Kultúrna vojna aktivistov o verejné zdroje: Keď sa zo „slobodnej kultúry“ stáva nástroj nového progresívneho proletariátu
Slovenská kultúrna scéna prechádza v posledných mesiacoch doteraz najväčším otrasom vo svojej modernej histórii. Otvorený konflikt medzi Ministerstvom kultúry SR a aktivistickými platformami ako Otvorená kultúra!, reprezentovanými sieťou nezávislých kultúrnych centier Anténa, plní titulné stránky médií. V prvej línii tohto zápasu však stoja dlhoroční ľudskoprávni a občianski aktivisti, ako napríklad podpredseda Antény Laco Oravec.
Pohľad pod povrch a analýza personálneho pozadia zúčastnených aktérov tak odhaľujú oveľa hlbšiu realitu: ide o jedno z hlavných bojísk frontálnej kultúrnej vojny, v ktorej sa pod vznešenými heslami o „slobode“ a „nezávislosti“ odohráva ideologický pokus o preformátovanie myslenia a hodnôt slovenskej spoločnosti z konzervatívneho základu na liberálno-progresívnu nadstavbu, čiže z národného na internacionálne až antinárodné.
Od tovární ku kultúre: Nastupuje nový proletariát
Ak chceme pochopiť zmysel tohto konfliktu, musíme sa vrátiť k základom politickej teórie a pozrieť sa na paralelu, ktorú dnešní progresívni aktivisti zdieľajú s niekdajšími marxistickými ideológmi.
Klasický marxizmus staval na robotníckej triede (proletariáte), ktorá mala vnútenou revolúciou zvrhnúť meštiansky štát a nastoliť novú spoločenskú paradigmu. Keď tento ekonomický experiment v západnom svete zlyhal, ľavicová avantgarda preformátovala svoju stratégiu a našla si „nový proletariát“.
Týmto novým subjektom spoločenskej transformácie sa stali sexuálne, migračné a národnostné menšiny, či takzvané „znevýhodnené skupiny“.
Bojisko sa presunulo z tovární a ulíc do kultúry, divadiel, na akademickú pôdu a do diskusných fór.
Hoci dnešní progresívni aktivisti operujú novým, politicky korektným slovníkom, mechanizmus zostáva totožný s komunistickými metódami: vnútiť celej spoločnosti jednotný spôsob myslenia, dekonštruovať tradičnú rodinu, štát a národné hodnoty.
Svedčia o tom napokon aj samotné vyhlásenia progresívnej scény, podľa ktorých nemá byť kultúra len estetickým zážitkom, ale predovšetkým „nástrojom emancipácie, kritiky mocenských štruktúr a obhajoby práv“. Umenie sa tak vedome inštrumentalizuje a mení sa na tvrdé ideologické baranidlo.
Anabáza Laca Oravca: Od ľudských práv k pretláčaniu agendy
Príkladom tejto dlhodobej stratégie kultúrnej revolúcie neomarxizmu a jeho aktivistov na Slovensku je práve kariérna anabáza Laca Oravca. Vyštudovaný právnik, ktorý namiesto klasickej justičnej či advokátskej praxe odštartoval svoju dráhu vo feministickom združení Fenestra, rýchlo pochopil, kde leží skutočný vplyv na formovanie verejnej mienky.
Jeho pätnásťročné pôsobenie v Nadácii Milana Šimečky (2002 – 2017) vo funkcii programového riaditeľa nebolo len o charite, ale o systematickom budovaní infraštruktúry pre multikulturalizmus.
Oravec stál pri zrode festivalu [fjúžn], ktorý sa pod rúškom spájania menšín stal hlavnou platformou pre normalizáciu migrácie a oslabovanie tradičnej identity majority.
Neskôr sa cez pozíciu dramaturga v progresívnom kreatívnom centre Nová Cvernovka a členstvo v Rade Vlády SR pre ľudské práva infiltroval priamo do rozhodovacích procesov štátu. Dnes, z pozície podpredsedu platformy Anténa, tento vyštudovaný právnik paradoxne diktuje podmienky v oblasti kultúry. Jeho anabáza jasne ukazuje, ako sa z čistého aktivizmu stala profesionálna profesia, ktorej cieľom je politický manažment spoločnosti.
Zneužitie divadelných dosiek na čistú politiku
Zásadným symptómom tohto ideologického tlaku je správanie samotných tvorcov, z ktorých mnohí definitívne zhodili masku nestranných umelcov. Dôkazom sú číro politické prejavy hercov na masových protestoch a takzvaných „mobilizáciách“, ale aj priamo na pôde štátnych inštitúcií.
Príkladom je zneužívanie divadelných dosiek Slovenského národného divadla (SND) či iných zriaďovaných scén, kde herci pravidelne po skončení predstavení čítajú politické manifesty, útočia na vládnu garnitúru a žiadajú demisie.
Známe tváre z televíznych obrazoviek na námestiach neprezentujú umeleckú reflexiu, ale čistý aktivizmus.
Vo svojich emotívnych prejavoch otvorene kádrujú politické vedenie štátu, strašia „východnou totalitou“ a „koncom demokracie“, pričom agresívne útočia na každého s odlišným, konzervatívnym svetonázorom.
Divadelné dosky a mikrofóny na protestoch, ktoré mali slúžiť celému národu, sa tak premenili na tribúny vyhranenej politickej opozície. Títo umelci preberajú texty koordinované tretím sektorom a správajú sa ako politická strana, no na rozdiel od politikov odmietajú niesť akúkoľvek volebnú zodpovednosť. Ukazuje sa, že sa nepoužili z angažovaného správania ich predchodcov z éry bývalého totalitného režimu.
Kultúra v číslach: Kam tečú milióny?
Kľúčovým rozmerom celého sporu, na ktorý čoraz intenzívnejšie poukazujú analytické prúdy, je samotný objem financií, ktorý dlhé roky nekontrolovateľne tiekol zo štátnej pokladnice do vopred vyvolených mimovládnych štruktúr.
Ako vo svojej analýze v rámci projektu Kultúra v číslach sumarizoval analytik Anton Bittner, Fond na podporu umenia za desať rokov svojho fungovania rozdelil astronomických 178 miliónov eur.
Najzarážajúcejším faktom celej tejto dotačnej schémy je skutočnosť, že po celú dekádu nikto reálne nemeral a neskúmal, či tieto masívne finančné injekcie priniesli pre celú slovenskú spoločnosť skutočnú pridanú hodnotu.
Značná časť z tejto sumy putovala práve úzkemu okruhu spriaznených neziskových organizácií a neštátnych kultúrnych uzlov.
Tieto subjekty si prostredníctvom uzatvorených komisií de facto rozdeľovali verejné zdroje na projekty, ktoré namiesto rozvoja národnej kultúry a spájania ľudí slúžili na financovanie ideologických platforiem a formovanie špecifického politického videnia sveta.
Napríklad Nadácia Milana Šimečku získala od Fondu na podporu umenia (FPU) v rámci viacročnej podpory (schválenej v decembri 2023) celkovú sumu 190 000 EUR. Táto dotácia bola primárne určená na realizáciu multižánrového festivalu [fjúžn], kde prevažujú rozhovory s odborníkmi, migrantmi a aktivistami o integrácii ľudí z iných kútov sveta. Aj formátovo značnú časť podujatia tvoria prednášky, rozhovory či komunitný program presiaknutý ideológiou multikulturalizmu.
Historicky najväčším príjemcom z Fondu na podporu umenia sa stalo združenie organizujúce festival Divadelná Nitra, ktoré získalo 2 034 390 € naprieč 47 projektmi, pričom celkový objem z verejných zdrojov dosiahol 3,3 milióna eur a v roku 2020, počas prevažujúceho lockdownu subjekt zinkasoval COVID anomáliu vo výške 259 460 €. Len pre zaujímavosť: v roku 2020 spolupracovala Silvia Hroncová s Medzinárodným festivalom Divadelná Nitra externou formou ako odborná konzultantka, teatrologička a spoluautorka strategických materiálov. V roku 2023 bola vymenovaná za ministerku kultúry. Divadelná Nitra získala v roku 2023 25 000 eur a v roku 2024, keď sa projekty schvaľovali v roku nástupu novej ministerky 140 000 eur z Fondu na podporu umenia.
Paradox nezávislosti: Sloboda za štátnu mzdu?
Najväčší logický a etický rozpor celej takzvanej „nezávislej kultúry“ tak spočíva v jej financovaní.
Predstavitelia tretieho sektora si zakladajú na tom, že stoja mimo štátom zriaďovanej kultúry (ako sú kamenné divadlá či štátne galérie), čo im má zaručovať morálnu prevahu a absolútnu dramaturgickú voľnosť.
Na druhej strane však od toho istého štátu vyžadujú trvalé inštitucionálne krytie, pravidelné dotácie na energie, prenájmy a faktické mzdy pre svojich manažérov a organizátorov.
V slobodnej spoločnosti a trhovej ekonomike pritom platí jasné pravidlo: ak niekto podniká alebo tvorí slobodne, nesie aj plné ekonomické riziko. Ak o avantgardné queer drámy alebo politicky vyhranené diskusné fóra nie je na trhu dostatočný divácky záujem, mali by fungovať zo súkromných darov alebo dobrovoľníctva. Žiadať od štátu stabilný neformálny príjem a zároveň odmietať akékoľvek štátne mantinely a kontrolu je ekonomický nezmysel.
Ústava SR navyše v Článku 1 jasne hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Ak štátne fondy masívne a dlhodobo dotujú projekty s jasným progresivistickým zameraním, štát tým túto neutralitu porušuje. Financuje totiž politický aktivizmus úzkej ideologickej subkultúry z daní všetkých občanov – vrátane tej väčšiny, ktorá s touto agendou zásadne nesúhlasí a nechce mať ani nič spoločné.
Obranná reakcia štátu proti novej totalite
Súčasné kroky rezortu kultúry a personálne zmeny vo Fonde na podporu umenia (FPU) preto nemožno vnímať ako útok na slobodu slova, ako to tvrdia aktivisti na námestiach. Ide o legitímnu obrannú reakciu štátu, ktorý sa snaží vrátiť rozhodovacie právomoci do rúk tých, ktorí disponujú mandátom od voličov.
Zástupcovia platformy Otvorená kultúra! často používajú metódu takzvanej cancel culture (kultúry rušenia) – každý, kto s ich dogmami nesúhlasí, je okamžite onálepkovaný ako spiatočnícky či extrémistický. Alebo používajú inú difamačnú nálepku o údajnej neodbornosti. Táto neformálna diktatúra jedného názoru má s deklarovanou demokraciou len málo spoločné.
Štát má plné právo určiť, že verejné zdroje nebudú slúžiť ako finančné palivo pre kultúrnu vojnu zameranú na prevýchovu masy.
Ak chcú ideologickí aktivisti (často skrývajúc sa pod dáždnikom ľudskoprávnej agendy, ktorú si samozvane privlastnili) formovať spoločnosť a venovať sa politickej agende, majú na to v slobodnej spoločnosti plné právo – ale za svoje.
Peniaze daňových poplatníkov musia slúžiť kultúre, ktorá spoločnosť spája, rešpektuje jej hodnotové základy a neberie si občanov ako rukojemníkov ideologických experimentov.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom a verejnom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III. odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra. V hnutí Republika zastáva funkciu predsedu odborného tímu pre kultúru a médiá.
Môžete si pozrieť aj ďalšie podobné články autora k téme kultúrnej vojny:
Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou
26. september 2026 05:58