Slovenská republika oslávila svoje 33. narodeniny, hoci jej zlé federalistické, čechoslovakistické, aj globalistické sudičky pri narodení predpovedali skorý zánik. Nestalo sa, lebo prvých päť rokov od rozpadu bývalej federácie bolo v spoločnosti cítiť silného národného ducha po slobode, zvrchovanosti, suverenite a vlastnej ceste. Je to ako príbeh miliárd bytostí, ktoré sa narodenia, rastú, dospievajú a chcú okoliu ukázať, aj dokázať svoju životaschopnosť a priniesť svetu niečo originálne, vlastné, svojské – nájsť a vybudovať si svoju identitu.
Je smutné, že že ešte aj dnes sa niektoré médií, novinári či dokonca politici vezú na vlne historického revizionizmu a pri hlavnom štátnom sviatku, vzniku Slovenskej republiky (1. január) metú verejnosť správami o akomsi „rozpade“ či „rozdelení Československa“, hoci podľa ústavného zákona č.542/1992 Zb. išlo o zánik bývalej federácie. Taktiež zavádzajú poukazovaním na nekonanie referenda, pričom zatajujú princíp ako veci vznikajú, tak aj zanikajú. Veď ani pri vyhlásení Československa v roku 1918 sa nijaké všeľudové hlasovanie nedialo, rozhodlo sa o tom pri zelenom stole, dokonca najskôr pri tom zahraničnom.
Žiaľ, neprajné sily, vyššie menované, sa chopili po piatich rokoch moci a začali národnú identitu, ale aj slobodu, nezávislosť, suverenitu a zvrchované rozhodovanie potláčať, v ekonomike dokonca ničiť. Dielo skazy na suverenite dokonali nevýhodnými predvstupovými podmienkami a samotným vstupom do chomúta EÚ za misu fondovej šošovice, ktorú sme kráľovsky zaplatili privatizáciou strategických podnikov alebo aj „lupu storočia“.
Napriek tomu sa dalo ako tak slobodne dýchať aj v novom internacionálnom zväzku, kým liberáli, „kresťanskí“ demokrati a maďarská etnická strana nezatĺkli ďalší klinec do rakve slovenskej suverenity ústavným článkom 7, ktorým nadradili tzv. európske právo, či skôr politiku bruselskej verchušky nad slovenskú ústavu, čo je unikát, pretože 24 členských štátov EÚ takúto servilnosť a zradu na národno-štátnom záujme nepozná.
Politika počas troch desaťročí zažila naozaj bizarné piruety aj manželstvá z rozumu, kedy sa pravica a kresťanskí demokrati neváhali spojiť do koalície s exkomunistami, ani s maďarskou stranou, čo bol opäť svetový unikát, keď k moci sa dostala etnická strana.
Politika bola od počiatku vzniku republiky nad pomery konfrontačná s hľadaním vnútorného nepriateľa a démonizovaním druhej strany.
Napriek tejto polarizácii sa však oba znepriatelené tábory – nazvime ich pracovne antinárodné a vlastenecké – vzájomne rešpektovali podľa starej zásady kráľ kráľa nikdy nepopraví.
Lenže prišiel rok 2010 a s ním padla aj táto posledná, súc slabá poistka parlamentnej kultúry. Do ringu vstúpil populista Igor Matovič, ktorý vniesol do konfrontácie smrteľne nenávistnú nevraživosť, streľbu od pása na súperov, pričom nedbal ani na „svojich“ v koalícii, či opozícii.
Politika zmatovičela, zvulgarizovala sa a nevraživosť s kričaním davu „ukrižuj!“ sa preniesla z parlamentu do celej spoločnosti.
Ďalší negatívny zlom s vytiahnutím ideologického kostlivca zo skrine priniesol progresivizmus. Politika oboch rozdelených táborov sa totiž dovtedy riadila výlučne politikou či ekonomikou, prípadne na trecích plochách „pre národ a Slovensku“ alebo „pre cudzích“ . Progresívci však oživili návrat ideológie po politiky a jej diktát dogiem namiesto racionálneho rozumu.
Týmto sa spoločnosť ešte viac rozdelila, nevraživosť v otázke názorov a postojov sa stala priam fatálna, pretože každá ideológia vytvára obraz nepriateľa a to sa deje pri stálom potláčaní slobody slova a kriminalizovaní súperov či dokonca odporcov mainstreamového oficiálneho naratívu.
Toto všetko sa deje napriek prvému článku Ústavy, ktorý de fakto zakazuje, aby sa štát, teda aj verejná moc, vrátane politických subjektov, riadila nejakou ideológiou. Znásobeným problémom je, že týmito progresivistickými, teda ultraľavičiarskymi ideológiami, sa riadi aj Európska únia.
A nie je to jediný návrat do temnej politickej minulosti. Cenzúra sa ospravedlňuje figovým listom údajného boja proti dezinformáciám, rovnako sa tak potláča aj sloboda slova. Opäť sa vrátil naratív „kto nie je s nami, je proti nám“ a renesanciu zažíva aj angažovaný aktivizmus, ktorý badať už v polícii, prokuratúre či na súdoch, hoci predtým mu cestu šliapali len aktivisti z tretieho sektora, presnejšie politicko-ideologických mimovládok. Tie majú rovnako silné zahraničné krytie a vytvorili de fakto tieňovú paralelnú moc, ale bez legitimity zvolenia, čím sa oslabuje základný princíp demokracie cez vôľu väčšiny ľudu vo voľbách.
Ako rušička signálu vôle národa pôsobí aj tzv. právny štát – ďalší vnútený nástroj, ktorý dokáže negovať rozhodnutia legitímnych zástupcov ľudu, a to nielen vo vnútri pomerov Slovenskej republiky, ale aj súdnym tlakom zvonka (EÚ) na celé „rebelujúce štáty“.
Ako katalyzátor či olej do ohňa týchto rozvrátených vzťahov, postojov, aj národnej suverenity pôsobí interpretácia vojnového konfliktu na Ukrajine. Zažívame presun povinného dobra pre svojich občanov na udržanie ukrajinského režimu a dokonca aj udržiavanie vojny a seba zničujúcich sankcií.
Treba si priznať, že po vyše dvadsiatich rokoch členstva, to už nie je tá istá únia, do ktorej sme vstupovali. A trendy útokov bruselského centra na národnú suverenitu a posadnutosť vojnovým štvaním a ideológiami na úrovni sektárskeho fanatizmu eskalujú a vedú Európu k civilizačnému zániku.
Slovenská republika sa tak vo svojich „kristových rokoch“ ocitla v rôznych záujmových siločiarach a krízach. Nezabudnime, že Krista ukrižovali, keď mal 33 rokov. Túto symboliku vzhľadom na vyššie uvedené by som vôbec nebral na ľahkú váhu. Najmä, ak vplyvná časť tzv. občianskej spoločnosti a liberálno-korporátnych médií si stále neosvojila realitu existencie suverénnej Slovenskej republiky.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: SKsprávy
2. január 2026 06:00, aktualizované o 13:15
