Nemôžem sa zbaviť dojmu, že určitá časť príslušníkov slovenského národa trpí genetickou poruchou správania, ktorá sa v klinickej praxi nazýva masochizmus. Veď si len predstavte situáciu po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku z 1867. Maďarská šovinistická tlač chrlila články v tlači i propagandistických letákoch, zobrazujúcich Slováka ako nevzdelaného baču, pastiera, opilca, ktorý prepíja svoj majetok, bije ženu a deti, a napriek tomu prekvitalo najmä medzi vzdelanejšími príslušníkmi nášho národa maďarónstvo, ponížené službičkovanie a kolaborácia s režimom.
Presuňme sa o niekoľko desaťročí. Nová Česko-Slovenská republika. Mal to byť štát dvoch rovnoprávnych národov s plnou autonómiou Slovákov (Pittsburská dohoda). Nuž a čo prišlo? Nová moc, podobne ako tá predchádzajúca z Budapešti, vyhlásila, že slovenského národa niet, že Slováci sú inferiórni (neschopní vládnuť si a riadiť svoje osudy sami), a tak nám tu od univerzitných profesorov (slovenských univerzitných profesorov, ktorí sa prihlásili do služieb štátu, odmietla) až po školníkov na ľudových školách poslala na výpomoc českých úradníkov, pedagógov, policajtov, obecných sluhov a aj školníkov.
Slováci predsa neboli schopní tieto funkcie obsadiť. Podotýkam, že všetci títo úradníci boli na Slovensko vyslaní na služobnú cestu a poberali diéty, ktorým sa hovorilo česká výhoda. Keď im autonómna vláda po dohode s vládou v Prahe roku 1938 zrušila ich vyslanie na služobnú cestu a vrátila ich do ich domovských úradov, zrazu to bolo vyháňanie Čechov zo Slovenska a dodnes sa na vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu hromží hlava nehlava.
Roky 1938 – 1945 ukázali, že Slováci nie sú až tak inferiórni, že si svoje veci vedia riadiť vo všetkých sférach verejného života. Zlyhanie časti slovenskej politickej elity nebolo v jej neschopnosti, ale v prílišnom, často ústretovom vychádzaní v ústrety dominantnej mocenskej sily, ktorá vtedy sídlila v Berlíne.
V žiadnom režime totiž prílišná ústretovosť voči zahraničnej moci bez ohľadu na vlastné záujmy nič dobre priniesť nemôže.
Napriek tomu, že aj ústami jedného z hlavných šéfov odboja, G. Husáka, slovenskému štátu po stránke národnej nič nechýbalo, odboj dal prednosť vrátiť sa pod panstvo Prahy, namiesto toho, aby sa vydal ťažšou cestou budovania vlastného domu.
Prežité obdobie prvej Slovenskej republike, ktorej možno všeličo vyčítať a spochybňovať, však zanechalo skúsenosť, že Slováci si vedia svoje veci spravovať sami a s primeranou odbornosťou.
Sebavedomú slovenskú politickú reprezentáciu bolo treba dostať opäť na kolená, ako tomu bolo za Uhorska a prvej ČSR. A tak nám hneď po komunistickom prevrate roku 1948 začal boj proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“. Ten sa však nedal vyhrať s použitím ľudí typu maďarónov a čechoslovakistov, ktorých už vtedy bolo pomenej. Tak nám z českej strany bola poskytnutá bratská výpomoc a do orgánov autonómneho Slovenska, do školstva a vedy i do riadenia strategických podnikov bola opäť prisunutá „bratská výpomoc“, teraz však už bez českej výhody. Komunisti boli asi lakomí.
A tu sme pri koreni veci, ktorá svoje plody prináša dodnes. Objasníme si to na kauze Šimečka, ktorá nebola ojedinelá. Dedo M. Šimečka bol v čase vrcholiaceho ťaženia proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“ vyslaný na Slovensko z Brna, kde sa potrebovali zbaviť nepríjemného trockistu na Slovensko bojovať proti slovenskému tmárstvu (katolicizmu) a nacionalizmu.
V týchto otázkach sa ukázal ako veľmi užitočný. Ale nič netrvá večne, a tak sa postupne stal stúpencom reformných komunistov po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Poprel všetko, čo vyznával predtým a o chvíľu opäť poprel všetko a stal sa stúpencom Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou. Samozrejme, pokúšal sa stať aj normalizátorom, ale G. Husák už týmto prevracačom kabátov ďalšie obdobie na výslní nedovolil.
A tak sa mnohí komunistickí katani z 50. rokov stali disidentami, resp. chartistami. A disidenti si zaslúžia úctu. Niekomu sa neprepáči nič, niekomu všetko. Najmä takému, ktorý ma veľmi pružnú chrbticu. A to dedo Šimečka nemal asi žiadnu. Písal o tom aj M. Kundera.
Jeho syn, M. M. Šimečka je verným obrazom svojho otca. Až na jednu vec, je nevzdelaný a hlúpy. Urobil všetko proti tomu, aby sa nezávislá Slovenská republika stála skutočnosťou. Na protest proti jej vzniku odišiel do vlasti svojich predkov, keďže ako Čechovi mu Slovensko príliš k srdcu neprirástlo
Ale tam veľkú dieru neurobil. Chcel sa pomstiť M. Kunderovi za to, že opísal jeho otca ako bezcharakterného boľševika. Výsledok bol preňho katastrofálny. Svetoznámy prozaik urobil rázne gesto. Zakázal svoje po francúzsky písané diela prekladať do češtiny.
Rozzúrení Česi milého „intelektuála“ doslova vyhnali z Česka. Nuž a čo mu zostávalo. Vrátil sa na neznášané Slovensko, aby pokračoval v diele svojho otca v boji proti jeho tradičným, konzervatívnym a kresťanským hodnotám. Jeho vyjadrenia na adresu slovenského národa spĺňajú všetky kritéria trestného činu hanobenia národa, náboženstva a presvedčenia. Keby sa tak vyjadroval niekto o židoch, tak z basy nevylezie. Na Slovákoch si to tento Čech však dovoliť môže, lebo na Slovensku nemožno hanobiť nikoho okrem Slovákov. Smutné konštatovanie.
Podobne ako v prípade M. M. Šimečku ani v prípade M. Šimečku nemožno konštatovať, žeby jablko padlo príliš ďaleko od stromu jeho deda a jeho otca. Intelektuálny rozmer tohto človeka napriek tomu, že absolvoval univerzitu v Oxforde, je nulový, politicky prehľad a rozmer taktiež.
Jediné, čo je na ňom zaujímavé, je, že sa evidentne podieľal na zlodejstvách svojej matky. Ak je pravdou to, čo tvrdí, že jeho matka žila poctivo, tak to vyvracia skutočnosť, že si nechal platiť telefónne účty od svojej mamy. Ako asistent europoslanca s dostatočným príjmom si musel byť vedomý, že z poctivého príjmu by mu nikto dvesto eurové účty platiť nemohol.
A okrem toho, aký obraz jeho charakteru by dávala skutočnosť, že s príjmom euroasistenta, ktorý je na naše pomery nadmerný, si nechával platiť účty od poctivo žijúcej mamy. Jediné vysvetlenie je, že veľmi dobre vedel, odkiaľ peniaze za jeho telefónne účty pochádzajú.
Rovnako stále čakám na odpoveď, či jeho pôžička, keďže bola splatená z nadácie, je zavedená v jej účtovníctve. V opačnom prípade ide o jej tunelovanie a môžu všetky fúrie z PS tvrdiť hocičo a skákať do reči ostošesť.
Je skutočne prejavom vysokého stupňa masochizmu v slovenskej societe, že ľudia s takýmto rodokmeňom sa môžu na Slovensku stavať do pozície morálnej autority a cca 20% slovenskej populácie ich aj takto berie. Som presvedčený, že ako sa do minulosti dostali maďaróni, čechoslovakisti, minulosťou sa stanú aj progresivisti. Okrem rozvratu, na čo ich asi v centrálach globalistov pripravujú, totiž nič Slovensku neponúkajú. A koniec koncov, masochizmus nie je to, čo spoločnosť pozdvihuje.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je známy slovenský historik, autor, publicista a politik, bývalý poslanec NR SR, zakladateľ a bývalý podpredseda SNS, zakladateľ Nadácie Pro Patria s cieľom podporovať a uchovávať históriu slovenského národa.
Ilustračné foto: Šimečkovci. Zdroj: SKsprávy/koláž
26. máj 2026 05:56
