Vírus médií a politiky: Ako nás namiesto premýšľania vycvičili nenávidieť

Slovensko sa v nedávno zverejnenom rebríčku spoločenskej polarizácie umiestnilo na nelichotivom druhom mieste v Európe. Pozrime sa vecne na hlavných vinníkov tohto negatívneho javu a jeho technológiu znenávidenia.

Keď americký esejista a politický insider Gore Vidal pred desaťročiami definoval takzvaný „tretí spôsob informovania“, opísal ním rafinovaný mechanizmus mediálnej moci. Tvrdil, že moderné masmédiá už dávno neriešia pravdu (objektívnosť) ani lož (neobjektívnosť).

Nenávisť ako metóda a cieľ

Skutočným cieľom médií sa stalo niečo oveľa temnejšie: predložiť informáciu tak, aby prijímateľ začal opisovaný subjekt bytostne nenávidieť.

Tento koncept, ktorý neskôr akademicky rozpracoval Noam Chomsky vo svojom modeli propagandy o „výrobe súhlasu“, sa v 21. storočí do bodky naplnil. No kým v minulosti bol doménou korporátnych médií, dnes tento princíp ako vysoko nákazlivý vírus infikoval samotné srdce politického zápasu. Najmä na Slovensku sa z neho stala oficiálna a v podstate jediná politická metodika.

Začalo to dehumanizáciou Vladimíra Mečiara v 90. rokoch, ale vstupom Igora Matoviča do politiky sa z tohto sezónneho vírusu stala doslova politická pandémia, ktorá nakazila nielen politickú scénu, ale aj verejnosť.

Preto súčasná slovenská politika takmer úplne rezignovala na vecné fakty, logickú argumentáciu a širší historicko-ekonomický kontext. Pojmy ako reforma, vízia či konštruktívna kritika nikoho nezaujímajú, pretože nepredávajú politické body.

Povedzme si o sebe spoločenskú pravdu

Žijeme v digitálnej ekonomike pozornosti, kde algoritmy sociálnych sietí neodmeňujú hĺbku myšlienky, ale rýchlosť a intenzitu emócie. A najlacnejšou, no zároveň najefektívnejšou mobilizačnou emóciou na trhu je strach transformovaný do čistej nenávisti. Lebo Fico, lebo Putin, lebo mafián, lebo nacionalista, lebo fašista, lebo rasista, lebo extrémista, lebo homofób… a takto by sme s difamačnými nálepkami, vedúcimi na konci tunela k totálnej nenávisti a vzájomnej nevraživosti mohli ešte dlho pokračovať.

Tento politický vírus dnes okrem štvavých médií mutuje v dvoch zdanlivo protichodných, no v jadre rovnakých prúdoch opozičného politického tábora. Na jednej strane stojí čistokrvný populizmus, ktorý politiku zredukoval na osobný tribunál. Svet delí manichejsky na „absolútne dobro“ (my) a „absolútne zlo“ (všetci ostatní).

Oponentovi sa tu neupiera len pravda, ale elementárna ľudská dôstojnosť. Súper nie je partnerom v debate, je to kriminálnik, mafia a potkan, s ktorým sa nediskutuje, len sa naňho ukazuje prstom.

Na druhej strane barikády mutuje progresívno-liberálna verzia tohto vírusu, ktorá útočí cez masku morálnej a intelektuálnej nadradenosti. Kto nesúhlasí s vopred nalinkovaným dogmatickým naratívom moderného sveta, nie je vnímaný ako človek s legitímnym alternatívnym názorom.

Ospravedlňovanie dehumanizácie

Je onálepkovaný ako spiatočnícky, nevzdelaný, fašistický či dezolátny.

Táto systematická dehumanizácia slúži ako ospravedlnenie pre takzvanú kultúru rušenia (cancel culture) v kultúrnej vojne neomarxistov do ktorej ich vývojový klon agresívneho progresivizmu vniesol fatálnu ideologickú zbraň.

Ako to už pri apologétoch totalitného režimu s vytvoreným vnútorným nepriateľom býva,  oponenti sú a priori  označení za údajnú hrozbu pre samotnú civilizáciu. Následne prichádza ospravedlnenie takéhoto rozvratného konania – vraj je morálne správne zo spoločenskej diskusie oponentov „pokroku“ úplne vymazať.

Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Opačná strana, nazvime ju konzervatívno-národná – politická  aj názorová – prijíma hodenú rukavicu a zrkadlovo odpovedá rovnakým zbraňami, len s opačnými nálepkami vlastizradcov a cudzích agentov. Rozdielom je, že tieto tvrdenia majú často faktické jadro.

V tejto vojne zlyhala aj posledná – justičná poistka. Cez stratégiu neomarxistického dlhého tichého pochodu naprieč inštitúciami sa ideológom, stratégom a aktivistom nových poriadkov a ideologickej totality podarilo infiltrovať aj do orgánov štátu či EÚ, ktoré by mali zachovávať prísnu neutralitu.

Súdiť sa dnes o ochranu dobrého mena pri spomínaných nadávkach je úplne zbytočné. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, prevzatej aj našim Ústavným súdom je označenie za fašistu údajne len hodnotiacim súdom a nie faktickým tvrdením… Aj toto zlyhanie justičných orgánov podnecuje ďalšie šírenie nepodložených difamačných, spoločensky likvidačných nálepiek, rozvracajúcich spoločnosť v šírení nenávisti.

Politika ako kmeňová vojna: kto z koho

Výsledkom tohto permanentného emočného lynču je úplné vyhynutie typu politika-intelektuála, filozofa, vizionára, ale aj pragmatika. Rozvážny, nuansovaný hlas v tomto hlučnom gladiátorskom ringu nemá šancu prežiť.

Odnášajú si to aj voliči, systematicky kŕmení hnevom, ktorí po týchto mediálnych poľovačkách a politických prekáračkách už nehľadajú architektov štátu, ani správcov reforiem.

Hľadajú buď osobného mesiáša, ktorý ich zachráni, alebo kata, ktorý zničí ich nepriateľov. Politika sa tak stala kmeňovou vojnou: ak tvoj kmeň niekoho označí za monštrum, musíš ho nenávidieť tiež, inak si zradca. Vidíme a aj cítime, že po médiách rozoštvávajúcich spoločnosť pri šírení nenávisti si tú istú metódu a taktiku boja osvojila aj politická scéna.

Sebazáchovná otázka je: ako z tohto začarovaného kruhu von? Protilátkou voči tomuto vírusu nemôže byť ďalší egocentrický spasiteľ, ktorý postaví kampaň na vlastnom zviditeľnení.

Ak má do našej spoločnosti vrátiť racionalita, potrebujeme lídrov, ktorí nie sú individualitami bažiacimi po lajkoch, ale skutočnými kolektívnymi hráčmi. Lídrov, ktorých charizma nevyviera z agresie, ale z autentickej služby celku – národu, štátu a záchrane európskej civilizácie.

Kým takýchto hráčov nenájdeme a nezačneme od politikov a médií vyžadovať kontext namiesto emočného divadla, zostaneme len manipulovateľným davom, ktorý sa do krvi háda o umelo vytvorených strašiakoch, zatiaľ čo skutočná budúcnosť štátu a národa nám preteká pomedzi prsty.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: generované  umelou inteligenciou

25. august 2026  05:59