Izrael premrhal historickú príležitosť nadobudnúť nad svojimi arabsko-moslimskými nepriateľmi morálnu prevahu

Cisár Napoleon prakticky za celú svoju kariéru viedol vojnové ťaženia, takmer všetky víťazne. Bol to geniálny a bezohľadný vojvodca, o čom svedčí jeho výrok, zrejme po nejakej výnimočne spackanej akcii: „Bolo to horšie ako zločin, bola to chyba“. A takúto, horšiu ako zločin chybu, sa podarilo urobiť Izraelu a USA útokom na Irán, ktorý už postupne strácal revolučnú fanatickosť ajatolláha Chomejního a bolo možné sa s ním dohodnúť na rozumných kompromisoch.

V historickom kontexte sa síce dá pochopiť túžba Izraela dať na frak Iránu, ale bez aktívnej spoluúčasti USA to bolo nemysliteľné. D. Trumpovi po úspešnej akcii vo Venezuele narástol až priveľmi hrebienok a sebavedomie a nechal sa „ukecať“ izraelským premiérom a izraelskou lobby v USA, aby podnikol podobnú akciu proti Iránu.

Samozrejme tento konflikt nevypukol tak, že jedného rána sa premiér Izraela zobudil a rozhodol sa zaútočiť na Irán. Počiatky konfliktu na Blízkom Východe sú spojené so vznikom štátu Izrael v roku 1948, pričom z nejakého dôvodu si veľká časť Európanov myslí, že keby Izrael nevznikol, na Blízkom Východe a v celom islamskom svete by vládol mier, pokoj a  všetkého hojnosť.

Naivná to predstava. Rovnako ako desiatky iných štátov, Izrael vznikol v  dôsledku vojny, menovite 2. svetovej. Maďarom sa čudujeme, že ani po sto rokoch nezabudli na Trianon, ale moslimom sa nečudujeme, že ani po osemdesiatich rokoch nezabudli, že rozhodnutím OSN a veľmocí, ZSSR vrátane, vznikol Izrael. Moslimovia si totiž vyhradzujú právo ho zničiť aj s náboženských dôvodov, lebo územie, na ktorom už raz vládol islam sa musí navrátiť pod nadvládu islamu.

Je prekvapivé, že aj profesionálni orientalisti si dovoľujú prezentovať dezinformácie vo vzťahu k vzniku štátu Izrael ako historické fakty. Vraj Izrael nedovolil, aby vznikol arabský štát v Palestíne. Nebolo to tak. OSN rozhodlo, že na mandátnom území Palestína vzniknú dva štáty: Židovský a arabský a Jeruzalem ako samostatné teritórium. Po vyhlásení židovského štátu Izraela ho napadli susedné arabské štáty Egypt, Jordánsko a Sýria, ktoré boli Izraelom porazené a ten si upevnil svoje hranice ako sme ich poznali do roku 1967.

Arabský štát v Palestíne vyhlásený nebol, lebo si jeho teritórium prisvojilo Jordánsko. Na mandátnom území Palestína tak vznikol len palestínsky štát Izrael, arabský palestínsky štát nevznikol. Na tomto území žili jordánski Arabi, ktorí sa v polovici 60. rokoch 20. storočia prehlásili za Palestíncov nárokujúcich si celé mandátne územie Palestíny, vrátane územia Izraela.

Či sa nám to páči, alebo nie, tak usporiadanie hraníc štátov a obyvateľstva bolo takmer vždy závislé od výsledku vojen. Izrael všetky vojny so svojimi arabskými susedmi vyhral, napriek obrovskej číselnej aj materiálnej prevahe arabských protivníkov. A porazení nesú následky vojen vždy, nezávisle na tom či ich len vyprovokovali, alebo boli porazení ako agresor. Arabské štáty sa už po poslednej prehranej vojne v roku 1973 viac neodvážili vstúpiť do otvoreného konfliktu s Izraelom, podporovali len teroristické hnutia ako Organizácia pre oslobodenie Palestíny a podobne.

Od vojny v r. 1967 Izrael okupuje pôvodne Jordánskom obsadenú časť Palestíny tzv. Západný breh Jordánu. Z pásma Gazy sa Izrael vojensky stiahol v roku 2005, pričom na jej území odvtedy už nežijú žiadni Izraelčania. V roku 2006 vyhralo voľby v Gaze islamistické hnutie Hamas a roku 2007 tam uskutočnilo prevrat.

Izrael spolu s Egyptom následne uvalil na Pásmo Gazy pozemnú, námornú a vzdušnú blokádu, čo z územia podľa humanitárnych organizácií urobilo “väzenie po šírim nebom“. Pásmo Gazy bolo obohnané pohraničnou bariérou, okolo ktorej vzniklo územie nikoho, do ktorého mali Palestínci zakázaný vstup pod hrozbou zastrelenia.

Blokáda a obmedzenie pohybu Palestíncov bolo medzinárodne odsúdené ako uplatňovanie kolektívnej viny a formu okupácie. Pozemná nepriepustnosť bariéry viedla len k vyššej intenzite raketového ostreľovania Izraela zo strany palestínskych ozbrojených skupín a tiež k vytváraniu tunelov.

V októbri 2023 ozbrojenci Hamasu spolu s civilistami z Gazy prekvapivo prenikli na územie Izraela, 1 500 Izraelčanov brutálne, sadisticky zabili a 250 uniesli. Izrael, ako obeť agresie, tým nadobudol morálnu prevahu nad palestínskymi Arabmi z Gazy a právo na túto agresiu tvrdo reagovať.

Chápal by som, keby Izrael obvinil humanitárne organizácie, moslimské štáty, EÚ, OSN a prakticky všetkých z toho, z čoho je pravidelne obviňovaný on. Moslimovia terorizujú a zabíjajú nielen Židov, ale aj milióny kresťanov, dokonca aj v Európe, v ktorej je to však už v súčasnosti vnímané  len ako bežný multikultúrny islamský folklór a zábava.

Chápal by som preto, keby bol Izrael dal Hamasu ultimátum, že pokiaľ nesplní dané podmienky, ako napr. bezpodmienečné vydanie unesených Izraelčanov, odzbrojenie a nástup do izraelského zajatia,  tak sa celá Gaza dostane do totálnej blokády, aj bez jedla a vody. Obyvatelia nacistického Nemecka kolektívne platili za to, že si zvolili nacistov, prečo by mali byť obyvatelia Gazy výnimkou? Kto by proti tomu protestoval, napr. humanitárne organizácie, mal by zároveň povinne predložiť iné účinné riešenie a zodpovedať za jeho plnenie.

V Izraeli však akoby všetkým preplo

Namiesto toho, aby zodpovednosť za riešenia problému preniesli na všetkých, ktorí sa dovtedy angažovali v podpore Gazy (vrátane EÚ s jej miliardovými príspevkami Hamasu za ktoré budoval najmä tunely), Izrael zvolil vysporiadať sa vojensky so všetkými jeho protivníkmi naokolo naraz a na vlastnú zodpovednosť.

Podarilo sa mu síce značne oslabiť svojich protivníkov, podporovaných najmä Iránom, avšak za cenu straty morálneho kreditu. A morálna prevaha je niekedy viac, ako vojenská nadradenosť. To platí najmä v prípade Izraela. Vplyv Iránu bol síce v oblasti viac-menej eliminovaný, ale Izrael sa rozhodol vojensky definitívne uzavrieť aj túto kapitolu svojej histórie.

Po islamskej revolúcii v roku 1978 sa fanatický Irán stal smrteľným nepriateľom Izraela, nazýval ho Malým Satanom (USA „Veľkým Satanom“), neuznával právo na jeho existenciu a nedalo sa s ním na ničom dohodnúť. Vtedy by bol útok na Irán oprávnený, ale vojensky nerealizovateľný, preto sa siahlo len po sankciách. Irán podporoval protivníkov Izraela, ale postupne strácal svoju fanatickosť, preto sa s ním dalo jednať, hoci rétoricky bol Izrael stále Malý Satan. Eliminovaním jeho vplyvu v oblasti došlo k jeho oslabeniu, čo zrejme malo vplyv aj na rozhodnutie Izraela definitívne vyriešiť vzájomné vzťahy vojensky (spolu s USA), čo už bolo v súčasnosti technicky realizovateľné.

Hoci bežní Iránci už nemali islamistické vedenie štátu priveľmi v láske, čo dokazovali na demonštráciách, po bombardovaní a povraždení desiatok najvyšších predstaviteľov Iránu, sa zomkli proti útočníkom, namiesto očakávaného prevratu a vytvorení vlády ústretovej USA.

Akcia proti Iránu bola jasne spackaná a Trump sa dostal do postavenia iniciatívneho blbca, horšieho od nepriateľa, a tých má solídny počet, rovnako ako Izrael. Tento konflikt má veľký geopolitický dopad, ktorého konečný výsledok si netrúfam ani odhadnúť. Jednoznačne však môžem konštatovať, že Izrael premrhal historickú príležitosť nadobudnúť nad svojimi arabsko-moslimskými nepriateľmi morálnu prevahu, ktorá sa mohla stať bezprecedentná, keby sa angažoval v ochrane moslimami terorizovaných kresťanov. To všetko je, na škodu,  nenávratne preč.

Pavel Fendek

O autorovi: Pavel Fendek (Ing.) je ekonóm, analytik a predseda Inštitútu národnej politiky Ľudovíta Štúra a autor publikácií o deštrukcii ideológie neomarxizmu na našu civilizáciu. Jeho kniha Súmrak európskej civilizácie – barbari sa zmocňujú Európy vyšla v dvoch vydaniach na Slovensku, v Českej republike mu vyšla kniha Evropa ve smrtelném sevření multikulturalismu a islámu.

Ilustračné foto: mideastdiscourse.com

28. máj 2026    05:55