HistóriaKOMENTÁREPolemikaPolitika

Tisova ulica: Prokurátorský aktivizmus? Anton Hrnko odporúča Žilinkovi, aby neriešil otázky slovenských dejín

Po dlhom období sme sa opäť vrátili do obdobia, keď o našich dejinách rozhodujú prokurátori a sudcovia – aktivisti, píše na sociálnej sieti historik a expolitik Anton Hrnko. Jeho aktuálny príspevok uverejňujeme ďalej v pôvodnom znení.

Asi tak možno hodnotiť rozhodnutie Krajského správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa stotožnil s názorom “prokurátora Petra Mihála, podľa ktorého musí byť nežijúca osobnosť, po ktorej je nazvaná ulica, vnímaná výrazne pozitívne.  V opačnom prípade by to mohlo pôsobiť dojmom, že negatívne pôsobenie Jozefa Tisa je schvaľované. Rozhodujúce pre výsledok sporu bolo Tisovo odsúdenie a poprava v apríli roku 1947.”

Nuž. môžem povedať čudný to titul na právne rozhodnutie. Aký právny obsah má “vnímanie výrazne pozitívne”?

Ja som hlboko presvedčený, že v radoch mnohých Slovákov nie je napr. osoba T. G. Masaryka vnímaná “výrazne pozitívne” a pomenovanie verejného priestoru po ňom môže vyvolávať dojem, že pomenovateľ sa stotožňuje s Masarykovým názorom, že “slovenský národ neexistuje, že je to výmysel maďarskej propagandy”!

Ako to, že prokurátor Mihál nekoná v tejto veci, ale ani vo veci J. Esterházyho, ktorý je v slovenskej verejnosti vnímaný na sto percent negatívne a ktorý má v Košiciach bustu a množstvo pamätných tabúľ po celom južnom Slovensku.

Pritom bol usvedčený ako horthyovský špión, podieľal sa na územnom okliešťovaní Slovenska roku 1938 i na perzekúcii rasovo prenasledovaného obyvateľstva v rokoch 1939 – 1941. A bol na trest smrti odsúdený nielen Národným súdom (tým istým, čo J. Tiso), ale aj príslušným súdom po návrate zo ZSSR.

Milosť dostal len preto, že Praha zmenila svoj vzťah k príslušníkom maďarskej menšiny s cieľom použiť ich proti “slovenskému buržoáznemu nacionalizmu.”

Samozvané rozhodnutie bez právneho titulu

Rozhodnutie Krajského správneho súdu je aktivistické najmä z toho dôvodu, že prednedávnom bol prijatý zákon o nežiadúcich názvoch verejných priestranstiev. Zákon – bez obdoby v zákonodarstve iných štátov s veľmi gumovým charakterom – síce takéto názvy zakázal, ale neurobil to spätne.

Teda zákonodarcom zjavne neprekážali názvy ulíc v čase prijatia existujúce. Teda neexistoval právny titul, aby správny súd vstúpil do originálnej ústavnej právomoci obce Varín.

Obec by sa mala určite odvolať, nie kvôli názvu ulice, ale kvôli precedensu, ktorý pre budúcnosť dá správnemu súdu právomoc vstúpiť do ústavnej právomoci obce bez právneho titulu. A to určite taký excelentný právnik ako generálny prokurátor musí vedieť.

Dobové rozhodnutia bez riadneho historického prehodnotenia nemôžu byť bázou akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.

Aj Karol I. Stuart, aj Ľudovit XVI. Bourbon boli odsúdení vtedajšími súdmi a popravení. Nikto však netvrdí, že to boli endemickí zločinci, ktorí boli popravení spravodlivo a ich mená majú byť navždy vytreté z pamäti ľudstva.

Rovnako to nemôže byť bez riadneho historického prehodnotenia tvrdené ani o Národnom súde a odsúdení J. Tisa.

Najmä, keď išlo o súd retribučný, ktorý súdil obvineného na základe ustanovení, ktoré v čase jeho pôsobenia neboli trestnými činmi, ale mali výraznú charakteristiku politickej pomsty.

O procese s J. Tisom je viacero legiend, ktoré sa v poslednej dobe ukazujú ako vysoko pravdepodobné až pravdivé. Nebudem hovoriť o viacerých výrokoch E. Beneša v emigrácii, kde sa vyslovil, že J. Tiso musí visieť.

Ani o porade predsedu Národného súdu I. Daxnera s E. Benešom v Topoľčiankach pred začiatkom procesu s J. Tisom, po ktorej sa rozšírilo, že tam Daxner dostal pokyn, že Tiso musí visieť.

Ani o chaotickom liste napísanom na písacom stroji údajne prokurátorom A. Rašlom tesne pred smrťou, že Beneš im sľúbil, že Tisovi dá milosť, ale že ich oklamal.

Spomeniem len, že asi mesiac pred začatím procesu (2. december 1946) navštívil prezidenta E. Beneša internuncius Vatikánu X. Ritter, ktorému Beneš povedal, že “Tiso bude „souzen, odsouzen a popraven”.

Záznam z tohto rozhovoru je vo vatikánskom archíve a už prístupný. Po takomto niečom už nikto, najmä nie prokuratúra a súdy nemôžu brať rozsudok NS ako meritórny, lebo je jasné, že proces mal jediný cieľ a to dostať odsúdenca na šibenicu! Keď sa pozeráme po našom okolí, tak vidíme, že

v takom Maďarsku je M. Horthy národným hrdinom, v Česku E. Hácha má už aj poštovú známku, Bandera a Šuchevič sú na Ukrajine národní hrdinovia, príslušníci SS z baltských štátov sú považovaní div nie za bojovníkov národnooslobodzovacieho boja, len na J. Tisa sa sústavne znáša oheň a síra, hoci z menovaných bol asi najmenej zapletený do kolaborácie s nacizmom.

Prečo tá sústavná nenávisť a bránenie objektívnemu posúdeniu osobnosti J. Tisa?

Hádam niečo o “kriminálnych” činoch J. Tisa, za ktoré bol súdený a odsúdený. Dá sa povedať, že sa dajú zhrnúť do štyroch bodov. Prvým je údajné rozbitie ČSR a zrušenie jej demokratického zriadenia, druhým bolo zapojenie sa do agresívnych vojen nacistického Nemecka, tretím bolo zrada na povstaní a štvrtým rasová politika slovenského štátu.

Pri dnešnom posudzovaní týchto “zločinov” musíme dôjsť k záveru, že ani jedno z týchto obvinení by pri objektívnom posudzovaní nemohlo zakladať príčinu na vynesenie hrdelného rozsudku.

Ak by mal bol niekto zodpovedný za rozbitie Česko-Slovenska, tak to boli predovšetkým N. Chamberlain a E. Daladier, ktorí v Mníchove roku 1938 hanebne vydali svojho spojenca (ČSR) Hitlerovi na striebornom podnose a E. Beneš, ktorý ako prezident štátu protiústavne dohodu z Mníchova prijal. J. Tiso už len hasil dôsledky a treba povedať, že pre Slovensko so značným úspechom.

Keď si zoberieme účasť slovenskej armády a agresiách nacistického Nemecka, tak musíme len konštatovať, že vojny sa viedli, vedú a budú viesť, takže dať toto ako hrdelnú vinu prezidentovi je hlúposť.

Na ťažení proti ZSSR sa popri Nemcoch zúčastnili Rumuni, Fíni, Maďari, Balti, Holanďania, Nóri, Francúzi, Taliani, dokonca aj Španieli. Nič nebolo oprávnenejšie ako zapojenie sa slovenského štátu do vojny s Poľskom vzhľadom na agresívne správanie Poľska voči Slovensku v predchádzajúcom období a podiel na okliešťovaní jeho územnej celistvosti.

Najmä, keď odmenou za poskytnutie územie SR pre útok na Poľsko bolo honorované návratom slovenských území zabratých Poľskom a získaním práva na budovanie reálnej armády v počte 150 000 mužov (pôvodne nacisti chceli ponechať Slovensku len symbolickú armádu ako v protektoráte v počte 25000 mužov).

Bez tohto zisku, o ktorý sa zaslúžili najmä F. Ďurčanský a F Čatloš s podporou J. Tisa, by žiadne Slovenské národné povstanie nemohlo vypuknúť.

A čo sa dotýka účasti slovenskej armády na ťažení proti ZSSR, tak treba konštatovať, že to bola asi jediná ozbrojená sila z jednotiek Osi nasadených proti ZSSR, ktorá sa na východnom fronte správala v súlade so ženevskými konvenciami.

Jednotky slovenského štátu sa dostali len po Kaukaz a potom mnohí z nich prešli na druhú stranu. Moderné Slovensko poslalo svoje vojenské jednotky omnoho ďalej (Afganistan, Irak, Východný Timor) a nie vždy do konfliktov, ktoré nevytvárajú otázky.

Zrada na povstaní! Mohol niekto zradiť to, na čom sa nepodieľal a čo bolo koniec koncov namierené aj proti nemu? Asi nie! Ale čo sa mu vyčíta, je skutočnosť, že po zatlačení povstania do hôr vyznamenával na bansko-bystrickom námestí nacistické jednotky, ktoré potláčali povstanie.

Je to však dôvod na vynesenie hrdelného trestu? Najmä, keď motivácia na tento akt je vykladaná z rôznych strán rôzne. Ale jedným z vyznamenávaných oddielov bol oddiel SS divízie Halič (Galizien), ktorí sú dnes na Ukrajine div nie hrdinovia a na ich slávu vykrikovala aj prezidentka Z. Čaputová.

A je veľmi pravdepodobné, že medzi vyznamenanými bol aj nedávno búrlivým potleskom v kanadskom parlamente vítaný príslušník divízie Hunka.

Keďže z hľadiska dnešného poznania, dnešnej reality predchádzajúce hrdelné “zločiny” J. Tisa, za ktoré bol súdený sú viac-menej ničotné, vyťahuje sa proti prezidentovi J. Tisovi židovská otázka a najmä deportácie.

Treba na rovinu povedať, že v čase procesu to bola najmenej relevantná otázka a J. Tisovi nebolo preukázané, že by sa aktívne, resp. iniciatívne zúčastňoval na príprave a realizácii deportácií židovského obyvateľstva zo SR.

Ak je nejaká vina u prezidenta, tak je to skutočnosť, že mu dlho trvalo, kým do procesu zasiahol a zastavil ich. Vraj však s nimi súhlasil, na čo sa využívajú údajne výroky J. Tisa na dožinkách v Holíči na konci augusta 1942. Odkazuje sa pritom na publikovaný prejav v denníku Slovák.

Tiso však pri procese tvrdil, že nič takého, ako je uvedené v Slováku, nikdy nepovedal a ani privolaní svedkovia obžaloby to nepotvrdili. Osobne si myslím, že v čase, keď boli dožinky a už bolo jasné, že sa so židmi stalo niečo nepredstaviteľné a najmä Nemci odmietli slovenskú inšpekciu na miesta “sústredenia” slovenských židov, by Tiso asi sotva bral na seba ódium schvaľovania niečoho podobného.

Prečo bol J. Tiso odsúdený a popravený?

Všetkým je známe, že na konci marca 1946 podpísali predstavitelia Demokratickej strany s katolíckou stranou tzv. Aprílovú dohodu. Jej súčasťou bola aj klauzula o tom, že s J. Tisom sa bude zaobchádzať blahosklonne.

Na základe tejto dohody Demokratická strana získala cca 62 % hlasov slovenských voličov, čím deklasovala slovenských komunistov. Každému (Prahe i komunistom) bolo jasné, že tých 62% hlasov boli hlasy, ktoré by v slobodných voľbách dostala ľudová strana.

Teda boli to hlasy za samostatné Slovensko. Slovákom bolo treba ukázať, že ich vôľa nič neznamená. A to bol aj dôvod vyústenia procesu s J. Tisom a následnom prevzatí moci na Slovensku komunistami na jeseň 1947 za potlesku českých „občianskych“ strán.

Z tohto pohľadu je J. Tiso prvou obeťou na ceste komunistov k moci na našom území! Žiaden iný dôvod na hrdelný rozsudok pre J. Tisa neexistoval.

Záverom si dovoľujem odporučiť generálnemu prokurátorovi, aby neriešil otázky slovenských dejín, ale venoval sa skutočným problémom Slovenska.

Prokurátora P. Mihala je škoda na to, aby obehával miesta, kde si nejakým spôsobom pripomínajú J. Tisa a vyhrážal sa im postihmi, ak svoje stanoviská nezmenia. Ako ohrozuje napr. tabuľa na fare v Oščadnici bezpečnosť Slovenska, keď je napísané na nej, že tam bol kaplánom J. Tiso?

Anton Hrnko

Ilustračné foto:

9. júl 2024    05:55

 

 

Zroj
facebook

Podobné články

Diskusia

  1. Vďaka, pán Hrnko, za objasňovanie našich tabuizovaných dejín, za odvahu napísať fakty “z tej druhej strany”. Od konca vojny sa intenzívne prekrúcali naše dejiny, dodnes sa pokračuje v kriminalizovaní a falšovaní našich dejín. A to nielen novodobých. Našu históriu prepisovali/odpisovali a interpretovali aktivistickí ideológovia predchádzajúceho režimu a doteraz neexistuje moc?, vôľa? odtajniť skutočné slovenské dejiny a sprístupniť ich ohlúpnutej a klamanej slovenskej verejnosti! Prvý slovenský prezident je obeťou nielen doby, v ktorej žil, ale aj duchovnej mizérie nasledujúcich generácií. Až po dnešok.
    Vďaka, pán Hrnko, želám vám veľa zdravia, odvahy, múdrosti a síl DUCHA.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button