„Organizované šialenstvo“. Ako splanírovať Európu na púštnu step
Traduje sa, že blahobyt a rozkvet Európy, ktorý nemá vo svete a v dejinách obdobu, stojí na troch vŕškoch: Golgota, Akropola a rímsky Kapitol. Európa vždy napredovala, keď bola verná týmto svojim trom východiskám. Rovnako kultúrne, duchovne ako aj materiálne.
V súčasnosti však vo zvýšenom počte pozorujeme javy a snahy, ktoré tento „triumvirát“ chcú zosadiť. Tieto snahy samozrejme nie sú žiadnou novinkou, svoj najviditeľnejší nástup zažili počas Francúzskej revolúcie a potom už úplne brutálny v ruskej októbrovej revolúcii. Ale
to čo sa teraz deje, a nielen u nás, už začína pripomínať organizované šialenstvo
Solženicynovo „nežiť v lži“ ani za čias komunizmu nebolo také aktuálne ako teraz. Vtedy bola tá protieurópska propaganda proti všetkej prirodzenosti ešte dosť primitívna a nebolo až také ťažké ju prekuknúť a žiť svoj život v pravde, aj keď v ústraní a skromnosti.
Keď sa teraz naše hlavy vznášajú v oblakoch klamstiev, treba vedieť nechať aspoň nohy zakotviť v základoch našej tradičnej európskej pravdy.
Súčasný rozklad normálneho života je sčasti plánovitý a z nenávisti, hlavne voči „Golgote“, sčasti kvôli nekonečnej hlúposti ľavičiarskych intelektuálov. Žiaľ, v tomto aj tí naši majú „svetové“ parametre. No ani náhodou im nedôjde, že si rozkladajú a ničia aj vlastný život, napriek všetkým ich sťažnostiam na spoločenské problémy či takmer masový nástup najsofistikovanejších duševných porúch z nenormálnych životných pomerov, hlavne u mladých.
No z čias „Akropoly“ by mohli vedieť, že občianska vojna je zlom pre obidve strany. Ale to je pre nich už dávno prekonaná, hoci nikdy nepoznaná „starina“… No o tom neskôr.
Kresťanstvo je svedomie, pokora…
Začnem Golgotou a Novým zákonom.
Práve kresťanstvo je ten najvýraznejší fenomén, ktorý spravil Európu tak odlišnú od ostatných svetadielov. Tak kultúrne ako aj ekonomicky.
Ibaže akurát tí najväčší a absolutistickí vyznávači materiálna za živý svet nechcú vidieť, že nie Ázia so svojim hinduizmom, budhizmom, islamom, konfucianizmom, šintoizmom, ani Afrika a jej animizmus, šamanizmus, ba ani Južná Amerika so všetkými svojimi kultami ako je Kult matky Pachamama, ale kresťania so svojimi kláštormi, čo boli vtedajšie „Silicon Valley“, priniesli o.i. aj materiálny rozkvet, aký nemá v histórii ľudstva obdobu.
Naša mládež sa preteká, kto má aké tenisky a deti v iných svetadieloch, dedičia iných náboženstiev si vyrezávajú svoje Nike či Adidasky z pneumatík z áut vyrobených Európanmi a priväzujú si ich šnúrkami. My kresťania síce v žiadnom prípade nie sme vyznávači matérie, no na druhej strane sa za svoje ekonomické úspechy nehanbíme. Len ich treba využívať s mierou.
Jeden z nepríjemných javov súčasnosti s jeho absolútnou adoráciou materiálna je napríklad miznutie niektorých slov, ktoré nášmu životu dávali stáročia nezameniteľnú farbu a mimoriadne potrebnú hodnotovú oporu.
Už by sme pomaly mohli spraviť slovník stratených slov, ako je svedomie, čestné slovo, pokora, povinnosť, poslušnosť, úcta, poctivosť, hanba… Aj s priloženými definíciami, aby dnešný vyprázdnený človek aspoň trochu vedel, z čoho pochádza a čo mu zabezpečuje ešte ako-tak bezpečný život, akokoľvek by si mylne myslel, že on už také niečo nepotrebuje.
Naopak, verejný diskurz je znečistený novotvarmi či na nový spôsob použitými slovami ako gender, hoax, antirasizmus, wokizmus, ktoré sa kresťanom nenávistne vmietajú do tváre každodennou masmediálnou propagandou.
Utopia sa v kloake
O „pyšne“ pochodujúcom genderi sme už písali skôr. A kresťania ešte vedia, že pýcha je jeden zo siedmich hlavných hriechov. Tu ešte pripomeniem, že aj európskeho kresťanského umenia s jeho takmer neobsiahnuteľným bohatstvom, sa usilujú zmocniť všelijaké pokútne postavy, pre ktoré je nenávisť voči kresťanstvu, perverzia a výrony kloaky vrcholom „umeleckého“ slovníka.
Ale to len preto, aby všetko, na čo nemajú títo chudóžnici šancu tvorivo dosiahnuť, mohli opľuť a potupiť. Nikdy však nemôže byť tvorcom niekto, kto má v srdci len nenávisť, to sú nemeniteľné základy každého umenia. Rovnako ako to nemôžu byť ani ideologické poučky, čo platilo rovnako pre primitívnych prostitútov socialistického realizmu, ako to platí pre súčasnú oveľa chytráckejšiu neokominternu. Ale podstata je rovnaká. Paumenie.
Do spomínaného slovníka slov na vyhynutie by sa malo zaradiť aj slovo vďačnosť. Minule v jednom progresívne angažovanom kultúrnom časopise som si prečítal chválu na jednu autorku, že dala „modernistické zaucho verejnému vkusu“. Odhliadnuc od toho, že to je už trápne vyvetrané klišé z konca XIX. storočia, tak sa pýtam: koho to že chcela autorka biť? Svojich rodičov, svojich starých rodičov z vďačnosti za to, že sa jej postarali o bezstarostný život, možnosť študovať hoci aj v Paríži a o bezpečnosť, že môže chodiť v parádnom oblečení, aké si len vyberie, slobodne po ulici? (Teda aspoň zatiaľ.)
Nuž, aj keď naše tri európske vŕšky nie sú nijaké Himaláje, aspoň čo sa výšky týka, jeden úvodník nestačí na to, aby sa dala popísať ich súčasná nivelácia, preto Akropolu aj Kapitol si ponecháme nabudúce. Najmä rímskemu Kapitolu a jeho právnemu dedičstvu je treba v súčasnosti venovať väčšiu pozornosť, lebo komunistická spupnosť naberá opäť nebývalé obrátky.
Ján Litecký Šveda
O autorovi: Ján Litecký Šveda je predseda Politických väzňov Zväz protikomunistického odboja, autor, spisovateľ, glosátor, prvý slovenský bluesman a priekopník blues na Slovensku, prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti už od jej založenia
Článok pôvodne vyšiel v časopise Svedectvo
Ilustračné foto: Pixabay
11. máj 2025 05:55
