Ján Chalupka bol geniálnym literátom. Jeho obraz Slovenska, pardon Kocúrkova je aj po 200 rokoch tak živý, tak presný, žeby ho ani najlepší maliar všetkých čias nenamaľoval presnejšie. Malomeštiacke zápecníctvo, podliezanie cudzím mocným, pohŕdanie vlastným národným dedičstvom, preberanie cudzích vzorov vrátanie preberania cudzích jazykových prvkov do vlastného jazyka mi niekedy pripadá, že nepíše o prvej polovici 19. storočia, ale o dnešku. Jeho obraz všetkého naopak, keď Tesnošilová Anička sa žení a Honzík sa vydáva, ako by hovoril o súčasnom obraze politickej reality u nás.
V dnešnej sémantike politického jazyka sa nevyzná ani povestná divá sviňa. Bez akéhokoľvek reálneho podkladu sa jedna politická skupina snaží vytvoriť o druhej politickej skupine obraz, kde aj najčernejšie opisy talianskej Camorry sú rozprávky podľa Dobšinského.
Na druhej strane tí istí ľudia, ktorí maľujú tieto čierne obrazy o svojich politických protivníkoch, obhajujú vyslovene mafistické praktiky skupiny vyšetrovateľov a obhajujú ich ako čestných a spravodlivých, hoci objektívne fakty hovoria o niečom inom.
Na to sa ešte stane, že úrad, ktorý by mal ochraňovať čestných ľudí pred bossingom, zakryje týchto „čestných vyšetrovateľov“ z môjho pohľadu určite nezákonným spôsobom. Keď chce vláda niečo proti tomu urobiť, zasiahne všemohúca EÚ, ktorá ani brvou nepohla, keď sa tu šliapalo po všetkom, o čom sme si mysleli, že tvorí materiálnu podstatu právneho štátu. ČO povedať! Kocúrkovo, čisté Kocúrkovo.
Teraz k tomu podstatnému. Na napísanie tohto článku ma podnietili nedávne vyjadrenia poslankyne B. Juríkovej, ktorá označila europoslanca M. Uhríka za fašistu. Podotýkam, že túto stranu som nikdy nevolil a k vyjadreniam pani poslankyne zaujímam čisto len politologické stanovisko.
Už od 90. rokov sa u nás zahniezdilo ako dedičstvo po minulom režime značkovať prívlastkami, ktoré so skutočnosťou nemali nič spoločné. K najbežnejším takýmto osočujúcim prívlastkom bolo označenie politického protivníka za fašistu, dokonca za národného socialistu. Pritom tieto termíny sú dostatočne definované a ich používanie bolo v prevažnej miere použité len na osočovanie, a nemali so skutočnosťou nič spoločné. Rovnako za osočujúce považujem aj vyjadrenia pani Juríkovej.
Najskôr si povedzme niečo o základných charakteristických prvkoch fašizmu. Fašizmus je totalitný politický režim, ktorý je založený na fašistickej strane vodcovského systému.
Strana je budovaná prísne hierarchickým systémom od vodcu až po posledného člena. Takáto strana je netolerantná k iným názorom a keď sa náhodou dostane k moci, tak iný názor ako je názor vodcu a strany je kriminalizovaný.
Z toho vyplýva aj skutočnosť, že fašistické režimy likvidujú nezávislú tlač a prenasledujú nezávislých novinárov. Znakom fašistického režimu je snaha o totálne ovládnutie štátu, zrastanie straníckych a štátnych funkcii (napr. okresný predseda fašistickej strany je zároveň aj predstavený štátnej moci v okrese), likvidácia nezávislého súdnictva, kde sudca sa neriadi právom a zákonom, ale rozhodnutím strany. Súčasťou fašistickej ideológie je aj rasizmus, ale nie vždy.
Keď sa z tohto pohľadu pozrieme na stranu Republika, tak musíme konštatovať, že nie je to strana vodcovského typu, nesnaží sa ani programovo a ani vecne ovládnuť štát a nahradiť jeho orgány straníckymi štruktúrami, nesnaží sa ovládnuť súdnictvo a toleruje, nepotláča, maximálne tak kritizuje iné názory.
Nesľubuje ani hlbokú orbu, ani sa nevyhráža politickým protivníkom väzením a zákazom nezávislej tlače. A na rozdiel napr. od PS nie je rasistická, keďže to, ako PS predstavuje Rusko a aký vzťah má k udalostiam v Gaze nemožno nenazvať rasizmom.
Môj záver je, že slovné osočenie strany Republika a M. Uhríka zo strany poslankyne B. Juríkovej je difamujúce a europoslanec by sa mal proti nemu právne ohradiť.
Pani Juríkovej a ostatným z jej okruhu by som odporučil, aby sa sine ira et studio (bez hnevu a zaujatia) pozreli na svoje konanie a svoje postoje, ako korelujú s hore uvedenými charakteristikami.
Napriek tomu by som si nedovolil nikoho na slovenskej politickej scéne označiť za fašistu. Kým si slovenskí politici nezačnú svojich politických odporcov vážiť ako názorových oponentov a nositeľov iných vízii rozvoja krajiny, nebude mier pod olivami. Som naivný. Všakže.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je známy slovenský historik, autor, publicista a politik, bývalý poslanec NR SR, zakladateľ a bývalý podpredseda SNS, zakladateľ Nadácie Pro Patria s cieľom podporovať a uchovávať históriu slovenského národa.
Ilustračné foto: Pixabay
25. apríl 2026 05:56
