„Nem, nem, soha“ – Nie, nie, nikdy. – Hlavné heslo maďarskej revizionistickej politiky po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1919.
Sú dni, ktoré sa do dejín národa vryjú hlboko do duše, k takým v roku 1938 patril 2. november, deň kedy Slovensko stratilo takmer štvrtinu územia. V žiadnom prípade nechcem jatriť staré rany. Hovorí sa čo bolo, bolo. Avšak historia magistra vitae, preto nezabúdajme a pamätajme.
Historické vzťahy Slovákov a Maďarov v 19. storočí
Zásadný obrat v maďarsko-slovenských vzťahoch nastal po roku 1867, tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním. Rakúske cisárstvo bolo decembrovou ústavou rozdelené na dva štáty, Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko). Oba štáty boli spojené osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, vojny a financií.
Dve dekády pred „vyrovnaním“, zásluhou vynikajúcich osobnosti okolo Ľudovíta Štúra, bola v roku 1843 kodifikovaná spisovná slovenčina, v máji roku 1848 prijali štúrovci zásadný politický program Žiadosti slovenského národa, v tom istom roku bola založená prvá Slovenská národná rada, v roku 1862 vzniklo prvé slovenské gymnázium a o rok neskôr národná ustanovizeň Slovákov – Matica slovenská.
Emancipačný proces národného uvedomenia začal po roku 1867 pomaly vyhasínať. Maďarské politické špičky začali raziť „jednotu“ uhorského, v ich ponímaní maďarského národa.
„Egy nemzet, egy hazal“ , čiže „jeden národ, jedna vlasť“, bolo jedno z hesiel maďarskej supremácie v Karpatskej kotline. Maďarizácia sa týka všetkých „národností“ v Uhorsku, najviac na ňu doplatili Slováci.
Medzi rokmi 1874-75 uhorská vláda zrušila všetky tri gymnázia a nakoniec aj Maticu slovenskú. Uzatvorenie týchto inštitúcií sa nieslo na vlnách protislovenskej propagandy, a tzv. panslavizmu. Šovinizmus a kultúrna nadradenosť Maďarov sa niesla na heslách“ “A haza egységes, a nyelv egységes legyen.“ ( „Vlasť je jednotná, nech je jednotný aj jazyk!“). „A nemzetiségi iskola az állam ellensége. („Národnostná škola je nepriateľ štátu.“). Matica a pánszláv agitáció fészke („Matica je hniezdom panslavistickej agitácie.“).
Majetok matice bol zhabaný a finančnú základinu poskytla uhorská vláda Uhorsko-krajinskému slovenskému vzdelávaciemu spolku na pomaďarčovanie Slovákov. Maďarizácia vyvrcholila v roku 1907 školskými zákonmi grófa Apponyiho, ktoré sa týkali maďarizácie ľudových škôl. Udalosti v Černovej, pri ktorej maďarskí žandári zabili 15 ľudí, len dokresľujú mizériu slovenského národa v tej dobe.
„Trianonská krivda“ v maďarskej propagande
V roku 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá zaväzovala uznať nové medzinárodné hranice medzi Maďarskom a nástupníckymi štátmi. S týmto stavom sa maďarská vládnuca trieda nedokázala zmieriť.
4. jún, deň podpisu, bol doslova čierny dňom a národnou tragédiou, a cirkev a vláda ho vyhlásili za „deň národného smútku.“ Heslá ako: „Spravodlivosť pre Maďarsko“ , „Trianonská krivda“ , „Csonka Magyarország nem ország“ („Okyptené Maďarsko nie je štát!“) a „Mindent vissza!“ („Všetko naspäť“) sa stali rozhodujúce pre nasledujúce dve dekády maďarskej revizionistickej politiky.
Maďarská propagandistická mašinéria reagovala okamžite. Po podpise Trianonu rozvinula rozsiahlu (dez)informačnú kampaň doma aj v zahraničí. O Slovensku sa hovorilo ako o „obsadenom území“ alebo „Čechmi odtrhnutom teritóriu.“
V roku 1927 vznikla Magyar Revíziós Liga – Maďarská revizionistická liga, ktorej cieľom bol návrat pomerov spred roku 1918. Za týmto účelom publikovala rôzne brožúry, plagáty, učebnice a organizovala prednášky. Jej cieľom bolo šírenie revizionistickej myšlienky medzi Maďarov v zahraničí a zároveň presvedčiť medzinárodnú verejnosť o nespravodlivosti Trianonu.
Heslá ako „ Justice for Hungary“ (spravodlivosť pre Maďarsko), „Révision du Traité de Trianon“ (Revízia Trianonu) alebo „Ungarn will Gerechtigkeit“ (Maďarsko chce spravodlivosť) mali apelovať na zahraničie s cieľom napraviť „škody“ napáchané na Maďarsku. Umocniť krivdu mala za cieľ propagandistická kampaň, A csonka Magyarország kiállítása“ (Výstava okypteného Maďarska).
Výstava sa konala v niekoľkých maďarských mestách a v ďalších európskych metropolách ako Berlín, Rím, Londýn, Brusel a Ženeva. Liga pôsobila ako polovládna organizácia so silnou podporou Hortyho režimu. A aká to irónia, jej prvým predsedom sa stal gróf Albert Apponyi, niekdajší minister školstva a symbol kultúrneho útlaku Slovákov.
Na stranu revizionistickej politiky sa postavil aj niekdajší národný činiteľ, spolupracovník V. Šrobára a A. Hlinku, kňaz František Jehlička. V roku 1933, renegát Jehlička spolu s ďalším slovenským odrodilcom Viktorom Dvorčákom, založili Slovenskú radu (Slovak Council) pri Spoločnosti národov v Ženeve. Išlo o pro-maďarský iredentistický spolok, ktorý navonok hlásal opätovné pripojenie k Maďarsku, ktorého vládou bol aj financovaný.
Navonok sa tvárila ako slovenská organizácia, v skutočnosti išlo o predlženú ruku maďarskej iredenty, z dnešného pohľadu išlo typickú kryciu organizáciu front group. Jej dosah bol minimálny.
Rady protislovensky orientovaných organizácii rozšírila v roku 1933 Felsőmagyarországi Tudományos Társaság (Hornozemská vedecká spoločnosť) s podporou vlády a Revizionistickej ligy. Oficiálne išlo o spoločnosť zameranú na poznanie histórie, kultúry a hospodárskeho života z oblasti bývalého severného Uhorska. V skutočnosti, jej hlavným poslaním bolo šíriť revizionistický naratív. Vydávala „vedecký“ časopis Felsőmagyarországi Szemle (Hornozemská revue), kde boli uverejňované napr. „analýzy“ dokazujúce, že Slováci sú odnárodnení Maďari.
Maďarská propaganda využívala aj „ideológiu čechoslovakizmu“, pričom sama sa stavala za obranu svojbytnosti Slovákov, čo je vzhľadom na historické skúsenosti veľký paradox. Maďarské noviny Pesti Hirláp, napr. v júli 1934 uverejnili informácie: „ Rozhorčenosť obyvateľov je veľká a mnohí túžia po návrate do Maďarska. Slováci sami žiadajú, aby sa v školách vyučovalo po maďarsky.“ Tento typ dezinformácii ktoré šírili maďarské média v úzkom tandeme s vládnou politikou, boli určené jednak domácemu obyvateľstvu, ktoré takto pripravovali na územnú revíziu, a jednak do zahraničia, aby sa podopreli argumenty pre revizionizmus.
Sklamanie z Mníchova
Československo v septembri 1938, po tzv. „mníchovskom diktáte“, prišlo o vyše 41 000 km územia s takmer 5 miliónmi obyvateľov. Maďarsko, ktoré dúfalo , že aj jeho územné požiadavky budú naplnené, vyšlo naprázdno. Vojensky obsadiť okyptené Československo by nedokázalo, čo trefne vyjadril slovami sám regent Horthy: „československá armáda je najlepšie vyzbrojená v Európe a Budapešť je len 5 minút letu od hraníc. Ešte v posteli by som bol zneškodnený.“
Maďarsku neostávalo nič iné, len domáhať sa na diplomatickom poli územnej revízie v duchu „Mníchova“. Všeobecne sa predpokladalo, že po Mníchove sa republika rozpadne, s čím kalkulovala aj maďarská politika. Medzi HSĽS prevládlo umiernené krídlo a 6. októbra bola v Žiline vyhlásená autonómia.
V Budapešti zavládlo rozhorčenie, pretože jedna z ich propagandistických téz, že sebaurčeniu Slovákov bráni Praha, týmto dostala trhliny. Maďarská tlač komentovala žilinské udalosti v duchu „Slováci opäť odignorovali tisícročný vývoj“ a Magyer Nemzet vyjadril nádej , že „sklamaný slovenský národ predsa sa pustí na cestu dolu Dunajom, kde s láskou očakávajú slovenských bratov.“
Nič nebolo vzdialenejšie realite ako tieto výroky maďarskej tlače a politikov. Tento naratív maďarskej propagandy bol jedným z pilierov celej propagandistickej kampane, ktorý vyústil až do viedenskej arbitráže. Vytváral sa obraz Slovákov nespokojných s pomermi v ČSR (čo bola do určitej miery pravda), často sa používalo spojenie „felvidéki testvéreink“ – naši bratia z Felvídeku.
Maďarská propaganda rozširovaním týchto stereotypov, zavádzajúcich informácií a dezinformácií sledovala jediný cieľ, obnovenie historických hraníc Uhorska.
Okamžite po ohlásení výsledkov mníchovskej konferencie poslala Budapešť do Prahy nótu s cieľom – okamžite začať rokovania s Československo ohľadom maďarskej menšiny, pričom sa poukazovalo napr. na jej „neznesiteľné“ postavenie v republike. Maďarsko, vedomé si svojej neschopnosti vynútiť si zmenu silou, začalo viesť „malú vojnu“ proti republike.
Od začiatku októbra posielala Budapešť na Slovensko, a hlavne na Podkarpatskú Rus, diverzné jednotky tzv. „rongyos gárda“ – garda otrhancov, s cieľom destabilizovať situáciu a dotiahnuť Česko-Slovensko čo najskôr k rokovaniam. Celá diverzná akcia mala krátke trvanie a československé orgány ju rýchlo zastavili a niekoľko stoviek diverzantov uväznili.
Maďarský tlak
Maďarský tlak vyústil do rokovaní v Komárne. Maďarská delegácia, odvolávajúc sa na štatistiku zloženia obyvateľstva z roku 1910, žiadala takmer tretinu územia Slovenska, kde podľa štatistiky z roku 1930 žilo takmer 550 000 Maďarov a vyše 430 000 Slovákov. Československá delegácia predložila protinávrh, ktorý počítal s odstúpením územia kde žilo okolo 400 000 obyvateľov, z toho približne 320 000 maďarskej národnosti a 44 000 Slovákov a Rusínov. Po krachu rokovaní prevzali iniciatívu fašistické veľmoci – Nemecko a Taliansko.
Z mníchovského stretnutia Tisa a Durčanského, s nemeckým ministrom zahraničia Ribbentropom zo dňa 19.10, Tiso referoval v liste ministrovi Krnovi, že „ veci sa majú dobre, hlavné body zachránené, celá čiara(hraničná) musí byť preskúmaná.“
Maďari vyvíjali značnú činnosť najmä v Taliansku, od ktorého si sľubovali splnenie ich požiadaviek. Budapešť dokázala presvedčiť Mussoliniho a Ciana, ktorí prijali maďarský návrh na zvolanie arbitráže, pričom Taliansko bude pred Nemeckom obhajovať ich záujmy. Česko-Slovenská vláda do poslednej chvíle verila v „spravodlivé“ riešenie územného sporu. Večer 2. novembra, deň vyhlásenia arbitrážneho rozsudku, bol doslova šok, Tiso dokonca odmietal podpísať arbitrážny protokol a ustúpil až na naliehanie Ribbentropa a Chvalkovského.
Celkovo Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku 10.390 km2 územia s vyše 850 000 obyvateľmi, na ktorom podľa sčítania z roku 1930, žilo 272.145 obyvateľov slovenskej a českej národnosti.
Maďarsku pripadla metropola východu – Košice, s čisto slovenským okolím, ďalej Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rožnava. V Maďarsku zavládlo obrovské nadšenie sprevádzané heslami „Trianon megtorlása“ (Pomsta za Trianon), Felvidék hazaérkezett!“ – Slovensko sa vrátilo domov!, alebo Visszavettük, ami a miénk!“ – Zobrali sme späť, čo je naše!
Arbitrážny rozsudok bol anulovaný až po druhej svetovej vojne a Slovensko v rámci Československa obnovilo svoje pôvodné hranice spred novembra 1938.
Aj dnes, po takmer 90 rokoch od arbitráže, sme občas svedkami výrokov maďarských politikov, a to aj tých najvyšších, na adresu Slovenka, keď nás vrcholový predstavitelia označujú ako „Felvídék“. Občas zaznie z Maďarska výčitka ohľadom maďarskej menšiny na Slovensku, ich práv a mapu veľkého Uhorska vidieť nie zriedka na maďarských ŠPZ.
Dnes máme ako-tak korektné vzťahy s našim južným susedom, ale je otázne či sa maďarská politika niekedy prenesie cez tzv. trianonskú traumu. Veľmi to Maďarsku prajem o to viac, že dnes sme spolu v Európskej únií, ktorá sa spreneverila svojim pôvodným poslaním, a dvaja vždy dokážu viac ako jeden.
Branislav Krist
Ilustračné foto: SKsprávy
2. november 2025 05:55
