KOMENTÁRESLOVENSKO

Hrnko opakuje argumenty k vzniku Slovenskej republiky „tým menej chápavým“

Ilustračné foto: SKsprávy

Pod článkom, ktorý  napísal Anton Hrnko pri príležitosti 30. výročia vyhlásenia zvrchovanosti Slovenskej republiky sa na sociálnej sieti Facebook objavila diskusia o legitímnosti vzniku samostatnej Slovenskej republiky bez konania referenda, ktoré predpokladal ústavný zákon o možnosti zániku ČSFR formou referenda, ktorý bol prijatý parlamentom pred konaním volieb roku 1992.

Historikovi a exposlancovi to nedalo, a tak napísal dovysvetlenie aj pre „menej chápavých“, ktoré uverejňujeme.

Nuž povedzme si najskôr niečo o pojmoch legitimita a legalita. Tieto dva pojmy z oblasti práva sa často zahmlievajú a nie každému je jasné, čo v skutočnosti znamenajú.

Zoberme si taký klasický príklad – norimberské zákony v Nemecku z roku 1934. Tieto zákony boli podľa vtedajšieho nemeckého „práva“ plne legálne. Prijal ich ríšsky snem, boli riadne publikované v Ríšskom zákonníku (Reichsgesetzblatt). Teda formálne boli legálne. V skutočnosti boli však nelegitímne, lebo zasahovali do prirodzených ľudských práv ríšskeho židovského obyvateľstva, vytvárali právnu nerovnosť medzi občanmi atď., atď. a nakoniec viedli k fyzickej likvidácii značnej časti občanov Ríše a okupovaných území.

Môžeme povedať, že nie všetko, čo je legálne, je aj legitímne. Platí to však aj naopak. Nie všetko, čo je legitímne, musí byť nutne aj legálne.

Všeobecne platí zásada, že prirodzené práva majú prednosť pred formálnym právom.

Vráťme sa však domov, do našich pomerov. Roku 1867 došlo k vyrovnaniu medzi rakúskymi vládnymi kruhmi a maďarskou mocenskou špičkou v Uhorskom kráľovstve. Vznikla duálna monarchia Rakúsko-Uhorsko. Už samotné vyrovnanie bolo síce legálne, uskutočnilo sa v rámci vtedajšieho právneho systému, avšak bolo nelegitímne, lebo boli popreté prirodzené práva väčšiny obyvateľov ríše nemaďarskej a nenemeckej národnosti, ktorých bolo v ríši väčšina.

Uhorský snem a uhorská vláda po roku 1867 boli síce legálne orgány, ale vo vzťahu k uhorskému obyvateľstvu boli nelegitímne. A to z dvoch dôvodov. Prvým bola skutočnosť, že uhorský snem odvodzoval svoju legitimitu len od 6% uhorského obyvateľstva, ktoré sa mohlo zúčastňovať na voľbách (tie však k skutočným voľbám mali veľmi ďaleko).

Voči 94% uhorského obyvateľstva boli snem a vláda nelegitímne, lebo nezastupovali ich vôľu. Druhý dôvod spočíval v tom, že tento nelegitímny snem prijímal zákony, ktoré zbavovali občanov nemaďarských národností ich prirodzených národných a národnostných práv.

Keď prišiel rok 1918, bolo prirodzené, že tento systém sa zrútil. Národnosti a nemaďarské národy využili svoje prirodzené právo a štát, ktorý odmietal ich prirodzené práva, opustili. Mohlo sa to stať len nelegálnym spôsobom, v rozpore s platnými uhorskými zákonmi a plne legitímne.

Legitimitu rozhodnutia Slovenskej národnej rady z 30. októbre 1918 nemožno nijako spochybniť, dokonca dopredu jej rozhodnutie uznala aj Maďarská národná rada, ktorá vznikla v tom istom období ako SNR.

Česko-Slovenská republika – tak ju zapísali do zoznamu nových štátov všetky mierové zmluvy z Versailles vrátane Trianonskej mierovej zmluvy zo 4. júna 1920.

Prijatie Ústavy Republiky československej (bez spojovníka) bolo vo vzťahu k Slovákom nelegitímne; slovenskí poslanci za Slovenskú ľudovú stranu za ňu hlasovali len z dôvodu, aby sa republika nedostala do medzinárodných problémov s výhradou, že sa nezriekajú autonómie Slovenska podľa Pittsburskej dohody a budú sa o ňu v budúcnosti usilovať.

Keby sme podľa Ústavy, ale najmä zákona na ochranu republiky z roku 1923 hodnotili boj za autonómiu Slovenska, nutne by sme museli dospieť k záveru, že bol v rozpore s platnou legislatívou.

V skutočnosti bol však plne legitímny a orgány česko-slovenského štátu okrem propagandistického boja nikdy proti zástancom autonómie len za to, že ju obhajovali a bojovali za ňu nikdy nezasiahli.

Roku 1938 Slovensko svoju autonómiu získalo a ústavný zákon z 19. a 21. novembra 1938 túto skutočnosť sankcionoval. Väčšina slovenských politikov predpokladala, že si v tomto novom štátnom usporiadaní Slovensko zabezpečí svoju národnú osobitosť a svoje národnoštátne záujmy. Vývin sa však vydal iným smerom. V Berlíne rozhodli, že Česko-Slovensko zmizne z mapy Európy.

Z tohto pohľadu rozhodnutie slovenského snemu zo 14. marca 1939 bolo plne legitímne, lebo len týmto aktom sa Slovensko mohlo zachrániť pred rozkúskovaním a okupáciou susednými štátmi.

Legitimitu tohto rozhodnutia posilnila aj skutočnosť, že sa Praha rozhodla tzv. Homolovým pučom z 9. marca 1939 autonómiu zrušiť. Či bolo toto rozhodnutie aj plne legálnym, mnohí pochybujú. Vraj Snem Slovenskej krajiny nemal ústavodarnú právomoc. To je síce pravda, ale na druhej strane bol jediným telesom, ktorý mohol vznik slovenského štátu legitímne vyhlásiť. Toho si bol vedomý aj J. Tiso, ktorý 13. marca 1939 tvrdošijne odmietal nátlak ríšskych miest (Hitler, Ribbentrop), aby slovenský štát vyhlásil rádiom z Berlína.

Zánik Slovenskej republiky roku 1945 nebol z formálneho hľadiska ani legitímnym a ani legálny. ČSR sa mohla obnoviť len obsadením cudzím vojskom (Červenou armádou) a žiadny orgán vyjadrujúci skutočnú vôľu slovenského národa, tak neurobil. Podľa môjho názoru ČSR sa legitimizovala až masovou účasťou Slovákov vo voľbách roku 1946, ktoré možno považovať za akceptáciu nového štátu domácim obyvateľstvom.

Roky 1945 – 1948 a rok 1968 možno považovať za roky, v ktorých sa Slováci snažili nájsť svoje samourčovacie právo v rámcoch ČSR (ČSSR).

V oboch prípadoch sa ich snahy minuli výsledku. V 50. rokoch minulého storočia sa slovenské snahy o miesto na slnku skončili tvrdými postihmi proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom. Federalizácia štátu bola len formálnou. Na podstate vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi sa nič nezmenilo.

Rok 1989 otvoril novú možnosť usporiadať vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi na nových základoch. Nemožno pochybovať, že zo začiatku existovala pravdepodobne obojstranná vôľa, aspoň na slovenskej strane to tak bolo, definitívne ukončiť v rámci spoločného štátu otázku, ktorá trvala vo vzájomných vzťahoch trvalo od roku 1918.

Narážalo to však na neprekonateľné prekážky. Predstavy rozhodujúcej časti Slovákov a rozhodujúcej časti Čechov o tom, ako by spoločný štát mal vyzerať, sa nestretali. Aj tí najzarytejší čechoslováci na slovenskej strane neboli ochotní vzdať sa práva zakazujúceho majorizáciu v parlamente. Naopak Česi si funkčný štát bez svojej jasnej supremácie nevedeli predstaviť.

Všetky pokusy nájsť modus vivendi zlyhali. Darmo by sa konalo referendum, ktoré by bolo za zachovanie štátu. Štát sa stále potácal v bojoch o jeho formu, v ktorej objektívne Slováci vždy ťahali za kratší koniec. Štát by aj tak nakoniec skončil v chaose, ktorý by mocensky mohli vyriešiť len Česi, lebo boli silnejší. Ale bolo by to riešenie pre budúcnosť?

Neskončilo by to nakoniec ako v Juhoslávii alebo v Sovietskom zväze? To boli otázky, ktoré žiadne referendum nemohlo vyriešiť !

Zúfalci, ktorí nevedeli nájsť cestu ďalej prijali ústavný zákon o zániku referendom. Zákon bol legálny, len legitimita tých, čo ho prijímali bola otázna.

Voľby roku 1992 jasne ukázali, že predstavy o budúcnosti Slovákov a Čechov v jednom štáte sa nezhodujú. Víťazní politici museli riešiť rébus, ako zachovať, keď už nie štát, tak aspoň dobré vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. A v tom im referendum nemohlo pomôcť. Veľkosť V. Mečiara a V. Klausa spočívala v tom, že sa do budúcnosti pozerali pragmaticky bez zaťaženia nejakými ideologickými konštrukciami!

Ústavný zákon platí len dovtedy, kým ho druhý ústavný zákon nezruší. Ústavný zákon o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol plne v súlade s legislatívou vtedajšej federácie a legitímny vzhľadom na samourčovacie právo Slovákov a Čechov.

Postup podľa neho zabezpečil, že naše národy majú dobré vzťahy, nie ako národy bývalej Juhoslávie alebo bývalého Sovietskeho zväzu. Lebo každé morfondírovanie o nelegitímnosti vzniku dvoch republík z bývalej ČSFR je len kazenie dobrých vzájomných vzťahov.

„Buďme radi, že ČSFR sa rozdelila, a nie rozpadla. Zdôrazňujem, rozdelila“, končí svoje vysvetlenie Anton Hrnko.

 

Zroj
facebook

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button