Politickí väzni majú stále svoju nezastupiteľnú úlohu v spoločnosti, aby neskĺzla mäkkými formami do nového neototalitného systému. Ako diskriminovaný študent so stopkou na vysokú školu musím upozorniť na nepríjemné spoločenské analógie s minulosťou. Jedným z prejavov totality bolo potlačenie diskusie, pokiaľ nebola v súlade s vytýčenou líniou.
V novembri 89 sme verili, že budeme môcť o všetkom slobodne diskutovať. Táto vízia sa však zarezala v médiách a následne aj v politických debatách. Oživovanie kostlivcov končí tak, že najmä liberálno-progresívny prúd odmieta s druhou stranou vôbec diskutovať.
Žiaľ, toto toxické zlo sa prenieslo z dospelých aj na mladú generáciu, ktorej progresívne orientovaná časť odmieta debaty s neliberálnou časťou politikov, vrátane premiéra, lebo nie sú „na pulze novej doby“, čiže nie sú progresívni.
A máme tu aj ďalší pseudo dôvod, ale v obrátenom garde. Kým v minulosti ste povinne museli stáť „so Sovietskym zväzom na večné časy“, tak dnes študentskí ideologicky podkutí alebo indoktrinovaní aktivisti kádrujú, či dotyčný je alebo nie je na strane Ukrajiny. Inak nediskutujú, protestujú, píšu „kriedovú revolúciu“.
Aj tento jav má ultraľavičiarske korene, pretože kráča podľa manuálu neomarxistických západných „kultúrnych komunistov“, ktorí dlhým pochodom obsadili inštitúcie, vrátane škôl a robia časovo najdlhšie trvajúcu – „kultúrnu“ revolúciu.
K mladým nepochybne patrí aj rebélia, ale nie extrém angažovaných študentov sťa ideologického a dokonca politického predvoja progresivizmu. Totalitné režimy vždy zapojili do svojho ťaženia a dusenia slobody aj mládež v mene ópia pokroku – dnes progresívnej budúcnosti.
Prakticky hneď vo februári 1948 svoju úlohu zohrali aj angažovaní študenti podporujúci komunistický prevrat. Ľavicovo orientovaná a preto protinárodne nastavená mládež organizovala akčné výbory, zhromaždenia na podporu KSČ a pomáhala pri „očiste“ univerzít od „politicky nespoľahlivých pedagógov“. Výsledkom boli čistky na univerzitách (1948-1950). Na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej už 25. februára 1948 akčný výbor vylúčil 12 študentov považovaných za proti-komunisticky orientovaných.
Vďaka takémuto angažovanému aktivizmu študentov prišiel nedávno o miesto vedúceho katedry slovenských dejín na UK v Bratislave prof. M. Homza. Odôvodnenie ako vyšité z bývalej červenej príručky: nebol dostatočne genderovo vyvážený… čiže si neosvojil dogmy novej dúhovej ideológie. Podobne ako slovenský jazykovedec Alexander Hirner, ktorý bol po roku 1948 politicky preverovaný a dočasne odstránený z akademických funkcií.
Jedným z fatálnych následkov takéhoto postupu bola aj ideologizácia výučby, čo potichu, za asistencie ideologických mimovládnych organizácií, často aj samozvaných aktivistov prebieha dnes. A to všetko napriek Prvému článku Ústavy – „Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu…“
Mladá generácia bola v roku 1948 výrazne formovaná skúsenosťou druhej svetovej vojny a predvojnovým politickým systémom. Mnohí študenti podľahli komunistickej propagande o sociálnej rovnosti, rýchlej modernizácie, „ľudovej demokracii“ a účasti mládeže na riadení spoločnosti.
Dnešná mladá generácia, podliehajúca ľavičiarskemu progresivizmu a jeho ideológii zažíva niečo podobné: militarizáciu Európy, frustráciu z vojny na Ukrajine, pokles životnej úrovne, stratu sociálnych istôt, túži participovať na moci a určiť si „svoju budúcnosť“ s víziou bližšie neurčeného „progresu“.
Takže dnes tu nemáme nič nové pod slnkom, len sa nám zasa opakujú totožné naratívy a negatívne javy z minulosti. A to preto, lebo sme uverili, že revolúcia môže byť aj „nežná“, lebo Havlovi „disidenti“ urobili komplot s eštebákmi a odstavili politických väzňov.
V minulom režime nahlasovali študenti „nepriateľské postoje“, dnes nahlasujú „dezinformátorov“, „extrémistov“ či „konšpirátorov“ a dokonca každého s iným názorom. V mene demokratizácie školstva došlo k zapájaniu študentov do riadenia škôl, a tak angažovaní aktivisti opäť vytvárajú tlak na pedagógov, ktorí odmietajú ideologickú orientáciu výučby. Týmto spôsobom sa mladí aktivisti stávajú súčasťou širšieho represívneho aparátu, ktorý systematicky mení charakter univerzít, vrátane potláčania názorovej plurality a diskusie.
Dnes to už nie sú povinné kurzy marxizmu-leninizmu, nahradila ich akože „občianska angažovanosť“ cez mimovládne organizácie, preto toľko kriku pri legislatívnej snahe o ich transparentnosť.
To, čo by politických väzňov a našej pôsobnosti v spoločnosti malo vyrušovať vo vzťahu k budúcnosti je opätovný fakt smerovania k postupnému zániku akademickej slobody a kritického myslenia. Keď najmä univerzity sa opäť stávajú priestorom intenzívnej politickej mobilizácie a ideologickej indoktrinácie. Napríklad medzi partnermi Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského nájdeme aj aktívne politizujúce, ideologické a svojim zameraním aj antinárodné organizácie ako Inštitút pre verejné otázky, Nadáciu otvorenej spoločnosti, Slovenskú atlantickú komisiu či Nadáciu Milana Šimečku.
Fórum mimovládnych organizácií so svojimi angažovanými aktivistami a spanilými nájazdmi na školy tak vytvorilo niečo ako bývalý Národný front s podpornou úlohou pre vládnuce ideológie. Ani my, ani politici a celý aparát štátu zabezpečujúci slobodu a demokraciu by nemali zabúdať na varovný bonmot Guillaume Fayeho, že „ideologická prevaha je viac ako ústavná väčšina“. Dúfajme, že nedospejeme do štádia, keď by bola aj viac ako vôľa väčšiny ľudu, základ skutočnej demokracie s otvorenou a slobodnou diskusiou.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, syn politického väzňa, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je členom Asociácie slovenských novinárov a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Článok pôvodne vyšiel v časopise Svedectvo
Ilustračné foto: SKsprávy
26. apríl 2026 06:00
