Progresívny extrémizmus

Západný, zideologizovaný variant parlamentnej demokracie, Liberálna demokracia a jej ideológia, progresivizmus, rýchlym tempom stráca svoju príťažlivosť medzi občanmi Západných štátov.

To má za následok rýchle tempo rastu popularity strán a hnutí, ktoré stoja v opozícii k tejto ideológii a jej spoločensko-ekonomickej forme stelesnenej v Liberálnej demokracii.  Príčina je jednoduchá.

Čím viac sa realizujú vznešené ideály progresívnej ideológie v praxi, tým viac sa liberálna demokracia mení na totalitnú diktatúru a tým rýchlejší je spoločensko-ekonomický úpadok Západnej civilizácie.

Zo sektárskeho elitárskeho progresivistického hľadiska je však tento vývoj v súlade s ideologickými a ekonomickými cieľmi elitárskych kruhov, preto každého, kto nezdieľa rovnaký postoj, treba eliminovať. Najskôr nálepkovaním – pravicový extrémizmus (aj krajná pravica, extrémna pravica, ultrapravica), fašista, rasista, xenofób, islamofób, homofób atď. – a následne podľa postupu kultúry rušenia.

Protiklad k progresivizmu

Ten by sa v najširšom význame dal označiť ako evolučný konzervatizmus, ktorého súčasťou sú pravicové aj ľavicové strany a hnutia ako základ parlamentnej demokracie bez prívlastkov. Z toho vyplýva, že  progresivizmus je extrémistická ideológia, ktorá sa však na Západe neobjavila z ničoho nič.

Progres aj extrém sú neutrálne pojmy označujúce určité hodnotové kvality. Progres je pokrok, napr. v rôznych vedných disciplínach a podobne. Extrém je len niečo mimoriadne odlišné od bežného ponímania, napr. človek, ktorý o hlavu vyčnieva v dave, inteligencia Einsteina, extrémne športy atď. Pokiaľ hovoríme a politickom extrémizme, tak tieto pojmy strácajú svoju neutralitu. Na stránkach slovenského Ministerstva vnútra SR bola uvedená nasledujúca základná definícia extrémizmu:

Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (ekologický, separatizmus a pod.)

To je snáď jediné, s čím možno s MV SR súhlasiť. Dovoľujem si preto tvrdiť, že MV SR odviedlo tendenčnú prácu v  súlade s  progresívnym naratívom politického mainstreamu s dvomi výnimkami. Či už náhodou, alebo zámerne, uviedlo MV SR, že za súčasť ľavicového extrémizmu možno považovať aj časti neomarxistickej novej ľavice, a že podľa ekonóma a  filozofa F.Hayeka (a jeho prívržencov z  rakúskej ekonomickej školy) boli taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus (čo sú pre progresívcov vzorové prípady pravicového extrémizmu) z hľadiska ich vzťahu k štátu socialistickými, teda ľavicovými smermi, lebo presadzovali silný štát, čo je podľa neho typický atribút ľavice.

Ostatné atribúty autor neanalyzoval. Dôkladne sa však touto témou zaoberali viacerí významní filozofi, napríklad Hanah Arendtová, ktorá sa dopracovala k rovnakému záveru, ako Fridrich Hayek. Celá progresívna konštrukcia extrémizmu je tak postavená na hlavu, viď môj článok v poznámke pod čiarou[1].

Progresívna nenávisť 

Prečo progresívni liberáli tak nenávidia vlastencov, že ich nálepkujú ako extrémistov? Lebo z ich hodnotovo-ideologického hľadiska, ktoré je v protiklade s hodnotovým hľadiskom vlastencov, sú vlastenci naozaj extrémisti. Hodnotové hľadisko progresívnych liberálov má však zdroj v ľavicovej ideológii kultúrneho marxizmu neomarxistov tzv. Frankfurtskej školy, zakladatelia ktorej si pod heslom „Kto nás môže zachrániť pred európskou civilizáciou“ vytýčili cieľ jej zničenie so všetkými jej atribútmi ako je rodina, národ, vlasť a kresťanstvo.

Z hodnotového hľadiska sú preto progresívni liberáli ľavicoví extrémisti, ktorí budujú anticivilizáciu k autentickej európskej civilizácii, ktorých agenda spadá pod hlavičkou Novej ľavice do kategórie ľavicového extrémizmu spolu s anarchizmom a komunizmom.

Novej ľavici a jej nástupcom, progresívnym liberálom, sa za posledných 50 rokov podarilo naplniť Gramsciho ideu dlhého, pomalého pochodu inštitúciami a získať kľúčové pozície v mediálnej, akademickej a ekonomickej sfére, odkiaľ zásadne ovplyvňujú politiku. Jedna vec je získať mocenské pozície, druhá vec je uhájiť ich. Celé súčasné geopolitické zemetrasenie je spôsobené najmä tým, že progresívci majú problém uhájiť svoje doteraz neotrasiteľné mocenské pozície.

Faktickým zakladateľom ideológie Novej (progresívno-liberálnej) ľavice bol António Gramsci, hoci jeho pohrobkovia sa k nemu nahlas nepriznávajú a mnohým je skutočne neznámy. Je to logické, lebo typická sekta má vnútorný kruh zasvätených a masu obyčajných veriacich a Gramsci je takmer isto len pre zasvätených. Dovoľujem si tvrdiť, že o tomto nemá tušenie nielen obyčajný volič, ale ani vedenie Progresívnych liberálov na Slovensku. Možno maximálne tak mladý Šimečka. Čo je agendou progresívnych liberálov?

Rodina, národ, vlasť, národné hodnoty a autentické hodnoty európskej kultúry a  civilizácie sú základom, na ktorom stojí agenda vlastencov. Pokiaľ tieto pojmy počuje progresívny liberál, dostane amok nezávisle na tom, či pôsobí v štruktúrach EÚ, alebo v jej členskom štáte, lebo ich bytostne ideologicky nenávidí. Naopak, agenda progresívnych liberálov je podpora imigrácie a politiky multikulturalizmu, ľudské práva LGBT, gender, rovnosť, klíma a grean deal, antirasizmus, radikálny feminizmus atď. Obidve agendy sú preto v antagonistickom vzťahu.

Systém liberálnej demokracie je založený na progresívnej ideológii, preto v ňom nie je možné klasické demokratické politické súperenie politických strán podobne, ako za nacizmu a komunizmu. Z tohto dôvodu je nevyhnutné liberálnu demokraciu definovať.

„Liberálna demokracia“ ako totalitná diktatúra

Liberálna demokracia Západu je v skutočnosti rasistická totalitná diktatúra a tyrania menšín, ktorej ideologickým zdrojom je kultúrny marxizmus neomarxistov tzv. Frankfurtskej školy. Táto ideológia vychádza z  neomarxistického kultúrneho komunizmu, hlásajúceho, že všetky kultúry a ich hodnoty sú si rovné a realizuje sa politikou multikulturalizmu. Tým, že menšiny zaradila do robotníckym proletariátom utláčaného Nového proletariátu, sa však stala atraktívnou ideológiou aj pre finančnú oligarchiu, nakoľko bedárom utláčanou menšinou sa môže stať aj miliardár, pokiaľ je černochom, príslušníkom LGBT+ komunity, alebo ďalšej z  nespočetných menšín.

Nositeľom tejto ideológie je progresívna neomarxistická ľavica a progresívni liberáli. Okrem marxistického zdroja vykazuje liberálna demokracia aj znaky nacizmu. Bremeno bieleho muža, jeho civilizačné poslanie vo svete, bolo ideologicky zmenené na kolektívnu vinu bieleho muža za rasizmus, kolonializmus a otrokárstvo, paradoxne transformovanú na antibelošký (reverzný) rasizmus prakticky identický s nacistickým antisemitizmom, ktorý kolektívne vinil aj trestal židov za zločiny spáchané nimi na Nemcoch. Liberálna demokracia vykazuje tiež znaky plutokracie finančnej oligarchie a islamskej orientálnej despocie.

Obrana a upevňovanie liberálnej demokracie progresívnymi silami Západu je preto v princípe postupné nastoľovanie totalitnej diktatúry ideologicky zaslepenými, extrémne ľavicovými progresívnymi neomarxistickými fanatikmi, ktorých typickým predstaviteľom je Mélenchon vo Francúzsku a progresívnymi liberálmi, ktorí sú súčasťou politického mainstreamu, zelenými počnúc a konzervatívcami končiac, pracujúci na tomto projekte v  záujme globalistickej finančnej oligarchie.

Metóda, ako tento cieľ dosiahnuť je u extrémnej progresívnej neomarxistickej ľavice a progresívnych liberálov rovnaká. Je ňou preformátovanie západnej spoločnosti rasovo-kultúrnou revolúciou a pomalým pochodom inštitúciami tak, aby došlo k jej dezintegrácii po stránke hodnotovej (práva LGBT a genderu) aj demografickej (multiulturalizmus a imigrácia), čo výmenou obyvateľstva povedie k vzniku tzv. postnacionálnych štátov, ktoré už budú voči tomu bezmocné.

Veľká progresívna rasovo-kultúrna revolúcia

Veľkú progresívnu rasovo-kultúrnu revolúciu, viď článok v poznámke pod čiarou[2] sprevádza aj revolúcia ekonomická, Veľký zelený skok, ktorú v EÚ reprezentuje green deal. V podstate jediný rozdiel medzi týmito smermi je ten, že neomarxistickí fanatici ako Mélenchon chcú nastoliť modernejšiu, progresívnu formu marxistického socializmu, naproti tomu extrémistickí progresívni liberáli sa snažia nastoliť formu globálnej vlády finančnej oligarchie. Nie je najmenší dôvod pochybovať o tom, že tak ako Kultúrna revolúcia v Číne s jej Veľkým skokom dopadla katastrofálne, aj Veľká progresívna rasovo-kultúrna revolúcia v Európe s jej Veľkým zeleným skokom dopadne rovnako, len na rozdiel od Číny, v Európe to bude nevratné.

Veľká rasovo-kultúrna revolúcia a Veľký zelený skok v Európe má neomarxistické korene, z ktorých postupne vyrástla progresívna ideológia.

Cieľom prvej etapy, ktorá začala v  roku 1968 bolo nastolenie socializmu, diktatúry proletariátu nenásilnou cestou, kultúrnou revolúciou, pomalým pochodom inštitúciami. Revolučnou triedou sa stal Nový proletariát,  radikálne a extrémistické menšiny vedené neomarxistickými intelektuálmi (Marcuse), pretože starý robotnícky proletariát ako revolučná trieda zlyhal. Po rozpade ZSSR začala druhá etapa, v ktorej sa už s nastolením diktatúry proletariátu nepočítalo, práve naopak, neomarxistickí intelektuáli a z nich sformované elity sa už výlučne spoliehali na radikálne menšiny, pomocou ktorých zamýšľali vládnuť.

Parlamentná demokracia sa začala transformovať na demokraciu liberálnu, v ktorej sa vláda ľudu začala meniť na vládu menšín nad ľudom. Potom plynule nasledovala ďalšia etapa, v ktorej síce stále zostal marxistický koncept útlaku, utláčateľom a vykorisťovateľom sa však stal ľud a utláčaným a vykorisťovaným sa stali menšiny, ktoré už otvorene mohli začať meniť vládu nad ľudom na totalitnú diktatúru nad ľudom.

Parlamentná demokracia, vláda ľudu, sa tak plynule transformuje na liberálnu demokraciu, novú verziu socializmu, totalitnú diktatúru a tyraniu menšín, pod vedením elít neomarxistickej sekty. 

Táto verzia socializmu, v ktorej sú privatizované zisky a socializované straty, je príťažlivá aj pre korporácie a finančnú oligarchiu, pretože podporou jeho progresívnej ideológie si môže uzurpovať neobmedzenú politickú a ekonomickú moc.

Proces, ktorý som popísal vyššie, prebieha v praxi od roku 1968, pričom základy, formovanie a interpretácia tejto ideológie začala už v roku 1923 v nemeckom Frankfurte n/Mohanom (preto Frankfurtská škola).

Za pomaly 60 rokov sa všetky klasické politické strany na Západe radikálne zmenili. Už nie sú strany pracujúcich, konzervatívcov, sociálnych či kresťanských demokratov, všetky sú to strany hájace záujmy menšín, pretože menšiny sú Nový proletariát, to najcennejšie čo na Západe máme.

Infiltrovanie neomarxistov do politiky

Nestalo sa to náhodou, neomarxisti sa po roku 1968 infiltrovali do politických strán, akademického aj ekonomického prostredia, jednoducho všade. Preto máme na Západe v politickom mainstreame výlučne progresívne strany nezávisle na tom, či sa nazývajú pravicové, ľavicové, alebo konzervatívne. Len ich voliči si to konečne začali všímať, čo ich politikov začína znervózňovať.

Čisto z presného pomenovania významu pojmov máme: mainstreamové extrémistické progresívne, ľavicovo-ľavicové strany a extrémistické progresívne ľavicovo-pravicové strany. Z progresivistického hľadiska sú zase ich opozíciou, ktorá odmieta progresívnu ideológiu, extrémne pravicovo-pravicové strany a extrémne pravicovo-ľavicové strany typu Stačilo! v Čechách a SMER na Slovensku. Takže:

Progresivizmus je verzia komunistickej ideológie, ktorá v mene vznešených ideálov nasala do seba zvrátenosti príbuzných a dokonca aj protikladných ideologických smerov. Je to všežravý Otesánek, ktorého treba eliminovať.

V rozprávke to bola stará, ale vrtká babka, ktorá ten problém vyriešila motykou. Také jednoduché to nebude. Bývalý námestník ministra zahraničných vecí ČR, profesor Drulák tvrdí, že progresívny spoločensko-ekonomický systém a jeho politický režim je nutné zvrhnúť rovnako, ako bol zvrhnutý komunistický politický režim v roku 1989.

Ten bol tiež veľmi pokrokový, preto je nevyhnutné vždy dôkladne zvážiť, či pokrok, je naozaj pokrokom a nie dekadenciou, reakcionárstvom, či dokonca plánovanou genocídou. Otázne je preto, či revolúcia je pokrok, alebo len zmena vlády (viď juhoamerické diktatúry), čo je vlastne pokrok, čo je radikalizmus, či terorizmus. Progresivizmus spĺňa všetky kritériá byť tak označený. Inak povedané, všetky tzv. európske hodnoty sú týmto spochybnené.

Európska spoločnosť začína byť ideologicky rozpoltená, riziko fyzickej konfrontácie sa zvyšuje. Spoločnosť uvrhnutá do duality je k tomu náchylnejšia ako spoločnosť názorovo pestrá. Mala by nám byť výstrahou vojna Severu proti Juhu, Španielska občianska vojna, či zmätok v Nemecku po 1. svetovej vojne, ktorý mal za následok nástup nacizmu.

Totalitná diktatúra

Jediná možnosť ako zabrániť tomuto scenáru, je vytvoriť spoločnosť názorovo pestrú a bez prívlastkov demokratickú. To však vyžaduje odhaliť pravú, extrémistickú tvár progresívcov každého razenia aj s ich Liberálnou demokraciou, ktorí v mene vznešených ideálov plánujú nastoliť totalitnú diktatúru horšiu, ako nacistická a komunistická spolu.

Keď to pochopia radoví voliči Progresívneho Slovenska, ale aj voliči ostatných politických strán, progresívna agenda sa stane marginálna spolu s jej protagonistami, akými sú Michal Šimečka a Ivan Korčok.

Otázka na ich telo: Boli by schopní v mene úsilia vybudovať moderný európsky štát ochotní nazvať znásilňovanie európskych a slovenských žien a dievčat, ako aj zabíjanie Európanov a Slovákov nožmi a inými multikultúrnymi spôsobmi, kultúrnym obohatením našej spoločnosti imigrantmi?

Priznávam, že nechápem ako je možné, že monštrá tohto typu majú takú politickú podporu na Slovensku. Možno je to tým, že nikto z opozície, hoci sú nálepkovaní ako najhoršie monštrá, nie sú schopní otvorene povedať, aké monštrá sú oni. Ja som to povedal a zdôvodnil.

Pavel Fendek

O autorovi: Pavel Fendek (Ing.) je ekonóm, analytik v Inštitúte národnej politiky Ľudovíta Štúra a autor publikácií o deštrukcii ideológie neomarxizmu na našu civilizáciu. Jeho kniha Súmrak európskej civilizácie – barbari sa zmocňujú Európy vyšla v dvoch vydaniach na Slovensku, v Českej republike mu vyšla kniha Evropa ve smrtelném sevření multikulturalismu a islámu.

Odkazy

[1] https://skspravy.sk/komentare/vlastenectvo-nie-je-pravicovy-extremizmus/

[2] https://skspravy.sk/komentare/velka-progresivna-rasovo-kulturna-revolucia-v-europe-   vrcholi/

Ilustračné foto: SKsprávy/Pixabay

3. jún 2025   06:00