S množiacimi sa útokmi na Preambulu Ústavy Slovenskej republiky, a to nielen zo strany maďarských strán, ale aj liberálov, prichádza čas pre skutočných vlastencov na jej obranu.
Preambula je jediné miesto ústavy, ktoré sa vyjadruje k minulosti a je výnimočná aj patetickým tónom. Na čestnom mieste pomenúva hierarchiu hodnôt štátotvorného národa, pripomína zmysel národnej, duchovnej a ľudskej existencie. Je viac filozofická ako právnická, hoci ako jediná má práva definovať medzinárodne uznané kolektívne právo národa na sebaurčenie. Toto právo sa nepriznáva „občanom“, ale vždy iba konkrétnemu národu.
Pozrime sa na ústavy niektorých štátov EÚ
V ústave Belgickej federácie s tromi národnými komunitami, regiónmi a štyrmi jazykovými oblasťami sa hovorí o “Belgičanoch”(!), ktorí sú si pred zákonom rovní. Využívanie práv a slobôd nepriznáva ako v Slovenskej republike “občanom” či “každému” (ako vo vágnom znení našej ústavy), ale opäť konkrétne a „nacionálne“ Belgičanom!
Preambula ústavy Španielskeho kráľovstva sa začína podobne ako slovenská: “Španielsky národ…” a zaväzuje sa “chrániť všetkých Španielov”, nepridáva ako slovenská aj menšiny, či etniká. Úvodné ustanovenia hovoria iba o “Španielskom ľude”, alebo o “španielskom národe”, ba doslova ustanovuje, že “Ústava je založená na nezrušiteľnej jednote španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov”. Opäť nijaká zmienka o menšinách či etnikách…
Pritom počet cudzincov v Španielsku vzrástol z 241 971 v roku 1985 na 499 773 v roku 1995. Každoročne do Španielska prúdi viac ako 300 tisíc nových migrantov (2009: 324 000). Podľa národného štatistického úradu bolo v roku 2005 v Španielsku registrovaných 3 691 500 cudzincov, čo predstavuje 8,4 percenta z celkovej populácie Španielska, čo je údaj porovnateľný so Slovenskom. Tu musia klesnúť sánky tendenčných a maďarizujúcich argumentov politikov akože zastupujúcich maďarsky hovoriacu menšinu na Slovensku.
V gréckej ústave sú si “všetci Gréci pred zákonom rovní”. Nie občania, ale Gréci “majú právo sa … zhromažďovať.” Iritujúci pojem “slovenský štát” má svojho pendanta v portugalskej ústave (čl.8), kde sa píše o portugalskom štáte, s národnou hymnou “A Portuguesa!”. Zopakujem: národnou, nie štátnou!
Zatiaľ čo slovenská ústava používa vágny a trpný rod, fínska ústava presne (národným prívlastkom) deklaruje, že sú to “Fínski občania”, ktorí “požívajú práva na slobodu prejavu”.
Hoci sa írska preambula začína “My, ľud Írska”, pripomína “zápas otcov so stáročiami ťažkých skúšok” (podobne ako u Slovákov) a vyjadruje “vďačné pripomínanie ich hrdinského a neúnavného zápasu za vydobytie nezávislosti, ktorý írskemu národu po práve patrí”. Hneď po preambule, je časť “Národ“. Definuje sa tu nie štátne, ale národné územie. V časti “Štát” sa píše o otázkach „národnej politiky a národnom jazyku“. Článok 9 definuje, že “základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu” (!)
Francúzska ústava nepozná iný pojem pre svojich občanov ako Francúzov. Preambula v mene francúzskeho ľudu o.i. prehlasuje, že “Národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju”, že “národ vyhlasuje solidaritu a rovnosť všetkých Francúzov“, ba že je to Národ, ktorý “zaručuje deťom i dospelým prístup k vyučovaniu i k vzdelaniu”.
Nemecká ústava (Najvyšší zákon) pomenúva oprávnený subjekt nie ako občanov, ale ako Nemcov: “Všetci Nemci majú právo sa … zhromažďovať“.(čl.8) Opäť sú to “všetci Nemci, ktorí požívajú slobodu pohybu”. Zatiaľ čo slovenská ústava hovorí iba o “každom”, nemecký Základný zákon spresňuje, že je to “Každý Nemec”, kto má rovnaké práva.
Krátky exkurz po ústavách niektorých členských krajín Európskej únie ukazuje, že národný princíp v najvyšších zákonoch vyspelých demokracií vôbec nie je prežitý, ba že nie je ani v rozpore s tzv.občianskym princípom.
Nie je ani na ujmu príslušníkov národnostných menšín. Ústavy síce podliehajú vývoju a novelizácii, avšak preambuly rešpektujú historický národný zápas za nezávislosť, ba dokonca uznávajú alebo sa hlásia k vlastnej duchovnej tradícii, resp. aj vierovyznaniu.
Je preto zarážajúce, že niektorým na Slovensku dokonca prekáža aj odvolanie sa na cyrilometodskú tradíciu.
Druhý oddiel ústavy Gréckej republiky stanovuje, že prevládajúcim náboženstvom v Grécku je Východná ortodoxná cirkev Kristova. „Uznávajúc za hlavu nášho Pána, Ježiša Krista, zostáva Ortodoxná cirkev Grécka svojím dogmatom neoddeliteľne spojená s Veľkou cirkvou v Konštantinopole a s každou cirkvou Krista rovnakého vyznania…”
Aj nemecký ľud si v preambule svojho Základného zákona (ústavy) pripomína “vedomie svojej zodpovednosti pred Bohom”. Našťastie Boh aj národy existujú aj bez ohľadu na to, či ich ústavy štátov spomínajú, alebo nie.
Niektoré národy sa to neboja deklarovať. Prečo by práve Slovensko malo byť multikultúrnou či multietnickou bezidentitnou výnimkou alebo ultraliberálnym experimentom „transnacionálneho štátu“?
Ako vidíme, neexistuje na to nijaký dôvod.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vlastenec, autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). V parlamente, aj Inštitúte národnej politiky Ľ. Štúra, ktorý založil, sa aktívne venoval národným témam, menšinovej problematike, postaveniu štátneho jazyka a pôsobeniu ideológií.
Ilustračné foto: TASR cez teraz.sk/screenshot
- september 2023 06:00
Rafaela Rafaja považujem za jedného z najlepších a najschopnejších tribúnov národa. Vie pomenovať / nie iba vidieť!/ veci také, aké sú. Ústava / a jej preambula/ by mala byť svätá pre k a ž d é h o člena národa ! Dnes je pre niektorých trhacím kalendárom. Netreba z nej trhať listy, treba odstaviť nehodných členov národa. Ale ! : -Už sa asi začína brieždiť, lebo doterajší slniečkári začínajú používať slová ,, národ” a ,, vlastenectvo”./Korčok, Čaputová/ Naď k tomu dospeje asi až koncom septembra. Pozn.: Ako vo vinici Pána.