Mainstreamové médiá povzbudené vládnou politikou nielen mäkkej, ale už aj tvrdej totalitnej cenzúry (vypínanie portálov) zhodili masku a na hulváta prevádzajú čistú propagandu. Doteraz kritické upozornenia národnej a sociálnodemokratickej opozície na návrat do éry temna s angažovanosťou korporátnych a režimových (režim udržiavajúcich) médií v prospech proliberálnych subjektov a zahraničia, s robením politiky namiesto jej komentovania mocenské elity, aj samotné médiá zľahčovali, či popierali.
Účelové náhubky
Odteraz, po krištáľovej noci pogromu (zákon o kybernetickej bezpečnosti) na slobodné médiá sa Slovensko vrátilo do totalitnej éry spred roka 1989. „Tátovláda tetokrajiny“ mala zlú predprípravu – viac ako polovicu z doterajšieho obdobia vládla v núdzovom stave, keď boli obmedzené základné ľudské práva a slobody. Aktuálne je situácia ešte horšia pri vyhlásenej mimoriadnej situácii a konflikte na Ukrajine.
K vyvrcholeniu a zrodu novej totality došlo potichu, covid len zviditeľnil to, čo už tu bolo pripravené. Súčasná (názorová) diktatúra sa podobne ako príbeh liberálnych neomarxistov k moci rodila nebadane. Cez salámovú metódu ukrajovala základné občianske ľudské a politické práva a slobody. Celý proces sa udial ako postupné varenie vody v hrnci so žabou, ktorá reprezentuje voličov.
Tí drastické zmeny neuvedomovali až do chvíle tvrdého prebudenia do názorovej a už aj geopolitickej diktatúry jediného správneho a povoleného názoru.
Politici, aj novinári stratili úctu k sebe a svojmu hlavnému poslaniu – slúžiť pravde, hodnotám a národu, eufemicky „verejnému záujmu“, politike – „národno-štátnym záujmom Slovenska.
Základom totálnej zrady je strata úcty k sebe
Táto podmienka je nevyhnutná aj pre výkon najstaršieho povolania na svete, ktoré sa spomína už v sumerskej legende o Gilgamešovi – kde jedna ľudská bytosť predáva svoje telo žiadosti inej bytosti.
Preto sa aktéri zrady na poslaní, pravde a národe nazývajú „presstitúti“ a politici podľa inej biblickej postavy „judáši“ – lebo za všetkým v pozadí sa skrývajú aj v tejto „kultúrnej revolúcii“ alebo veľkom resete peniaze a moc.
To, čo zaujíma kritické mysle je fakt, že liberálny politický a mediálny mainstream predáva nielen seba, ale aj národno-štátne záujmy, zapredáva republiku a univerzálnu hodnotu slobody. V prípade médií, politiky, aj občanov ide predovšetkým o základnú slobodu, na ktorej jedinej môže stáť demokracia ako „vôľa (väčšiny) ľudu“ – slobodu prejavu.
Zrod totality
Ak ľudia a kritici pomerov nemajú možnosť sa slobodne vyjadriť … „lebo covid, lebo Ukrajina,… lebo dezoláti, lebo ruskí agenti… potom jediné možné označenie takéhoto režimu je totalita.
V každej totalite – zažili sme dve v 20.storočí – je na získanie a udržanie je moci (diktatúry) kľúčový boj proti vnútornému a proti vonkajšiemu „nepriateľovi“. Ideológie sa postarajú vždy o ich definíciu a určenie; ideológovia o dogmy; novinári o šírenie floskúl a hejtovanie „nepriateľov v médiách a aktivisti ako fanatici -izmov a -ológií o sledovanie, bonzovanie a nálepkovanie súčasného „triedneho nepriateľa“.
Angažované orgány činné v trestnom konaní (polícia, prokuratúra a súdy), kolaborujúce s nastolenou mocou ako v každej totalitne zabezpečujú na konci mocenského reťazca elimináciu či likvidovanie „nepriateľov“, ktorí nezdieľajú nastolené dogmy a orientáciu.
Médiá v službách moci
Ako v demokracii, tak aj pri každej totalite najdôležitejšiu rolu zohrávajú médiá. Tie môžu verejnosť buď zmanipulovať, zastrašiť a paralyzovať alebo naopak povzbudiť k legitímnemu odporu voči totalitnému režimu.
Poslednou bójou na rozbúrenom mori, ktorú ešte systém neodstránil de jure, je faktické a štatistické pôsobenie politickej opozície. Lenže aj nad ňou už leží damoklov meč kriminalizácie a je len otázkou času, kedy sa diktatúra rozhodne, že zhodí rukavičky ako to už urobila pri občanoch a ich právach a aj pri alternatívnych médiách. Eliminácia voličov a médií môže byť systémovou prípravou na „konečné vysporiadanie sa s politickou opozíciou“.
Opozícia ako zdanie “demokracie”
Každá rafinovaná totalita si totiž pestuje skleníkovú odrodu pseudodemokracie. Poslednou baštou ochrany občanov a štátu je tak (zatiaľ) politická opozícia. Ak je politicky zrelá a vidí, čo sa deje a bude diať (aj s ňou), tak má jedinú šancu ako ukázať, že kráľ je nahý a že je dokonca zločinec – odmietnuť rolu spoluúčasti na asistovanej kolektívnej samovražde slovenskej demokracie. Ako?
Prestať chodiť do televíznych debát, ktoré len budia dojem, že všetko je akože na Slovensku v poriadku, že demokracia akože funguje, veď v mainstreamových (korporátnych a režimových) médiách majú opoziční politici možnosť kritizovať vládnu moc a vyjadrovať svoje názory na dianie. Omyl!
Angažovaní novinári
Angažovaní novinári – moderátori im totiž nedovolia vybočiť z vytýčeného koridoru, ani hovoriť to, čo je systému moci nepríjemné: skáču im do reči, dávajú tendenčné a uzatvorené otázky a nastoľujú zástupné témy a nakoniec to zaklincujú, že „oni riadia túto reláciu“.
Liberálne a milionármi či korporáciami vlastnené printy a ich online portály sa už ani neunúvajú zakrývať svoju podstatu režimových médií, ktoré sa pred rokom 89 nazývali „stranícka tlač“.
Televízie sa dlho hrali na „objektivitu“ (podliehajú prísnejšiemu zákonu a reguláciám) , hoci toto im nesedí ani v kvalitatívnej, a už ani v kvantitatívnej analýze relácií. Novinárska televízna angažovanosť prerazila dno tendenčnej žurnalistky v službách moci reláciou Na hrane (TV JOJ), ktorú moderovala (10.marca) do vytýčených mantinelov Jana Krescanko Dibáková s hosťami Jaroslavom Naďom a Andrejom Dankom.
Nielen pre odborníkov, ale aj pre laikov už bolo zrejmé, že v tejto relácii „bez diskusie“ bolo kľúčové udržať za každú cenu manipuláciu verejnej mienky o našom úhlavnom vonkajšom nepriateľovi.
A dno opäť prerazila aj včera (17.marca), keď k účelovo zvolenému prieskumu preferencií strany Smer-SD nepozvala do diskusie nijakého “smeráka”, ale Petra Pellegriniho s Richardom Sulíkom spôsobom o nich – bez nich. A pre istotu televízia na sociálnej sieti hrdo vypla komentáre pod príspevkom k relácii, lebo vraj nepodporuje informačnú vojnu… Ostatne, informačná vojna je jediná, kde nepotrebujú bojovať proti sebe dve strany konfliktu. Médiá si na ňu vystačia aj samé.
Tematické nastoľovanie debaty a vyrábanie politiky zas predviedol v relácii Na telo TV Markíza (13.marca) Michal Kovačič zaradením prieskumu s vrcholom angažovanosti otázky respondentom „Je pre vás (hnutie) Republika prijateľná vo vláde“?
Napriek markantnej snahe pre kľúčových voličov hlavných opozičných strán (HLAS-SD a Smer-SD) je Republika v budúcej vláde v priemere prijateľná pre tretinu ich voličov (33%), čo je dosť pevný základ.
V podobnom duchu na „pulze doby“, čiže oprášenej angažovanosti môžeme vidieť pôsobiť aj Petra Bielika (Téma dňa, TA3), Rastislava Ilieva (V politike, TA3) či Mareka Makaru (O 5 minúr 12, RTVS).
Zakrývajú nahého kráľa
Pri všetkej úcte k nim, sú len profesionálni mediálni žoldnieri a pešiaci, ktorých úlohou je chrániť na veľkej mienkotvornej šachovnici skutočného „kráľa“, ktorému patrí všetko.
Ak sa necháte uniesť pozorovaním hry šach len na figúrky a prestanete vnímať samotného hráča, ktorý figúrkami poťahuje a určuje hru, ste v rovnakej pozícii ako keď sledujete len moderátora na televíznej šachovnici a nepozeráte na tých, čo sú za ňou v pozadí. Nejde len o vedenie redakcie.
Súkromné televízie JOJ, Markíza aj TA3 sú vo vlastníctve miliardárov. JOJ-ka patrí pod finančnú skupinu J&T (osobný majetok vlastníkov – 1,2 miliardy eur), Markíza je súčasťou holdingu CME v portfóliu nebohého českého miliardára Petra Kellnera (PPF, majetok 12 miliárd eur, osobný 3 mld – TU ).
Mediálni baróni
Spravodajská televízia TA3 prešla v januári z rúk oligarchu Ivana Kmotríka (18.najbohatší Slovák podľa Forbes 200 mil eur – TU) do rúk českého mediálneho magnáta Michala Voráčka (Blueberg Media). Ten je vo firme aj v TA3 spolu s Jánom Svobodom, ktorý do kúpy TA3 pôsobil v spoločnosti Our Media ako šéf predstavenstva (pôvodne Perex) – vydavateľstva, ktoré má v portfóliu mienkotvorný denník Pravda, pričom v súčasnosti ide piateho najsilnejšieho internetového prevádzkovateľa. Je zjavné, že došlo k obrovskej kumulácii mediálnej moci úzkou skupinkou z najbohatších ľudí.
Spoločným menovateľom mainstreamových mienkotvorných médií je teda korporátne vlastníctvo v rukách miliardárov so širokým záberom nielen v biznise, ale aj v politike.
Tento príbeh nám ilustruje angažovanie majiteľov najvplyvnejšej skupiny ESET na denník N a pozadie v novej strane Progresívne Slovensko (PS), tiež na bratislavského primátora Valla a dokonca aj na hlavu štátu, ktorá vyšla z PS.
Na špici pyramídy moci
Faktom je, že na tzv. štandardný, čiže jednostranný, jednofarebný a usmerňovaný tok informovania verejnosti, s najväčším vplyvom na verejnú mienku, politické dianie a formovanie politických postojov má dominantný vplyv a v rukách drží kľúčové mediálne motúziky úzka skupinka najbohatších ľudí. Verejnosti pre istotu predhadzujú klišé floskuly o „nezávislosti“ médií a „nezávislosti“ novinárov, čo je obsahový archaizmus mimo realitu.
Bolo by naivné si myslieť, že ich moc, záujmy a biznis v globálnom a prepletenom svete končia na hraniciach Slovenskej republiky. Možno aj preto počúvame len o „tejto krajine“ a pri moci sú jedinci, ktorí nemajú dočinenia ani s hrdosťou, ani s vedomím služby národu a ľudu, ani s ekonomickým vlastenectvom nič spoločné.
Rafael E. Rafaj
