KOMENTÁRESLOVENSKO

Osobnosti a rýchlokasené „osobnosti“. A čo Vianoce, veríme ešte v ľudské dobre?  

Z internetových správ  a z Denníka N  sme sa ako národ konečne aspoň náznakmi dozvedeli, kohože to máme za „Osobnosti roka 2024“. To sú tí „odvážni“ ľudia, ktorí sa nevzdali a bojujú za kultúru, inštitúcie, prírodu a rozvrat spoločnosti. A proti Ficovi. Stálo by  za to ich menovať, keď už sú tými osobnosťami. Je ich však „aktuálne ,,bohužiaľ , veľa“,  totiž každý, kto sa postavil proti niekomu a niečomu. 

Takto to charakterizovala tiež osobnosť, moderátorka Adela Vinczeová, ktorá nás ešte stále oslovuje pomaly už aj pri otvorení chladničky.  Na ich zmapovanie by nestačil tento obmedzený  priestor. Tak aspoň mená tých, ktorí sa podieľali na nomináciách.

To je okrem bývalého ministra a poradcu v Kyjeve Mikloša aj publicista  Tabery.   V súzvuku s Adelou tvrdí, že osobnosťou je  každý, kto verejne vystúpil proti Ficovmu režimu. „Policajní vyšetrovatelia, prokurátori, študenti, novinári, vedci, pracovníci kultúry…“

Podľa  dnes už storočného partizána Šimka nemožno obísť Michala Šimečku, lebo sa stal verejne známym lídrom a najväčším protivníkom Fica, jeho úhlavným nepriateľom. Len tak mimochodom, sú  aj štáty, kde „úhlavní nepriatelia“ končia v lepšom prípade v base, u nás to sú osobnosti, ktorým patrí úcta, česť a sláva.

Nemám na to, aby som osobne kohosi nominoval. A predsa si trúfnem, aspoň nesmelo čosi zašemotiť.  V polovici januára budúceho roku uplynie 26 rokov od chvíle, kedy sa skončila neuveriteľná anabáza novinárov po prevzatí moci Dzurindom po parlamentných voľbách v novembri 1998. Čo bolo jedným z prvých krokov novej „demokratickejšej“ vlády ?

Nemilosrdne a bez meškania sa zmocnila Slovenskej televízie a vo vysokánskej budove, na  najvyššom 28. poschodí, kde dávnejšie sídlila kaviareň Kamera, sa zrazu ocitli „nadbytoční“ a nepohodlní žurnalisti.

A teraz naozajstné osobnosti

Tak aspoň niektoré mená, nech neupadnú do zabudnutia – Martin Petrenko, Andrea Urbanovská, Štefan Dlugolinský,  Blanka Dóková, Jozef Brezovský, Milan Huraj, Roman Mistrík, Denisa Pogáčová, Ján Košiar (známy kňaz z náboženskej redakcie, toho sa neodvážili internovať, ale tiež ho vyhodili),  František Jašík, Ľudovít Števko, Jarmila Šátorová, Ján Vrbovský a ďalší.

Keď nevideli inú možnosť, napísali otvorený list americkému veľvyslanectvu. A všetka česť, lebo sám ambasádor posúdil miesto bývalého nevetraného a studeného priestoru ako krajne nevhodné, ak nie za násilnú a  otvorenú šikanu. A dňa 15. januára 1999 sa osobne unúval za vtedajším ústredným riaditeľom. O tri dni  internácia, aká nemala obdobu ani v brutálnom ignorovaní slobody tlače za totality, sa aspoň prerušila premiestnením nižšie, neďaleko od jedálne.

Spomínané mená, jedno za druhým, boli naozajstné osobnosti. Nezanevreli na štát a spoločnosť. Mnohí z tej tuším tridsiatky, čo sa cítili ako  v „eštebáckej väznici“, dodnes publikujú, podaktorí sú doslova novinárski bardi, ako sa to dá vidieť v ich členstve a aktivitách na pôde Slovenskej asociácie novinárov (SAN). Aj keď tých možností je pomenej, lebo vlastne žiadna z „podzurindovských“ vlád neuprela na nich milostivý zrak, nehovoriac o nejakých dotáciách. A natriasať sa za státisíce sa už nenaučia.

Pred nami sú Vianoce

Máme pred sebou Vianoce, kedy by sa bolo treba uzemniť, dať bokom sváry, zloby, nenávistné podrazy a bezohľadné vydieranie, kam zrejme možno zaradiť aj ultimáta lekárskych odborov.

Nepíšem lekárov a viem prečo. Náhodou som včera zablúdil medzi  členov organizácie politických väzňov, ktorí fungujú na Obchodnej ulici v Bratislave. Okrem dobrej kapustnice upútala múdrosť tých ľudí, ktorí sami alebo ich predkovia zakúsili tie spomínané eštebácke väznice, ale,  pravdaže, oveľa horšie ako na tom 28. televíznom poschodí.

Hovorili o neblahej minulosti, ale aj o dnešku. A nezanevreli. Keď po novembri 1989 všetko malo byť podľa hesla To je ono, keď systém sa stal iným, nie totalitným, tak prečo spomínané  internácie ? A podobných príkladov by sa dalo uvádzať za mraky.

Všetko je to o ľuďoch. Príkladom by mali byť osobnosti, ale nie také rýchlo kvasené, lež tí, ktorí napriek prežitému utrpeniu a strastiam veria v ľudí a ich obrátenie na dobro. Neskúsili by sme to všetci aspoň počas Vianoc ?

Milan Španír

Autor je právnik, publicista, člen Slovenskej asociácie novinárov (SAN). Pôsobil ako  regionálny spravodajca TASR v Lučenci, bývalý redaktor a sekretár denníka Nový Deň, aktuálne má blog na portály pravda.sk

Ilustračné foto: Pixabay

20. december 2024   05:45

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button