Pavol O. Hviezdoslav sa musí v hrobe obracať ako nová ideologická angažovanosť na „pulze novej doby“ či bezpohlavnej a aj bezhlavej „budúcnosti“ fanatizmom na úrovni 50. totalitných rokov zneužila jeho meno.
Bratislavská kaviareň, alias angažovaná ideologická liberálna mimovládkarska stoka má novú scénu – „Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava n.o“.
Nový divadelný, či skôr teatrálny plag(i)át k sezóne 2023/24 je ukážkou gýča a braku angažovaného pseudoumenia a kultúrneho prevratu, ktorý progresívci a ideologickí tretí sektor chystajú pre Slovensko.
„Neziskovka“ zriaďovateľa, ktorým nie je nik iný ako progresívcami okupovaný magistrát Hlavného mesta SR Bratislavy popisuje vitráže v štýle Janka Alexyho (ďalší, čo sa obracia v hrobe) na kontroverznom plagáte ako memento minulých režimov, ktoré vraj teraz začínajú rozprávať nový príbeh. „Príbeh povstania proti strašiakom minulosti, ktorí sa pokúšajú zatemniť našu budúcnosť“ je štylistická forma jasne usvedčujúca progresívny pôvod myšlienkových a najmä propagandistických bludov. Nemôžu chýbať ani kľúčové floskuly progresivizmu ako „nový“ a „budúcnosť“.
Kurátori tohto paškvilu s dvanástimi postavami nielen počtom, ale aj dobovým stvárnením dehonestovali dvanásť apoštolov Ježiša, keďže centrálna postava v bielom evokuje práve Krista.
Urážajúca paródia zrejme zaradila medzi „minulé režimy“ aj samotné kresťanstvo. Angažovanému autorovi sa podarilo zabiť dve hlavné muchy, ktoré otravujú otvorené liberálne a najmä novými ideológiami pomätené hlavy s odkrytou lebečnou dutinou bez šedej hmoty, a to nielen vieru v Boha (kresťanstvo), ale aj národné cítenie.
Postava Salome, Herodesovej ženy na plagáte, nedrží v ruke na podnose hlavu Jána Krstiteľa, ale Ľudovíta Štúra, najvýznamnejšieho národného buditeľa Slovákov.
Ak angažovaný autor tvrdí, že v novom vizuáli tohto teátra sa skrývajú súčasné odkazy, tak tento je hodný označenia liberálny extrémizmus.
Každá revolúcia sa nezaobíde bez troch vecí: hesiel (dogiem), nepriateľa (proti ktorému treba povstať) a … vlajok (pod ktorými bojuje).
Nepriateľov kultúrnej revolúcie neomarxistov (alias „kultúrnych komunistov”, čiže progresívcov) sme teda spoznali: Boh, kresťanstvo, národ, slovenské vlastenectvo a podľa jednej z vlajok, aj slovenskej štátnosti.
Odhalili nám aj budúcnosť, ktorá nás čaká pod ich vlajkami na teatrálnom politickom plagáte. Vpredu, nepochybne smerom k ďalším „svetlým zajtrajškom“ ich dogiem máme kráčať pod dúhovou vlajkou ideológie LGBTI, čiže spochybnenia a rozvratu rodovej identity.
Za ňou veje a smer našej politickej a geopolitickej angažovanosti nám ukazuje druhá, ukrajinská vlajka, s odkazom na nenávisť voči Rusom a Rusku. No a v pozadí veje rafinovane prečiarknutý dvojkríž, akože z éry Slovenského štátu… Lenže dvojkríž je vždy dvojkríž, čiže štátny symbol Slovenskej republiky.
Viď príklad železného kríža (nem. Eisernes Kreuz), nemeckého vojnového vyznamenania. Prvýkrát ho udelili už v roku 1813. A hoci ho udeľovali a na bojovej technike používali aj nacisti v II.svetovej vojne, jeho štylizované symboly dnes používa ako logo a tiež výsostné znaky bojovej techniky nemecká armáda (Bundeswehr).
Nikoho príčetného nenapadne vidieť spojitosť medzi súčasným a nacistickým režimom. To len na Slovensku kvitne angažovanosť ako burina a dokonca sa pokúša tváriť ako „ume-NIE“.
Na záverečný výsmech letáka, namiesto potlesku a výkrikov „hurá!“ pôsobí hlavná činnosť tohto progresívneho teátra vo Valloslave, uvedená v registri neziskových organizácií ako vraj (sic!) „tvorba, rozvoj, ochrana, obnova a prezentácia duchovných a kultúrnych hodnôt“.
Progresívni neomarxisti nám teda konečne odhalili ich “duchovné a kultúrne hodnoty”. No zabudli vo svojom jednookom fanatizme na starú múdrosť, ktorá neplatí len pri klasických vojnách, ale je šitá aj na tú ich „kultúrnu vojnu“: Keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Ako dokazuje jeden obyčajný plagát angažovaného fanatizmu, ideologické zbrane -izmov a -ológií sú rovnako nebezpečné a odsúdeniahodné ako tie, ktoré strieľajú projektily. Už minulé totalitné ideologické režimy dokázali, že zabiť sa dá nielen telo, ale aj duch, duša, identita. A to dokonca aj angažovanou tvorbou a fanatizmom umelcov.
Našťastie proti každej vojne, aj tej „kultúrnej“ má ľud legitímne aj ústavné právo postaviť sa na odpor. Ba dokonca povinnosť, pretože podľa prvého článku Ústavy SR, ktorej výročie prijatia si dnes pripomíname, sa Slovenská republika neriadi nijakou ideológiou.
V tomto marazme angažovaného „umenia“ si autor zanietenosťou pichol do vlastného oka, keď v popredí vidieť Judáša ako klasického bratislavského kaviarenského povaľača. Aké typické pre liberálnu antislovenskú scénu.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Publicistike a písaniu sa venuje už 30 rokov so zameraním na komentáre, glosy, analýzy a eseje, ktoré mu spolu s básňami začali vychádzať v Literárnom týždenníku a neskôr vo vyše desiatke ďalších publikácií. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.
Ilustračné foto: divadelný plagát DPOH, n.o.
- september 2023 05:55
