Ešte nie tak dávno by sme povedali, že je to „prirodzené, typické, bežné, štandardné, v súlade s prírodou, božími zákonmi, overené civilizačným vývojom ľudstva, čiže normálne“.
A to, čo bolo opakom prvého, bola anomália, odchýlka, okrajové, čudné…
V sobotu sa konali v Bratislave dva pochody: jeden Hrdí na rodinu a druhý za LGBT komunitu a „slobodu kultúry“ – najmä tej gender, dúhovej alebo queer. To kvôli nej sa vlastne začala ostrá kultúrna vojna na Slovensku.
V akom svete ideologicky pokrivených zrkadiel žijeme dokazuje fakt, že označenie podujatia hrdí na rodinu treba doplniť o „muža a ženu“, pretože táto čudná doba, riadiaca sa podľa ideologických konštruktov neomarxizmu, multikulturalizmu, gender agendy a progresivizmu, namiesto zdravého rozumu a prírodných zákonov, všetko relativizuje, čiže spochybňuje to, čo bolo ustálené, nemenné, stabilné, vrátane toho, že rodinu tvoria (biologický) muž a žena.
Vidíte a chápete? Musel som opäť zdôrazniť a spresniť „biologickú“, teda normálnu, vedeckú, pôvodnú podstatu len dvoch pohlaví, pretože podľa spomínaných ideológií sa dnes môže hocikto vyhlásiť za hocičo – muž za ženu a naopak, a to je ešte ten „lepší“ prípad v palete bizarností. Podľa nemeckého zákona dokonca môžete svoju sexuálnu identitu meniť každý rok…
Preto na to, aby dnes človek povedal kam patrí, nestačí povedať, že do normálu, ale že je „konzervatívec“. A to preto, lebo to, čo sa označovalo nedávno za experiment, anarchizmus, rozvrat, odchýlku či úchylku – a nielen od spoločenskej normy, ale aj od ustálených definícií – sa označuje samo za „liberálne“ a „progresívne“, vyvolávajúc fatamorgánu „pokroku“, čo je logický aj faktický oxymoron. Je zjavné, že nejde o nijaký pokrok, „progres“, ale o tmárstvo a civilizačný úpadok.
Normálni ľudia, čiže väčšina spoločnosti, prijali hru anarchistov a ideologických politrukov a začali používať prídavné meno či predmet k podstatnému menu a pomenovaniu tam, kde ste ich ešte nedávno vôbec nepotrebovali, lebo pôsobili čudne alebo redundantne (nadbytočne, viacnásobne, opakujúco sa).
Prepisovači slov aj významov
Sú to práve ideológie, čiže umelé účelové konštrukty od zeleného stola o zúženom tendenčnom a vo výsledku totalitnom videní sveta, spoločnosti a javov, ktoré nám vnucujú nielen prepis pôvodných, ustálených, všeobecne zrozumiteľných pojmov, ale dokonca menia a prekrúcajú aj významy slov. Niečo na spôsob stavania novej Babylonskej veže a pomätení jazyka.
Aj preto je v spoločnosti chaos, nedorozumenie, nevraživosť a šíri sa nenávisť, lebo práve ideologický tábor, pôsobiaci ako fanatická sekta, súc vo výraznej menšine (a nielen sexuálnej, ale aj názorovej a hodnotovej) vnucuje celej spoločnosti cez ukradnutú ľudsko-právnu agendu svoje ideologické dogmy a naratívy, aj umelý slovník pojmov, ktorý si propagandisticky nazvali slovníkom politickej korektnosti.
Základným princípom spoločnosti je vzájomné porozumenie – vrátane pojmovej a významovej jednoznačnosti a zrozumiteľnosti.
Čo je však „korektné“ na tom, keď to, čo je evidentne biele alebo čierne táto skupinka vedúca kultúrnu vojnu v spoločnosti spochybňuje tvrdiac napríklad, že muž alebo „mužské“ (vlastnosti, prejav, zjav, atď.) je len nejaký „sociálny konštrukt“. Mužské a ženské pohlavie a s tým súvisiace odlišnosti a špecifiká sú teda len akýmsi zvykom, dohodou, ktorú treba zbúrať, aby sa podľa základnej ľavičiarskej (ultraprogresivistickej) extrémistickej optiky „oslobodili“ iné pohlavia…
Nuž podľa seba súdia iných, pretože to oni paradoxne vytvárajú a snažia sa normalizovať uletené sociálne konštrukty. Napríklad aj tézou o „viacerých rodinách“, čiže nielen o rodine muža a ženy. Tým však nemyslia neúplné rodiny, ale „rodinu“ muž-muž, žena-žena a iné kombinácie podľa x-pohlavných identít.
Sexuálna revolúcia 2.0
Ich neomarxistická, vraj „kultúrna“ revolúcia sa začala ako sexuálna revolúcia na zmenu pozerania sa na role muža a ženy v spoločnosti. Dnes ich nasledovníci, progresívci, rozšírili sexuálnu revolúciu na revolúciu rodovú, čiže radikálnu zmenu a spochybnenie existencie mužského a ženského elementu, zostavujúc dlhý zoznam akýchsi bizarných „rodových identít“.
Pritom je zrejmé, že rodiť môže len žena a že ženské vajíčko môže oplodniť len mužská spermia. Keďže reprodukcia a zachovanie rodu je základom ľudskej existencie na planéte, spoločnosť ochraňuje inštitút rodiny muža a ženy, alebo rodičom poskytuje rôzne zvýhodnenia a podporu pri plodení a výchove detí.
Nemôže ísť ani o porušenie práv, ani o nárokovanie si práv, pretože vyššie spomínaná reálpolitika spoločnosti je postavená na princípe zásluhovosti (rozmnožovania rodu) a nie na solidárnnosti, čiže zvýhodňovaní tých, ktorí na takýto status nemajú ani predpoklad, ani nárok. V socializme režim bezdetných dokonca po 35. roku života z tohto dôvodu znevýhodňoval vyššou daňou.
Paradoxne aj preto vo svete sú podporovateľmi gender ideológie ľavicovo-progresívno-liberálni pohrobkovia tej najbrutálnejšej historickej ideológie marx-leninizmu, ktorá podľa Čiernej knihy komunizmu (Le Livre noir du communisme: Crimes, terreur, répression), pozri TU pripravila o život asi 100 miliónov ľudských bytostí! Táto červeno-krvavá história – podobne ako liberálna Francúzska revolúcia – sa paradoxne tiež začala bojom za práva, rovnosť a rovnoprávnosť.
Nakoniec sa stačí bežným, nielen odborným okom, pozrieť na kostru človeka, konkrétne na panvové dno a je jasné, či ide o muža alebo o ženu, pretože práve kostra ako stabilná opora človeka už pri narodení a vývoji určí, či ide o „samca“ alebo „samicu“, čiže muža alebo ženu. Nič medzitým, ani nad tým neexistuje. Človej je na Zemi jednoducho súčasťou prírody.
Najmä mladí ľudia, ktorí si zakladajú na vzdelaní, vede, poznatkoch, informáciách, technológiách a faktoch by sa preto mali vrátiť k zdravému rozumu a nepodliehať ideologickým tmárom, ktorí o sebe samozvane vyhlasujú, že sú „pokrokoví“, čiže progresívni. Nijaké „trendy“ ani „in“ sa nekoná. Iba sa vďaka ideologickým šarlatánom posúvame na čoraz šikmejšiu plochu k civilizačnej priepasti. Možno až niekde k neandertálcom.
Riešením je odmietnuť a priori všetky rozvratné proti prírode a rozmu idúce ideológie a nevoliť vo voľbách kandidátov a strany, ktoré sú ich nositeľmi – samozrejme len za predpokladu, že nechcete žiť v idiokracii, ale v demokracii.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom a verejnom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: Pixabay
21. júl 2025 06:00, aktualizované 21. júl 10:55
