Portál aktuality.sk (14. júla) publikoval text redaktora Mira Grmana, ktorého k zamysleniu a napísaniu článku inšpiroval počin istého zjavne premotivovaného aktivistu.
Ten si dal tú námahu, že s pomocou AI spísal zoznam ľudí (pozn. red.: www.hlasyagresora.eu), ktorí sa podľa neho z rôznych viac či menej zištných pohnútok priživujú na Putinovi a šírení kremeľských klamstiev. Niektorí to, myslí si, robia z presvedčenia, iní z prospechárstva.
Redaktor Miro Grman sa zjavne domnieva, že existuje isté množstvo ľudí, a keďže použil prívlastok „mnohí“, čo naznačuje ich síce bližšie nešpecifikovaný a nekvantifikovaný, ale zjavne nie zanedbateľný počet ľudí, ktorí „súčasné nevídané svetové problémy“ zneužívajú na v úvodzovkách oblbovanie ľudí“, asi toľko citácia jeho úvodnej myšlienky a plynule prechádza k tomu, na základe akých kritérií predmetný zoznam vznikol.
S odvolaním sa na Denník N redaktor Grman píše, že autor uvedenej stránky „s pomocou umelej inteligencie zmapoval, kto šíri napríklad predstavu, že treba rokovať s Ruskom, hoci Vladimír Putin nemá o žiadne reálne rokovania reálny záujem“.
Takže, po prvé už len samotná konštrukcia o „súčasných nevídaných svetových problémoch“ je prinajmenšom trochu problematická, pretože ak autor toto slovné spojenie používa v kontexte s vojnou na Ukrajine, čo je explicitne zrejmé už zo samotného nadpisu ako aj celého článku, tak trochu, vlastne dosť preháňa, lebo vojnové konflikty tu máme a prakticky od nepamäti, o čom sa dozvedáme už z učebníc Dejepisu a sú skôr pravidlom ako výnimkou.
Tým pádom o niečom „nevídanom“ nemôže byť reč. Ak je totiž určitý fenomén možné popísať ako niečo, čo sa často opakuje a teda frekvencia výskytu je veľmi vysoká, o čom svedčí veľké množstvo historicky zdokumentovaných prípadov, tak to zakladá dôvod hovoriť o pravidle. Opisovať to teda ako niečo nevídané, niečo čo je takpovediac anomáliou s veľmi nízkou frekvenciou výskytu je skrátka logický nezmysel.
Ak chceme objektívne informovať, tak zámerné zveličovanie by sme mali vynechať a prenechať skôr iným žánrom.
Je všeobecne známe, že napríklad jazyk politikov je často expresívny a hyperbolizuje. Hyperbola je z definície štylistický prostriedok, pri ktorom sa zámerne zveličuje alebo preháňa, aby sa zvýraznil význam alebo vyvolal silnejší dojem.
Okrem toho jazyk politikov si pomerne často pomáha rôznymi myšlienkovými skratkami a zámernými zjednodušeniami, s cieľom komunikovať publiku zamýšľaný obsah v rámci možnosti dosť rýchlo, dostatočne pútavo a skôr ako prestane sústredene počúvať. Nie je to úplne korektné, ale povedzme si, patrí to k špecifickému žánru a premýšľavý a náročnejší poslucháč berie takéto slová s určitou rezervou.
Žurnalistická nadpráca?
V serióznej žurnalistike, komunikačné nástroje tohto typu nemajú čo robiť.
Účelom spravodajstva je informovať tzn. predkladať fakty a nie kontaminovať obsah svojimi súkromnými názormi, hodnotiacimi úsudkami a podsúvať čitateľovi, čo si má myslieť namiesto toho, aby si na základe informácií názor utvoril sám.
Nech už akokoľvek javí sa ako veľmi vhodné rozlišovať, čo ešte spadá pod serióznu žurnalistiku a čo už je takpovediac žurnalistická nadpráca.
Oveľa desivejšie je však to, že niekto si dal tú námahu, aby s pomocou výkonného modelu umelej inteligencie spracoval zoznam ľudí, ktorí údajne šíria „kremeľské klamstvá“.
Niekto rozhľadený svojho času poznamenal, že prvou obeťou vojny je pravda. Myslím, že mal pravdu. Vo vojne klamú obe strany. Vo vojne sa totiž nebojuje len na frontoch, ale paralelne sa vedie aj vojna informačná. Jej súčasťou sú polopravdy a vyložené klamstvá v súčasnej terminológii dezinformácie. V praxi to vyzerá tak, že zo strategických dôvodov sa vlastné úspechy prípadne straty protivníka zveličujú zatiaľ čo vlastné straty a neúspechy bagatelizujú. Štandardná vojnová propaganda.
Kde však tento progresívny zväzák prišiel na to, čo je pravda a čo klamstvo mi nie je celkom zrejmé. A už vôbec nie ako niečo také môže bohorovne tvrdiť.
Nech už akokoľvek, spisovanie zoznamov ľudí s tými „nesprávnymi názormi“ zaváňa praktikami pápežskej inkvizície. Tá mala v popise práce vyhľadávanie a eliminovanie skutočných, či domnelých kacírov rovná sa ľudí, ktorí mali tú drzosť mať na určité veci odlišný názor, ako bol ten, ktorý bol definovaný ako správny a žiaduci.
Myslenie v kategóriách „správne názory“, „dezoláti“, „pravda o ktorej sa nediskutuje“ a podobné sú reliktom obdobia 2020-2022. Toto obdobie a praktiky, boli pre neho typické rozdelilo ľudí na „zodpovedných“, „testovaných“, „očkovaných“, „tých čo ostali doma“ stručne covid-veriacich a tých ostatných v hantírke „zodpovedných“ „dezolátov“, „opice“ a tak ďalej. Súkromné názory časti vedeckej obce boli prezentované ako vedecké a nespochybniteľné fakty.
Približne rovnaký kľúč sa recykloval po skončení pandémie covid 19 a začiatku plnoformátovej vojny na Ukrajine. Iné kulisy, ale pointa hry tá istá. Iba sme vymenili covid za vojnu na Ukrajine a namiesto imperatívu byť zodpovedný začalo byť žiaduce stáť na správnej strane dejín. Ibaže, ktorá je tá správna strana dejín je prinajmenšom diskutabilné.
Nech si už ľudia o vojne na Ukrajine, o tom kto ju vyprovokoval a kto je v práve myslia čokoľvek, je to v lepšom prípade ich súkromný názor. Z pohľadu výsledku konfliktu sú takéto názory jednej ako aj druhej skupiny irelevantné.
Vojna na Ukrajine je kadečo, každý nech si tam pridá prívlastky, ktoré mu chutia, ale rozhodne to nie vojna dobra so zlom, kde jedni sú tí dobrí a druhí tí zlí. Je to hlavne konflikt veľmocí, ktorého výsledok pravdepodobne rozhodne o globálnej rovnováhe síl na celé desaťročia. Veľmoci, ktoré túto hru rozohrali vedia, že ide o veľa. Ukrajina je zdanlivo jednou zo strán konfliktu, ale v skutočnosti je to skôr miesto kde sa iba rozhoduje o novej bezpečnostnej architektúre sveta.
Ak niektorá zo strán prejaví ochotu rokovať, tak to bude len preto, že sa buď to vyčerpali možnosti ako dosiahnuť víťazstvo, prípadne ukončiť konflikt aj za okolností aké si jedna zo strán nepredstavovala sa bude javiť byť racionálnejšou alternatívou ako vo vojne pokračovať.
Pomyselnú korunu tejto myšlienkovej eskapáde Miro Grman nasadil konštrukciou podľa ktorej ľudia, ktorí prezentujú predstavu, že Rusko bolo k útoku vyprovokované by pri uplatnení rovnakej logiky mali byť pripravení na facku či kopanec zo strany ľudí, ktorí si to nemyslia a prezentovaním odlišných názorov ako sú tie ich by mohli byť vyprovokovaní.
Pri všetkej úcte, ale riešiť názorové rozdiely fackami či kopancami je ďaleko za čiarou toho, čo je ešte v rámci medziľudských vzťahov možné považovať za civilizované. V civilizovaných spoločnostiach sa názorové rozdiely totiž fyzickým útokom neriešia bez ohľadu na to, ako veľmi s nejakým názorom nesúhlasíme.
Mag. phil. Matej Kasanický
Ilustračné foto: Sksprávy/pixabay/verejná doména/koláž
19. júl 2026 05:56
