Iredentistická hrozba stále živá. Aby sme nestratili štát, nesmieme stratiť Trianon

Ilustrácia: Na futbalovom zápase slovenskej ligy v Dunajskej Strede vejú revizionistické maďarské zástavy so znakom svätoštefanskej koruny

Výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920 je v nedostatočnej pozornosti slovenských politických špičiek, aj diplomacie. Ukážeme si, prečo je Trianon stále aktuálny pre zabezpečenie slovenskej suverenity a zvrchovanosti nad celým územím Slovenskej republiky.

Zatiaľ čo vývoj v bývalom Česko-Slovensku po vojne kráčal demokratickou cestou, Maďarsko sa vydalo na cestu boľševizmu. Po komunistickom experimente Béla Kúnu sa naplno ukázala labilita maďarského štátu a nevypočítateľná, ba dokonca zákerná a nebezpečná politika, ktorá krátko po Trianone vyústila do opačného – fašistického extrému.

V Maďarsku prvý fašistický režim v Európe

Nezabúdajme, že práve v Maďarsku vznikla aj prvá fašizoidná vláda v Európe. Od konca 1. svetovej vojny do jari 1920 sa tu vystriedalo dvanásť vlád s rôznymi  tendenciami. 16. novembra navyše vtiahol do Budapešti tzv. „admirál“  Miklóš Horthy, ktorý prevzal spravovanie krajiny na dlhé štvrťstoročie.

Maďarsko špekulovalo ďalej a  neponáhľalo sa vyslať do Paríža svoju delegáciu, hoci už začiatkom decembra roku 1919 bol text návrhu mierovej zmluvy s Maďarskom vyhotovený.

Ešte aj prezident Masaryk v dôvernej korešpondencii zaslanej Vavrovi Šrobárovi do Paríža zdôraznil: ,,Národné zhromaždenie už prijalo rozhodnutie najvyššej parížskej rady o hraniciach. To musí byť voči Maďarom náležite zdôraznené.”

Paralela: V Paríži chýbali slovenskí novinári

Zaujímavá paralela so súčasným stavom je, že hoci v Paríži boli  korešpondenti všetkých dôležitých českých denníkov, slovenskí novinári chýbali!  Veď ešte aj dnes tzv. slovenské médiá stoja na strane iredenty a nie Slovenska! Už len tým, že zľahčujú následné protiopatrenia slovenskej strany na neustále ataky voči slovenskej suverenite.

Ilustrácia: Zámok Grand Trianon, kde 4. júna 1920 Maďarsko podpísalo Trianonskú mierovú zmluvu

Ďalšou paralelou je, že Maďari vtedy argumentovali „balkanizáciou“ strednej Európy, hoci práve Maďarsko už od Trianonu balkanizuje strednú Európu.

Prvkom balkanizácie je totiž idea veľkých etnických štátov nerešpektujúcich existujúce hranice. Ide o koncepcie  Veľkého Rumunska, Veľkého Bulharska, Veľkého Macedónska… ale najmä Veľkého Albánska. Aj vytvorenie tzv. nezávislého Kosova, čiže odtrhnutie územia suverénneho štátu, ktoré obýva koncentrovaná etnická menšina smeruje k Maďarskej koncepcii veľkomaďarskej iredenty a historického revizionizmu, spochybňujúceho hranice, ale aj zvrchovanosť štátu nad svojim územím.

Maďarská nafúkanosť až nadradenosť

Najrizikovejšia zvrátená politická idea balkanizácie tak stále žije v 21. storočí v strednej Európe – v Maďarsku.

Je to revizionistická a revanšistická politika iredenty s cieľom vytvoriť tzv. Veľké Maďarsko spojením všetkých Maďarov v Karpatskej kotline, či už de fakto alebo neskôr aj de jure cez koncepciu „kde je národ, tam je štát“.

Tento sud pušného prachu ohrozuje všetky okolité štáty – Rumunsko, Slovensko, Srbsko, Chorvátsko aj Ukrajinu. Preto je pre nás – ale aj pre Európu – tak životne dôležité zachovať historické status quo po I. aj po II. svetovej vojne. Základom pre slovenskú suverenitu a zvrchovanosť je práve Trianonská mierová zmluva.

Trianon: pre Slovákov úľava zo žalára národov

Maďari nazývajú Trianon „traumou“, hoci práve maďarizácia ako ideologický nástroj iredenty traumatizovala všetky národy žijúce v Uhorsku svojou krvilačnou asimilačnou politikou. Výsledkom tejto maďarskej politiky bolo prenasledovanie, násilné odnárodňovanie, väznenie, mučenie a po Trianone až po súčasnosť de fakto etnická genocída menšín.

Kto teda volá po zrušení Trianonu, dovoláva sa metód genocídnej fašizoidnej politiky, ktorú odmieta celý civilizovaný svet.

Ďalším fenoménom s ktorým musíme bojovať aj v súčasnosti a s ktorým prišli Maďari aj na rokovania v Trianone bolo falšovanie štatistík. Dnes plačú nad stavom, kedy sa vraj 600 tisíc Maďarov dostalo na „cudzie“ Slovensko.  Ale už nehovoria čo urobilo Maďarsko s menšinou asi 450 000 Slovákov?

Maďarsko dvakrát na strane porazených

Kým Rakúsko po I. svetovej vojne  vzalo rozpad monarchie na vedomie ako nezvratný fakt, Maďari všemožne bránili už neexistujúcu integritu Uhorska a tvrdili, že sa nerozpadlo zvnútra, ale že ho zvonku rozbili veľmoci na základe diktátu víťaza.

Faktom a varovným mementom na slovenskú ostražitosť však je, že Maďarsko bolo dvakrát – po I. aj po II. svetovej vojne na strane porazených štátov.

Svetu a najmä mierovej konferencii chceli dokázať, že národnostný útlak a násilná asimilácia v Uhorsku je vraj výmyslom, a usilovali sa zabrániť rozčleneniu tohto žalára národov.

Slovenská otázka prerazila do Európy

Tieto maďarské šovinistické klamstvá si našťastie všimli a odhalili pre medzinárodnú verejnosť svetové kultúrne osobnosti. Vďaka nim sa svet dozvedel o „slovenskej otázke“ v Uhorsku.

Prvým bol Scotus Viator (Seton-Watson), britský historik a publicista zaoberajúci sa ku koncu svojho života dejinami slovanských národov. Pracoval aj ako expert ministerstva zahraničných vecí Spojeného kráľovstva pre strednú Európu a Balkán. Po prvej svetovej vojne sa stal profesorom na Katedre stredoeurópskych štúdií University College London.

Navštívil Uhorsko pôvodne ako obdivovateľ jeho histórie, ale skutočnosť, že Maďari prejavili prehnane negatívne postoje voči Rakúšanom, ako aj skutočnosť, že ho v Budapešti oklamali tvrdením, že Slováci vôbec neexistujú, ho motivovali k tomu, aby sa začal dôkladne venovať národnostnej otázke v Uhorsku.

Výsledky svojho bádania podopreté a skúsenosti zhrnul do obsiahlej štúdie Racial problems in Hungary, (diskrimináciou) ktorá vyšla v roku 1908, teda rok po Černovskej tragédii, ktorá aj vďaka nemu vyvolala celoeurópske reakcie a na Slovensku „Národnostná otázka v Uhorsku“

V roku 1923 podnikol v sprievode svojej manželky ďalšiu cestu po Slovensku a nové spoločensko-politické pomery komentoval v diele “The New Slovakia”.

Druhou osobnosťou, ktorá pozdvihla svoj hlas za obranu utláčaných Slovákov bol Bjørnstjerne Martinius Bjørnson  nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov počas vrcholiacej maďarizácie v Uhorsku.

Pozornosť vzbudil v tejto súvislosti aj jeho list predsedníctvu pripravovaného mierového kongresu v Mníchove. Bjørnson (ako člen čestného predsedníctva protivojnového zhromaždenia) v ňom uviedol, že považuje účasť Apponyiho na tomto kongrese za nezlučiteľnú s jeho humanistickým poslaním, pretože ľudia ako Apponyi, ktorí sa vydávajú za „apoštolov mieru“ sú doma utláčateľmi národov (tento list bol uverejnený v Neue Freie Presse 17. septembra 1907).

Obhajca Slovákov Bjørnson

Na mierovom kongrese vo Viedni Bjørnson  uviedol:

Nedávno sme videli v uhorskom sneme, keď slovenských reprezentantov týrali a vyhadzovali, ako vystúpil gróf Apponyi, aby vyhlásil, čo sa ešte má urobiť pre ďalší útlak tohto národa. Bol schválený školský zákon, aký nikdy predtým nebol známy, pretože jeho najdôležitejšie ustanovenia sú z gumy! Dajú sa naťahovať tak, až sa v nich zadusia všetky národnosti. Zbaviť deti materčiny je predsa to isté ako odtrhnúť hladné dieťa od matkiných pŕs. A práve toto rozkazuje v tomto zákone gróf Apponyi so vztýčenou hlavou… 

Bjørnsonove vystúpenia mali veľký medzinárodný (aj domáci) ohlas, pomohol prelomiť bariéry medzinárodnej izolovanosti slovenskej otázky.

Vraj nositelia kultúry v celej Karpatskej kotline

Ďalšou paralelou je namýšľavá, chorobná až rasistická  nadradenosť Maďarov. Nové hranice, ktoré stanovila trianonská mierová zmluva zásadne vtedy nazývali „demarkačnou čiarou“, vyhlasovali ich za „umelé prekážky“, ktoré sa skôr či neskôr zrútia, lebo vraj znemožňujú Maďarom plniť ich historické poslanie byť hlavným nositeľom kultúry v stredoeurópskom priestore. Čosi podobné počúvame aj dnes.

Takmer to isté si dovolil bohapusto tvrdiť exprezident Arpád Gönz na prednáške v Oxforde v roku 1996, kde zavádzal tvrdením, že Maďari prišli prví do Karpatskej kotliny a sú nielen politický, ale vraj aj kultúrnotvorný činiteľ v celom regióne Strednej Európy.

Lži, ktoré pred vyše sto rokmi obsahovali vtedajšie maďarské Memoáre, ktoré neuznávali existenciu Česko-slovenska, Rumunska či juhoslovanského štátu na území „bývalej svätoštefanskej koruny“ – dnes oživujú iredentisti a ich revanšistické organizácie – Hnutie 64 žúp, Jobbik, maďarská garda, Svetový zväz Maďarov, Rákocziho aliancia, či tzv. Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny a ďalšie.

Pripomeňme si, že Slovákov vtedy úplne vymazali spomedzi národov, ktoré predostierali svoje požiadavky. Ich a iné nemaďarské etniká označovali len za „ľud“ a rasisticky zdôrazňovali našu údajnú zaostalosť.

Kto teda horlí za revíziu Trianonu, vymazáva jedným dychom aj slovenský národ z histórie. Toto je nielen neprípustné, toto je vrcholne zvrátené, drzé, vyžadujúce si dôraz a vynútenie rešpektu.

Takéto postoje, ale žiaľ aj činy – akým je schválenie zákona o dvojakom občianstve alebo  zákona o národnej spolupatričnosti nie sú ani vo sne znakom dobrých susedských vzťahov. Sú naopak provokáciou smerujúcou k vyvolaniu konfliktu.

Čo má podľa Orbána dokončiť piata generácia po Trianone?

Iba cez nový konflikt by totiž mohla maďarská iredenta poprieť Trianon, prekročiť hranice a opätovne anektovať južné územie Slovenska. Naznačil to aj Viktor Orbán pred rokom pri svojom príhovore k 100.výročiu Trianonu, keď povedal, že cieľ zjednotenia národa dokončí „piata generácia po Trianone“.

Ilustrácia: Historický revizionizmus v akcii

Trianonská zmluva prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. Z medzinárodnopolitického hľadiska aj z pohľadu slovenskej zvrchovanosti nad celým územím Slovenskej republiky a suverenity štátu nad všetkými obyvateľmi spočíva obrovský historický význam Trianonu pre Slovensko.

Obzrime sa, kto porušil v histórii  mierové zmluvy po I.svetovej vojne? Bolo to fašistické Nemecko, fašistické Taliansko a fašistické Maďarsko!

Riešenie: Dôsledné mierové povojnové status quo

To Maďarsko, ktoré sa už 101 rokov nevie spratať do vlastnej kože a hraníc, ktoré je problémom mierového status quo v Európe, ktoré je stále tlejúcim  ohniskom napätia, ktoré trvalo predstavuje pre všetkých svojich susedov bezpečnostnú hrozbu ako sud s pušným prachom.

Je to stále to isté problémové  Maďarsko, ktoré podľa poslanca Jobbiku Tamáša Gaudi-Naďa „potrebuje silnú armádu, aby uplatnilo svoje požiadavky“.

Išlo o jednoznačný atak voči Slovensku, atak na vojenské zabratie územia alebo minimálne hrozbu silou. Ten istý predstaviteľ maďarského parlamentu nevylúčil ani „zmenu hraníc“!  Aj ďalšie výroky maďarských politikov, že Maďarsko susedí s Poľskom, že Košice budú opäť v strede „maďarstva“, že išlo o územie nožom  a násilím rozkrojené, že hranice národa a štátu sa nezhodujú, že Trianon je vraj diktát a že Slováci sú okupanti a prišelci – vyhrocujú napätie a ohrozujú mier v celej strednej Európe.

Maďarská politika žije vo vážnej schizofrénii. Na jednej strane sa na Slovensku dožaduje maďarská menšina  status quo v právach, ale na druhej strane porušujú a ohrozujú status quo medzinárodnej mierovej zmluvy.

Trianon a jeho stále platné dozvuky a garancie si žiada od slovenskej politickej a štátnej reprezentácie oveľa väčšiu pozornosť a dôraz, než je tomu dnes.

Rafael Rafaj