisárovi, čo je cisárovo, ale zachovať si svoje. Oproti nemu stála skupina V. Tuku a A. Macha, ktorá vychádzajúc zo spojenectva s Berlínom požadovala dôsledné presadzovanie spojeneckých záväzkov nehľadiac na domáce národné záujmy.
Ale tento model sa neuplatnil len v prvej Slovenskej republike, rovnako sa správali aj politické reprezentácie Česko-Slovenska počas ľudovej demokracie a v období tzv. reálneho socializmu. V každom prípade možno konštatovať, že mnohé veci by sa nikdy nestali, keby títo nadbiehači Berlína a Moskvy, často povzbudzovaní zo zahraničia, netlačili na vládu v smere „plnenia spojeneckých záväzkov“.
Bez toho, žeby som chcel robiť lacné analógie a chcel prirovnať Berlín a Moskvu tých čias k dnešnému Bruselu, nemožno nevidieť, že sa nám tu reinkarnuje model „umiernených“ a „radikálov“, teda tých, ktorí sa snažia robiť politiku v zmysle národných záujmov a realizovať doma len to, čo patrí cisárovi, a tých, čo si myslia, že všetko treba odovzdať do rúk našich „spojencov“.
Ešte jedna poznámka. Keď vrcholil tlak Berlína na Bratislavu, ktorý potom vyvrcholil salzburskými rokovaniami v júli 1940, jeden zástupca hlavného veliteľa HG menom A. Strieženec poslal do Berlína memorandum, v ktorom žiadal zrušenie veta, pardon, zriadenia protektorátu nad Slovenskom, lebo len tak bude môcť byť zlomená moc „farárov“, teda tých, ktorí sa snažili obhajovať konzervatívne hodnoty slovenského národa.
Nuž a aký záver k napísanému? Ľudia by mali zvažovať pri označovaní svojich protivníkov rôznymi epitetami, lebo často sa na nich hodia väčšmi ako na označovaných.
Dnešná Slovenská republika je výsledkom ťažkých zápasov našich predkov o miesto Slovákov pod slnkom a jej suverenita by sa mala chrániť ako oko v hlave.
Keď sa človek zamyslí len nad poslednými storočím naše bytia (ako som sa to v skratke pokúsil vyššie), musí prísť k záveru, že žiaden radikalizmus odtrhnutý od národných koreňov, nemá v našej politike miesto. Nie je morálne obhájiteľný pred históriou. Ja pritom verím, že história Slovákov ako národa neskončila a neskončí napriek rečiam akýchsi šimečkov, vášáryových a podobných leškov
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy/pixabay
20. máj 2026 05:57
