Rusko aj Izrael majú rovnaké právo brániť svoje záujmy a bezpečnosť
Keď je boj nevyhnutný, treba udrieť ako prvý, povedal V.V. Putin v súvislosti s konfliktom na Ukrajine.
Inšpiroval sa zrejme operáciou izraelských ozbrojených síl vo vojne štátu Izrael v roku 1967 proti koalícii arabských štátov, ktorú tvorili Egypt, Sýria, Jordánsko a Irak. Cieľ tejto koalície bol zničiť Izrael, nakoľko sa jej to nepodarilo ihneď po jeho vzniku v roku 1947, pretože ju vtedy Izrael porazil.
Prevaha arabských síl bola v roku 1967 obrovská. Na území týchto štátov v rozlohe približne milión šesťsto tisíc štvorcových kilometrov žilo v tom čase približne šesťdesiat miliónov ľudí. Ich armády boli vyzbrojené modernou sovietskou technikou, pretože tieto arabské štáty boli nacionalistické, orientované na ZSSR a arabskú verziu socializmu.
Izrael mal dvadsaťtisíc kilometrov štvorcových a približne tri milióny obyvateľov. Navyše, Izrael nemal vtedy vyjasnené vzťahy s USA, preto bola jeho výzbroj rôznorodá a zďaleka sa nevyrovnala výzbroji arabskej koalícii kvantitatívne ani kvalitatívne.
Heslom arabskej koalície bolo zahnať židov do mora. Izrael sa ocitol v obkľúčení, kde drvivú prevahu mala arabská koalícia, ktorá sa chystala vyhlásiť Izraelu vojnu. V tomto okamihu môžeme vidieť, ako je možné, že sa židia zachovali ako národ za dve tisícročia diaspory.
Čakať na vyhlásenie vojny a následný útok arabskej koalície by znamenal koniec Izraela. Rovnaký osud by postihol Izrael aj keby vyhlásil vojnu ako prvý. Rozhodujúci sa stal moment prekvapenia.
Minister obrany Izraela Moše Dajan a jeho štáb preto vypracoval geniálny plán. Izrael zaútočil celým svojim letectvom na letecké základne Egypta ako najsilnejšieho štátu koalície, zničil jeho letectvo na zemi, potom urobil to isté s ostatnými členmi koalície. Pozemné sily koalície bez krytia zo vzduchu sa potom stali v púštnom teréne len potravou pre letectvo a pozemné obrnené sily. Izrael zvíťazil.
ZSSR a štáty Varšavskej zmluvy označili Izrael za agresora, prerušili s ním diplomatické styky a na počudovanie, západná Európa uvalila na Izrael zbrojné embargo. USA však prehodnotili svoj postoj a stali sa spojencom Izraela. Od tých čias je však Izrael objektom nekonečných rezolúcií OSN z porušovania všemožných ľudských práv, apartheidu a rasizmu voči Arabom atď.
Posledný izraelsko-arabský konflikt v Gaze sa začal útokom arabských militantov Hamasu na územie Izraela, zavraždil asi 2000 civilistov a asi 200 vzal ako rukojemníkov do zajatia. Izrael musel jednoducho na tento útok Hamasu reagovať, hoci si myslím, že to mohol urobiť efektívnejšie, elegantnejšie a najmä menej drastickým spôsobom.
Či sa nám to páči, alebo nie, či je to v rozpore s medzinárodným právom, alebo nie, Rusko reagovalo na nepriateľské konanie Ukrajiny a NATO rovnako, ako Izrael.
Avšak na rozdiel od Izraela, od Ukrajiny odtrhnuté republiky Doneck a Lugansk neboli svojprávne, čo rešpektoval aj ich podporovateľ Rusko. Akonáhle však Rusko dospelo k záveru, že rokovať na základe dohôd Minsk 2 nemá zmysel, právne uznalo obidve republiky a zaútočilo na Ukrajinu pred tým, ako ona stihla zaútočiť na ne. Vojenský postup Izraela a Ruska je tak v princípe rovnaký, ale z hľadiska jeho realizácie a cieľa je značne odlišný.
Cieľom Izraela bola vojenská porážka nepriateľa a získanie obranyschopných hraníc. Cieľom Ruska bolo preformátovať Ukrajinu na Rusku priateľský neutrálny štát, zabrániť jej vstupu do NATO, a tým udržať obranyschopných hraníc. Izrael a Rusko majú spoločné aj to, že obidvom ide o samotnú existenciu.
Rozdiel medzi aktivitami Izraela a Ruska je v tom, že Izraelčania bojovali a stále bojujú proti cudziemu etniku a cudzej moci, zatiaľ čo Rusi často označujú Ukrajincov za „pokazených“ Rusov, považujú ich za „vlastných“, ktorí bojujú proti Rusku v záujme cudzej moci, čiže v našom záujme (NATO a EÚ).
Rusko sa teda v princípe snaží spacifikovať „pokazených“ Rusov, čiže Ukrajincov a preformátovať medzinárodné vzťahy, ktorým po rozpade ZSSR dominoval globálny hegemón USA, zatiaľ čo malý, ale silný Izrael sa stále musí brániť, teraz už pred islamistickými štátmi a hnutiami.
Navyše, islamistická sa stáva aj západná časť EÚ a Británia, čo predstavuje pre Európu veľkú hrozbu. Ďalší vývoj je však v rukách Donalda Trumpa, či už v pozitívnom, alebo negatívnom smere.
Záverom uvádzam paradox, ktorý vyplýva z vyššie uvedeného.
Každý, kto podporuje Izrael, by mal logicky podporovať aj Rusko a každý, kto nepodporuje Izrael by logicky nemal podporovať aj Rusko. V objektívnej realite to však z ideologických, politických a emotívnych dôvodov zväčša funguje protikladne.
Čiže tak, že kto podporuje Izrael nepodporuje Rusko, a kto nepodporuje Izrael, podporuje Rusko. Týka sa to jednotlivcov, organizácií aj štátov. Existujú samozrejme aj neutrálne postoje, ale tie nie sú smerodajné. Analýza tohto paradoxu je však na samostatný článok.
Pavel Fendek
O autorovi: Pavel Fendek (Ing.) je ekonóm, analytik v Inštitúte národnej politiky Ľudovíta Štúra a autor publikácií o deštrukcii ideológie neomarxizmu na našu civilizáciu. Jeho kniha Súmrak európskej civilizácie – barbari sa zmocňujú Európy vyšla v dvoch vydaniach na Slovensku, v Českej republike mu vyšla kniha Evropa ve smrtelném sevření multikulturalismu a islámu.
Ilustračné foto: SKsprávy
11. marec 2025 06:00
