Ukazuje sa, že táto infekcia (alebo syndróm, či podlý zvyk) má už takmer tridsať rokov elegantný latinský názov. Oikofóbia – doslova „strach o vlastný domov“. Alebo – averzia k domácemu prostrediu. V roku 1993 vymyslel toto slovo americký filozof Roger Scruton na označenie ľudí s takmer biologickou averziou voči vlastnej krajine a kultúre. Rozmýšľajú v štýle náš domov je nám nepríjemný, sme intelektuálna elita (v tomto prípade americká), nie sme ako naši ľudia, sme lepší, vôbec nie sme odtiaľto: toto je spôsob myslenia.
Táto oikofóbia je známa – a nielen v Amerike, však? A spomenuli si na zabudnutého Scrutona, pretože v Spojených štátoch práve vyšla divoko škandalózna kniha na podobnú tému. Dlho neexistovalo, že by recenzie prechádzali všetkými stránkami a z každého reproduktora sa ozýval hlas autora (David Harsaniy). Tu je asi najpodrobnejší písomný komentár k tejto téme.
Keď pre Američanov je cool nenávidieť Ameriku
David Harsaniy začína kliatbami. Nepíše o intelektuálnej elite všeobecne, ale, samozrejme, o demokratoch. Medzi nimi je módne nenávidieť svoju Ameriku, považovať ju za akési smetisko, krajinu otroctva – a milovať Európu. Nie, toto je vaša Európa – smetisko, hovorí Harsaniy. A dáva toto slovo (Eurotrash) na obálku knihy. Ako napríklad: „ Eurotrash: Prečo Amerika musí odmietnuť neúspešné nápady umierajúceho kontinentu “ alebo „ Eurotrash: Prečo by Amerika mala odmietnuť neúspešné nápady umierajúceho kontinentu “. Táto vaša Európa ako hovorí, je “zastaraná inštitúcia, ekonomicky unavená, morálne anemická a kultúrne kapitulujúca.” A toto je naša Amerika!
Tu je dôležité, že v autorovom patriotizme je jasný systém, a to ideologický. Sú to práve demokrati, ktorí ich rozbíjajú , ktorí v posledných rokoch upadli do ľavice; teraz sa objavil silný trend, ktorý sa otvorene nazýva socialistický: tu sa nachádza nešťastný prezidentský kandidát Bernie Sanders a celý zástup ďalších intelektuálov. Považujú sa za nie miestnych, veľmi európskych a čo je najdôležitejšie, veria, že európska sociálna demokracia, ak nie socializmus, funguje veľmi dobre a tento model treba reprodukovať aj v Spojených štátoch.
A tu sa v knihe o európskej práčke začína bitie bábätiek. Jedna vec je obviňovať svojich oponentov z „nesprávneho“ presvedčenia a nedostatku vlastenectva: len sa zamyslite, oni sami to radi priznajú. Ďalšia vec je povedať im: chlapci, ste jednoducho negramotní. Žijete s ilúziou spred tridsiatich rokov.
Omyly socialistov
Najsilnejšia časť knihy je o švédskom a inom údajnom škandinávskom socializme. Pripomíname, že socializmus je vtedy, keď vám zoberú takmer všetko, čo ste zarobili, a cez obrovský štátny aparát sa to prerozdelí tým, ktorí toľko nezarobili. A potom získate všemocný štát, ktorý svoje subjekty podrobuje akýmkoľvek masívnym experimentom na uplatnenie sociálnej spravodlivosti.
Takže Škandinávci, ako hovoria demokrati, ktorí nemajú radi svoju krajinu, majú progresívnu daň z príjmu: až 57 percent. Daň z obratu je 25 percent a odoberie sa len 65 (v Škandinávii populárny údaj). Tak to má byť! Ako tieto krajiny rastú a rozvíjajú sa. Autor knihy na ne odpovedá s veľkou znalosťou veci: vaše čísla a fakty sú z konca 80. rokov. Vtedy v spomínanom socialistickom Švédsku boli také dane a polovica obyvateľstva buď pracovala pre verejný sektor, alebo sedela na dávkach.
Začiatkom 90. rokov ale Švédi priviedli k moci konzervatívnu vládu a začali presadzovať opačnú politiku. Dane sa rušili jedna po druhej. A krajina začala skutočne prekvitať. To isté sa stalo v Dánsku – a nielen tam. Poučenie zo Škandinávie, hovorí autor je, že politika „zdanenia bohatých“ nikde nefunguje. Každý by mal byť zdanený.
Vzbura vlastenectva
Ďalej v knihe začína vzbura vlastenectva. Harsaniy uvádza, že Európania na rozdiel od Američanov nie sú schopní integrovať migrantov (on, potomok židovských osadníkov, to vie lepšie, ale o tom sa dá jednoznačne polemizovať). V priemernej britskej nemocnici je presne štyrikrát väčšia pravdepodobnosť, že pôjdete do márnice, ako v priemernej americkej nemocnici. A toto je vaše Francúzsko, kde sa nezamestnanosť permanentne drží 40 rokov na úrovni sedem percent alebo ešte horšie! Áno, ak by práve toto Francúzsko bolo americkým štátom, bolo by to druhé alebo tretie od konca, pokiaľ ide o úroveň chudoby – medzi Západnou Virgíniou a Arkansasom. Švédsko by bolo na rovnakom mieste ako Kentucky, ale vaše Taliansko a Španielsko by boli na poslednom mieste. A to všetko preto, že americký systém a všetko americké je lepšie.
Prečo Európania všetko, vrátane seba opúšťajú?
Mimozemské vlastenectvo, samozrejme, treba rešpektovať pri všetkej jeho nemiernosti. Najmä ak hovoríme o diskusii, ktorá sa vedie už od sedemnásteho storočia. Prečo Európania všetko opustili a prekročili oceán? Pretože tým slovom sa volala Európa a snažili sa začať život odznova a podľa iných princípov. Vo všeobecnosti budú dlho zisťovať, ktorý systém je lepší.
Ale tu má autor (a Spojené štáty ako celok) problém. Koniec koncov, spor poznamenávame, nie je medzi dvoma brehmi Atlantiku, ale medzi dvoma Amerikami. Medzi vlasteneckým a konzervatívnym ekonomickým modelom a oikofóbnym (a násilne socialistickým) modelom. A ak by bola druhá Amerika v beznádejnej menšine, potom by autor nemusel vo svojej knihe pokračovať s takým besom. No nech sa hádajú v náš prospech.
Ideologická doba kamenná – progresívna. Mínus 30 rokov
Ale aspoň jeden užitočný nápad nám dáva David Harsaniy. Ide o fakt, že oikofóbi, nenávidiaci svoju krajinu a patrioti európskeho západu, sa jednoducho živia realitou posledných desaťročí, a to aj preto, že tieto reality zodpovedajú ich skamenelým presvedčeniam.
V posledných mesiacoch som komunikoval na stretnutiach a diskusiách s tromi veľmi významnými našimi ideológmi a politikmi konca 80. – začiatku 90. rokov. Jeden z nich chcel stáť na čele štátu, druhý bol Jeľcinov minister. A všetci jednomyseľne odpovedali na dosť podobné otázky, ako napríklad “akú šancu ste potom premeškali?” odpovedal nasledovne: bolo potrebné za každú cenu zatiahnuť krajinu do EÚ a NATO. Dobre, mysleli si to vtedy – ale hovoria to dnes. Dnes, keď Európania a dva typy Američanov nadšene a celkom presvedčivo zisťujú, ktorý z nich žije v odpadkoch.
Je zaujímavé, koľko percent našich špeciálnych ľudí spomedzi oikofóbov (ktorí „sme lepší ako ľudia“ a ktorí „nie sú odtiaľto“) sa živia ilúziami sveta, ktorý sa za 30 rokov niekam posunul. Zoznam ilúzií je dlhý. Toto je všemocné NATO, prosperujúci a zjednotený Západ a Čína, ktorá len kopíruje technológie iných ľudí a Rusko, ktoré môže a malo by byť nútené do európskych sociálnych experimentov a mnohé ďalšie.
Dmitrij Kosyrev, RIA Novosti
medzititulky: redakcia SKsprávy
