Keď sa prednedávnom objavilo na verejnosti video, v ktorom predseda PS M. Šimečka hovoril, že úlohou opozície je škodiť, neveril som vlastným očiam a ušiam.
Nepovedal síce, komu chce opozícia škodiť, ale z kontextu vyplynulo, že štátu, teda Slovenskej republike. Ale aj tak vo mne vŕtal červ pochybnosti, či to nebolo zle zostrihané, či to len R. Fico nenafúkava bezvýznamný brbt. Veď predsa nikto nemôže byť tak škodoradostný, aby sa tešil, že krajina nemá úspech, lebo som sa nedostal k moci ja!
Dnešný systém straníctva má svoj pôvod ešte v starom Ríme. Aj tam sa delili jednotlivé záujmové skupiny na časti (spoločnosti), ktoré presadzovali svoje záujmy v rámci politického zápasu.
Z latinského slova pars, „časť“, vzniklo aj pomenovanie strany (party, Partei), ktorým sa označuje organizovaná skupiny presadzujúca v spoločnosti čiastkové záujmy vo väčšine európskych jazykoch. Aj slovenčina pozná slangový výraz partaj.
Z podstaty veci vyplýva, že pri rôznych situáciách, vznikajúcich pri presadzovaní politiky, strany uprednostňujú záujem spoločenskej časti, ktorú reprezentujú. Tento postup je úplne legitímny, ak pri tom nedochádza k diskriminácií ostatnej časti spoločnosti, ktorá sa deje najmä cez korupciu. Pritom je úplne legitímne, že si strany na rozhodujúce funkcie dosadzujú svojich ľudí a v hodnotových otázkach presadzujú svoje hodnoty.
V moderných demokratických spoločnostiach bolo dlhou tradíciou, že časť, ktorá voľby prehrala, rešpektovala prednostné právo víťaznej časti na delenie spoločného koláča a presadzovanie jej hodnotových priorít.
Jej úlohou v politickom boji nebolo povalenie moci víťaznej časti, ale kontrola víťazov, aby nezneužívali moc na jednej strane, na druhej strane vytváranie alternatív, ktoré mali presvedčiť spoločnosť, že oni by to robili lepšie.
Zdá sa mi, že tento koncept demokracie je dnes v troskách.
V rámci tzv. liberálnej demokracie sa vytvorili skupiny podobné niekdajším feudálnym panovníkom, ktoré sú presvedčené ako Habsburgovci na uhorskom tróne, že len im patrí moc v krajine.
Keď škodiť, tak škodiť poriadne
Z toho potom vyplýva ich prístup k vlasti, ktorý je založený na myšlienke: Nech zhynie krajina, keď v nej nevládnem ja, teraz už nie z Božej milosti, ale milosti Veľkého brata. Potom, čo skupina ohrdnutých „umelcov“ sa rozhodla škodiť umeleckým inštitúciám som stratil akúkoľvek pochybnosť o tom, že progresivisti pristupujú k štátu z hore popísaného princípu. Nech zhynú umelecké organizácie (Bibiana, Slovenská národná galéria), keď v nich nepanujeme my a nevystavujú naše diela!
Aby bolo jasné, o čom hovorím, ide o list zopár progresivistických „umelcov“, ktorí požiadali sponzorské firmy, aby prestali financovať medzinárodnú výstavu Bienále ilustrácií Bratislava a Slovenskú národnú galériu, keďže ich predstavy o týchto inštitúciách sú nenaplnené. Nuž, pán Šimečka, keď škodiť, tak škodiť.
Už som pochopil, o čo ide stúpencom „liberálnej demokracie“. V tomto prípade však treba poznamenať, že politici i ich nominanti prichádzajú a odchádzajú. Ich projekty zasvietia a k budú prínosné, tak zostanú svietiť. Ak nie, tak zhasnú. Ale
v análoch na večnú hanbu zostane, že sa v slovenskom národe našla skupina ľudí, ktorá si dovolila finančne poškodiť inštitúcie, ktoré nepatria im, ale celému národu.
Mnohých prekvapilo promptné reagovanie firmy Škoda, ktorá okamžite po zverejnenie výzvy týchto pomätencov svoju finančnú podporu Bibiane a SNG zastavila. Mnohí to pochopili ako zľaknutie sa firmy pred nátlakom neoliberálnej tlače.
Škodiť so Škodou
Myslím si, že toto zdôvodnenie je smiešne. Firma Škoda je tak silná, že hryzenie nejakých žurnalistických piadimužíkov ich len tak nemôže rozhádzať. Myslím si, že za ich rýchlou reakciou je niečo iné! Keď dvaja bratia z privatizačnej štvrte rozdali naše strategické podniky vraj strategickým zahraničným investorom, odklonili ich zisky zo slovenského rozpočtu do vreciek zahraničných vlastníkov.
Zahraniční vlastníci, aby nevyzerali ako nenásytní „ziskožravci“, odrobinky zo svojich príjmov podhadzujú na rôzne „filantropické“ aktivity a sponzorstvo rôznych projektov. Ale podstatou každého kapitalistického podnikania je hromadenie ziskov. Všetkých ziskov, aj halierových.
Nie strach z toho, žeby ich niekto mohol „oprať“ v tlači, ale prostý kalkul stojí za rozhodnutím firmy Škoda. Nejakí pseudoumelci ich vôbec nezaujímajú. Ich list im však umožnil ušetriť. A to je podstatné. Prečo by mali financovať nejaké pochybné umelecké aktivity akéhosi zaostalého kmeňa na konci strednej Európy, ktoré už zo svojej podstaty sú menejcenné. „Umelci“ z tohto kmeňa im dali zámienku, aby ich mohli stopnúť a nebudú vyzerať ako bezohľadní zberači ziskov.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy/BiB
9. október 2025 05:57
