Ilustračné foto: Pixabay
Pre novinárov je nepriaznivé prostredie v 70 percentách zo 180 hodnotených krajín, zhodnotila jeden z faktorov Organizácia Reportéri bez hraníc (RSF) v indexe slobody tlače.
Žurnalistika je vraj bičovaná propagandou a stále sofistikovanejšími “falošnými správami”, k čomu napomáha aj umelá inteligencia a neschopnosť technologických spoločností na ňu „dohliadať“, čiže normálne povedané cenzurovať.
To ale RSF nemôže myslieť vážne, že Slovensko si v slobode tlače polepšilo až o desať miest. Veď to sa nezakladá na realite z pohľadu verejnosti a celého mediálneho spektra, nielen toto elitárskeho, mainstreamového. A vôbec, že sloboda médií sa u nás údajne zlepšila. Neviem, aké kritériá s rôznou váhou argumentov organizácia zohľadňovala, ale podľa legislatívnej reality a spoločenského prostredia najmä slobodných mediálnych portálov mimo hlavný globálny a milionársky prúd vlastníkov sa prostredie voči slobode slova a aj médií rapídne zhoršili.
Nielen, že pôsobí neštandardne „ideová polícia“ na sociálnej sieti Facebook, oficiálne pod hlavičkou silového (!) rezortu – ministerstva vnútra (alebo “pravdy!?), ale vládna garnitúra prijala aj ďalšiu zvieraciu kazajku – zákon o mediálnych službách č. 264/2022, s platnosťou od 1.auguta 2022.
A to nie je všetko. Od 30. júna platí aj novela zákona o kybernetickej bezpečnosti, ktorá zlegalizovala blokovanie obsahu a de fakto odstavenie celého webového mediálneho portálu kvôli nejasnej téze o „škodlivom obsahu“, pričom definícia „škodlivého obsahu“ je vágna a široko poňatá, skrýva v sebe skôr hodnotiace politické postoje ako vecné fakty. Posúďte sami: „Škodlivým obsahom sa rozumie programový prostriedok alebo údaj, ktorý zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť kybernetický bezpečnostný incident“.
Nevedno ako môže tzv. „škodlivý obsah“, ktorý sa v zákone spomína 12x spôsobiť “bezpečnostný incident“ (51x). Zákon je prešpikovaný povinnosťami, ktoré sa spomínajú viac ako stokrát!
Medzi slobodu tlače nepochybne patria aj globálne sociálne siete. Zatiaľ čo vo svete dominovalo zablokovanie či odstránenie konta amerického exprezidenta Donalda Trumpa, na Slovensku máme nielen zablokovanie konta na Facebooku opozičného politika (Ľuboša Blahu), ale aj súdne rozhodnutie zákazu kritizovať hlavu štátu.
Niečo podobné v trestnej rovine, v Trestnom zákone č. 140/1961 sme tu mali v hlbokej totalite. Čo sa vlastne zmenilo od dikcie paragrafu 103 z éry diktatúry proletariátu nechám na posúdenie čitateľom:
„Kto znižuje vážnosť prezidenta republiky, alebo kto verejne hanobí iného čelného predstaviteľa republiky pre výkon jeho právomoci alebo vôbec pre jeho činnosť v politickom živote, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo nápravným opatrením“.
Dnes za túto činnosť zatvárajú výnimočne, ale systém má najmä na kritických politikov alebo kritické médiá takmer rovnako efektívne „nápravné” (likvidačné) opatrenia.
Sloboda médií je nepredstaviteľná bez názorovej plurality, ktorá je obsahovo aj hodnotovo určená verejnosti – skutočnému nositeľovi práva na slobodné, pravdivé, objektívne, nestranné a pluralitné informácie, vrátane prezentovania názorovej politickej plurality v diskusných reláciách.
Za túto oblasť by médiá na Slovensku museli odsunúť niekde na úroveň Afriky, pretože dokonca aj médium verejnej služby (RTVS) si neplní zákonné povinnosti voči právu verejnosti. Nielen, že „diskutuje“ moderátor/ka len s jedným hosťom, prevažne z vládnej koalície (bez názorového oponenta), ale dokonca ani nevpustia do štúdia politického náhradníka.
O nejakej názorovej rozmanitosti a pluralitnom a spravodlivom, vyváženom zastúpení všetkých relevantný subjektov pôsobiacich v parlamente nemôže byť ani reč.
Pritom je zrejmé, že sloboda tlače má nemá slúžiť sama seba, ani médiám, či novinárom, ale prioritne spoločnosti, aby si verejnosť mohla mohla prijímať a slobodne si utvárať názory a postoje a na základe nich sa slobodne rozhodovať v demokratických voľbách – lebo o tomto je skutočná demokracia… žiaľ, nie momentálne na Slovensku.
Za náš štát sa v mene Reportérov bez hraníc vyjadruje Pavol Szalai, ktorý viac rokov pôsobil v mainstreamovom Denníku N. Jeden z jeho jednostraných postojov je, že „verbálne útoky“ politikov na novinárov sú vo vyspelých európskych krajinách záležitosťou extrémistických politikov…
Stále totiž platí, že pero, alebo dnes klávesnica na počítači, môže byť v rukách niektorých novinárov a médií likvidačnou zbraňou, napríklad pre zastávanie iných postojov alebo svetonázoru. A to nielen voči konkrétnej osobe, spolku, organizácii, strane, iniciatíve, či životnej filozofii.
Jednou z teoretických zásad a princípov férovej, spoločensky prospešnej žurnalistiky je ale spätná väzba – reakcia nielen čitateľov, verejnosti, ale aj dotknutých osôb – či už „na telo“, alebo v mene ich všeobecne sa vyskytujúcich názorových a politických prúdov.
Ak sa však spätná väzba, súc na úrovni ostrej kritiky, považuje a priori za „útok“, potom zlyháva samotná žurnalistika v svojom hlavnom poslaní a stáva sa rovnako odtrhnutá od života, reality a verejnosti ako sa to stalo mnohým domácim či globálnym politickým a mocenským elitám.
V tejto žalostnej situácii s reálnou – ohrozenou a nefungujúcou slobodou slova a tlače (médií) v Slovenskej republike (a to sme ešte nehovorili o reálnom výkone a vymožiteľnosti práva na opravu) je isté len jedno – za údajným „polepšením“ môžu stáť jedine politické, technokratické a do seba (vnútorného mediálneho prostredia) zahľadené faktory.
Médiá pôsobiace na Slovensku (nemôžeme, žiaľ, napísať „slovenské médiá“) si preto nezaslúžia byť v takmer elitnej skupine štátov. Toto pozlátko z rebríčka tak môže skôr uškodiť ako pomôcť demokracii ako vôli väčšiny ľudu a najmä k náprave kľúčového faktora slobody médií – nielen slobodného šírenia, ale aj prijímania pluralitného mediálneho obsahu.
Aby to bolo jasné: nie pre slobodu médií, ale pre právo verejnosti. Zvláštne, až smutné, že o človeku, národe, recipientoch, verejnosti, verejnej službe či spoločenskej funkcii sa v súvislosti s kritériami slobody tlače takmer vôbec nič nehovorí. Vitajte v ďalšej uzatvorenej mediálnej bubline.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Publicistike a písaniu sa venuje už 30 rokov so zameraním na komentáre, glosy, analýzy a eseje, ktoré mu spolu s básňami začali vychádzať v Literárnom týždenníku a neskôr vo vyše desiatke ďalších publikácií. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.
4. apríl 2023
