Hrnko: Vlastizradcovia

Tak sa nám dejiny opakujú, povedala by pani Milerová. Nie síce o 80 rokov, kam by si to želali predstavitelia maďarskej iredenty, ale len cca o 75 rokov, keď sa v našej ťažko skúšanej vlasti rozpútal pohon na vlastizradcov, agentov cudzej moci, vatikánskych špiónov a buržoáznych nacionalistov.

Aj vtedy nebolo núdza o najabsurdnejšie obvinenia, ktoré sa rinuli z najvyšších stupňov moci, sekerníckych žumpalistických výplodov, stanovísk robotníkov zo závodov i družstevníkov z polí a pasienkov, ale najmä rozhorčených mládežníkov, ktorí žiadali najprísnejšie potrestanie všetkých označených bez ohľadu na „silu“ dôkazov a oprávnenie obvinení.

Ale ako povedal klasik, dejiny sa síce opakujú, ale kým v oných časoch išlo o tragédiu, pri opakovaní už ide o čistú frašku.

Rozvrat štátu

Všetko by bolo úsmevné, lenže dnešné dianie na Slovensku už nevykazuje prvky tvrdého a neľútostného politického boja, ale má všetky charakteristiky rozvratu štátu. To, čo sa nazýva opozícia a na počudovanie i generálny prokurátor, postupujú presne tak ako tí, ktorí sa snažia zničiť základy právneho fungovania štátu, nedbajú, zdá sa mi, na Ústavu, nedbajú na platné zákony, dokonca sa vyhrážajú štátnym úradníkom, že ak poslúchnu príkazy legitímnej vlády, budú za to trestne stíhaní!

Pravdu povediac nečudujem sa niektorým aktérom aktuálnych dejov, lebo vzišli buď z KDH, alebo sú priamymi potomkami ľudí, ktorí v rokoch 1990 – 1992 urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby Slovenská republika nevznikla ako samostatný a suverénny štát.

Zdá sa, že ani po viac ako tridsiatich rokoch im tento štát neprirástol k srdcu, a preto ich ani jeho riadne fungovanie príliš netrápi! V ich predstavách dominuje myšlienka, ktorá sa dá vyjadriť sloganom: Nech zhynie taký štát, v ktorom nemáme vládnuť!

Na začiatok hádam vysvetlenie, čo sa deje z hľadiska noriem medzinárodného práva. Slovensko je viazané všetkými normami medzinárodného práva, ktoré prijalo do svojho právneho poriadku. Ako hľadám, tak hľadám, nikde tam nie je napísané, že sme povinní pomáhať napadnutej krajine.

Neurobili sme to v prípade Venezuely, neurobili sme to v prípade Gazy, zatvárame oči pred vyhrážkami silou Iránu i Kube, prečo by práve Ukrajina mala byť tým zlatým teľaťom, pred ktorým sa máme plaziť?

Dokonca ani článok 5 Washingtonskej zmluvy (na ktorom stojí NATO) nezaväzuje spojencov na bezhraničnú pomoc. Hovorí len o tom, že krajiny učinia všetko nevyhnutné, aby sa útok na spojenca odvrátil. Je Ukrajina viac ako naši obyvatelia a viac ako naši zmluvní spojenci? Asi nie!

Takže všetky tie výkriky o vlastizrade, o podpore Putina, o úbohých Ukrajincoch, ktorí trpia ruskou agresiou sú len krokodílie slzy ako tie zábery z roku 2015 o utrpení „migrantov“, ktorí pod týmto krytím zaplavili celú Európu.

A ešte jednu vec. Jedno slovenské príslovie hovorí, že na každý spor sú potrební aspoň dvaja. Čo je zarážajúce a čo nám jasne ukazuje, kto na slovenskej politickej scéne si zaslúži obvinenie, že nekoná vlastenecky, je stanovisko k recipročným opatreniam slovenskej vlády.

Sila reciprocity

Reciprocita v medzinárodných vzťahoch zabezpečuje principiálnu rovnosť medzi štátmi. Každý suverénny štát musí na opatrenie iného štátu konať zrkadlovo. Ak tak nekoná, dáva o sebe najavo, že nie je rovnocenný so štátom, ktorý voči nemu prijíma negatívne opatrenie. Najčastejšie sa to prejavuje pri vypovedávaní diplomatov. Slúži to však aj na obranu proti silnejším, aby upustili od konania, ktoré ho poškodzuje.

Z našich dejín je azda najznámejší princíp reciprocity, ktorý pri obrane Slovákov v horthyovskom Maďarsku používal slovenský štát. Keď tam zavreli slovenskú školu, zavreli maďarskú školu na Slovensku. Keď povolali predsedu strany, ktorá obhajovala práva Slovákov, do armády s cieľom poslať ho na východný front, slovenská armáda povolala J. Esterházyho a bolo vymaľované.  Budapešť vždy ustúpila. Takže veľké ciele admirála bez loďstva na asimiláciu Slovákov sa nekonali!

Opozícia sa v spore Slovenska s Ukrajinou jednoznačne postavila na stranu Kyjeva, teda proti svojmu štátu a v záujme štátu, ktorý Slovensko očividne so zlým úmyslom poškodzuje.

Ako nazvať takéto konanie, nech si odpovie každý sám. To, že Gröhling vystupuje tak, ako vystupuje, je odrazom jeho nedostatočného vzťahu k svojej krajine, jeho intelektuálneho potenciálu a vzdelania. To, že Šimečka vystupuje tak, ako vystupuje, je len jeho genetická výbava. Jeho dedo prišiel na Slovensko bojovať proti slovenskému „kresťanskému tmárstvu“ a nacionalizmu, jeho otec sa vyjadruje o slovenskom národe tak, že keby niekto sa podobne vyjadril o Židoch, tak ho zavrú až sčernie.

Teda, že už samá existencia suverénneho Slovenska je u neho ako rybia kosť v krku, sa netreba čudovať. Avšak vyjadrenia I. Korčoka alebo P. Macka, ktoré sa tvária ako zasvätené, prerážajú všetky dná! Stačí si to len prečítať alebo vypočuť a vidíte, že týmto ľuďom formálne vzdelanie síce nechýba, ale kvôli politickej účelnosti urobia aj to najhrubšie salto mortale.

A čo generálny prokurátor?

Nuž a čo povedať o generálnom prokurátorovi, ktorý sa podľa môjho názoru rozhodol postaviť sa na stranu tých, ktorým Ústava, zákony i normálna ľudská slušnosť sú niečo úplne cudzie!

To, že podľa môjho názoru zakrýva rozhodnutie krajského prokurátora, ktoré je klasickým prípadom ohýbania práva, je smutné. Ale to, že sa postavil na stranu čurilovcov, je za hranicou akceptovateľného.

Predsa má k dispozícii všetky dokumenty, ktoré svedčia o ich protizákonnej činnosti. Domnievam sa, že vie, že predsedníčka Úradu na oznamovanie protispoločenskej činnosti pri udeľovaniu statusu chránenej osoby pravdepodobne porušila všetko, čo sa porušiť dá!

Postaviť sa na stranu tejto skupiny, je preto podľa mojej mienky nie o práve, ale je odkazom všetkým: Porušujte právo, keď to robíte na správnej strane, nič sa vám nestane.

Odkaz z podpory Remetovi hovorí, že na správnej strane môžete kradnúť a spreneverovať štátny majetok do aleluja, my si svojich ľudí vieme ochrániť.

Ak toto je predstava GP o právnom štáte, tak neviem. Skôr mi to pripadá podobné pokriku iredentistov, ktorí by radi hodnotili situáciu od vydania Benešových dekrétov na konci vojny, a nechcú nič počuť o tom, čo uhorské/maďarské vlády a orgány uhorského/maďarského štátu činili od roku 1867 nielen Slovákom. Smutné.

Anton Hrnko

Ilustračné foto: SKsprávy

27. február 2026    05:56