Ilustračné foto: SKsprávy/Pixabay
- Tradičný citát nemeckého básnika Heinricha Heineho z roku 1842 podľa autora tiež charakterizuje a popisuje obzvlášť riskantné správanie. Metafora použitá v tomto citáte pochádza z výroku francúzskeho štátnika Salvandyho z roku 1830: „Nous dansons sur un volcan“ („Tancujeme na sopke“) (1).
- V Nemecku sa toto porekadlo šírilo prostredníctvom politicky angažovaného novinára, esejistu a satirika Heinricha Heineho. Vo svojich správach Paris Lutetia z roku 1842 Heine napísal: „Tancujeme tu na sopke – ale tancujeme.
- To, čo kvasí, vrie a varí v sopke, nie je to, čo dnes chceme skúmať, a len to, ako sa na tom tancuje, bude predmetom našej kontemplácie.“ (2) Nemecký hraný film „Tanz auf dem Vulkan“ (Tanec na sopke), natočený rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny v roku 1938, použil rovnakú metaforu (3).
Vieme, že žijeme na okraji sopky – ale dúfame, že nevybuchne
Úsilie o moc v biznise a politike nás neustále ženie do katastrof, v ktorých sa premrháva bohatstvo našej kultúry a ničí sa úroda našej civilizácie.
Hoci tieto katastrofálne účinky ohrozujú našu existenciu, sme dostatočne letargickí na to, aby sme sa nimi nenechali prebudiť. Keď sa nad našimi hlavami zhromažďuje búrka násilia, naďalej sa uspávame do bezpečia.
Zdá sa, že uprednostňujeme utešujúci sebaklam pred myšlienkou na nebezpečenstvo. Realita však chce byť uznaná a pochopená: kto jej bude protirečiť, bude buď poškodený, alebo dokonca zničený.
Ak žijeme vo svete, kde sú vojny, zločiny a nespravodlivosť na dennom poriadku, môžeme si za tieto podmienky čiastočne sami, pretože svet je taký, aký sme si ho nastavili alebo – vo vzťahu k už existujúcim podmienkam – to tolerujeme.
Nikto nemôže uniknúť zodpovednosti. Vždy sme spolupáchatelia, aj keď sme obeťami. Nie sme pobúrení vojnami a nie sme pobúrení tisíckami neprávostí ani v našom najbližšom okolí.
V pochybnom názore, že násilie nás ušetrí, proti nemu nebojujeme, ale schvaľujeme ho. Ale potom, keď to na nás príde, je zvyčajne príliš neskoro na to, aby sme to zvládli.
Urobiť z verejného ducha hlavnú myšlienku
Všade ide o verejného ducha, o pocit spolupatričnosti, o bytie jeden s druhým.
Zníženie túžby po moci a túžby po násilí nie je postulátom budovania morálnych kázní: je to jednoduchá nevyhnutnosť spoločného života.
Dar evolúcie spočíva v morálnom vedomí jednotlivca, v pochopení zodpovednosti všetkých voči všetkým. Našou úlohou do budúcna je preto predovšetkým pestovanie a posilňovanie spoločných citov.
Každá ľudská bytosť je vyzvaná, aby prispela k riešeniu naliehavých problémov našej doby. A to sme samozrejme schopní urobiť, ak si uvedomíme, že to závisí od každého jedného z nás. Prečo nenabrať odvahu použiť vlastný rozum, nepotláčať súčasné problémy ľudstva, ale postaviť sa proti nespravodlivosti – intelektuálne, emocionálne, politicky.
Prekonajte zotrvačnosť srdca a konajte! Navzdory všetkým prekážkam zozbierajte odhodlanie hľadať pravdu, a tým si zachovať svoju ľudskú dôstojnosť a vytvoriť budúcnosť, v ktorej sa oplatí žiť pre nás a naše deti.
Dr. Rudolf Lothar Hänsel
O autorovi: Dr. Rudolf Lothar Hänsel je učiteľ (riaditeľ na dôchodku), doktor pedagogiky (Dr. paed.) a diplomovaný psychológ (Dipl.-Psych.). Vyučoval a školil profesionálov dlhé desaťročia. Ako dôchodca pracoval ako psychoterapeut vo vlastnej praxi. Vo svojich knihách a výchovno-psychologických článkoch vyzýva k uvedomelej výchove eticko-morálnych hodnôt, ako aj k výchove k verejnému duchu a mieru. Jeho životné motto (po Albertovi Camusovi): Daj, keď môžeš. A nie nenávidieť, ak je to možné. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.
Poznámky
(1) https://de.wikipedia.org/wiki/Tanz_auf_dem_Vulkan
(2) http://heinrich-heine-denkmal.de/heine-texte/lutetia42.shtml
(3) https://de.wikipedia.org/wiki/Tanz_auf_dem_Vulkan
