Ovládli ma pochybnosti pri pohľade na jedno zo sídiel EÚ – viď ilustračné foto, že ktorá je vlastne „vlajka“ únie a tej inštitúcie, kde sedí 27 eurokomisárov?
EÚ vlastne oficiálnu vlajku ani nemá, pretože nie je ukotvená v platných zakladajúcich zmluvách. Vlajka s dvanástimi žltými hviezdami pôvodne vznikla pre Radu Európy v roku 1955, čo je ale úplne odlišná organizácia, než EÚ.
Čo je vlastne Európa?
Neskôr Rada Európy „povzbudila“ (typická progresivistická floskula) nové európske inštitúcie, aby používali rovnakú vlajku ako údajný symbol jednoty celého kontinentu (ktorý sa ale mimochodom rozprestiera až po Ural, kde je hranica Európy a Ázie). Tu si ale musíme zvyknúť, že pojem Európa má úplne iný význam v normálnom svete a medzi normálnymi ľuďmi, aj odborníkmi, a v hlavách eurokratov, ktorí za Európu majú len to, čo je „ich“ a kde sa usalašila ich vládnuca ideológia a bruselská moc.
Vlajka alebo len emblém?
Preto by sme mali skôr hovoriť o embléme s polooficiálnym statusom, keď ako „vlajka“ tento symbol neprešiel do Lisabonskej zmluvy, hoci pôvodne figuroval v odmietnutej „európskej ústave“. To ale eurobyrokratom nebráni tváriť sa, že je to oficiálne. Hm, ako pri tej kontinentálnej „Európe“.
Typický je eurohujerizmus, keďže v júni 1985 tento emblém prijali lídri vtedajších Európskych spoločenstiev (predchodca EÚ) za svoj oficiálny symbol a od roku 1986 ju začali používať všetky inštitúcie Únie. Čiže išlo len o akúsi firemnú značku, akú majú iné korporácie a firmy.
To, čo sa mlčky obchádza je fakt, že tento emblém nie je zakotvený priamo v základných zakladajúcich zmluvách EÚ (ako jeLisabonská zmluva).
Zas tá povinná jednota
Vyžadovaná povinná jednota (lebo Ukrajina a blá blá blá, lebo zoberieme právo veta, či siahneme na fondy a peniaze) sa potkýna azda pri tom najdôležitejšom z pohľadu propagandy, ktorá posilňuje každý režim.
Totiž len 16 štátov angažovane pripojilo k Lisabonskej zmluve spoločnú deklaráciu (neoficiálny, skôr deklaratívny charakter), ktorou potvrdzujú, že vlajku, hymnu a motto považujú za symboly svojej prináležitosti k Európskej únii. Z nich je šesť novo pristúpivších, vrátane Slovenska.
Dobre už bolo
Ako vidíme, oná “jednota“ škrípe v tom najzásadnejšom – zdieľanej identite. Čo tam po nej, keď tú jednotu dnes vlastne zabezpečuje iná vlajka, ktorá má rovnakú žlto-modrú farebnú symboliku? Vlastne tá vlajkosláva pred Európskou komisiou je veľmi výstižná, komu súdruhovia (kultúrni komunisti Západu, alias neomarxistickí progresívci) slúžia. A to až tak, že hlavný vodca hlavného členského štátu únie odkáže svojim občanom, nech zabudnú na sociálny štát, lebo doba, keď si žili dobre, sa skončila. Nuž ak je toto osud Nemcov, najsilnejšej ekonomiky únie, „dobrý život“ skončí na 100% aj inde.
Povinnosť slúžiť na prvom mieste vlastným občanom členského štátu a na druhom vytvárať blahobyt pre všetkých riadnych (!) členov je už minulosť. Tá jediná oficiálna vlajka pred bruselských „skleneným domom“ to jasne ukazuje.
Pod vládou zlatého teľaťa
Veď v súčasnosti je povinné používanie symbolu EÚ „len“ pre všetkých prijímateľov financií z fondov EÚ – napr. na informačných tabuliach, aby sa jasne označila podpora pre úniu, pretože aj tie „eurofondy“ sú tvorené len zo zdrojov členských štátov.
A tak je zjavné, nielen kto politicky, ale aj čo reálne vládne a ovláda EÚ – zlaté teľa, zvýraznené na modrom pozadí. Aby ste rozumeli, to zlato je tak vysoko nad vašimi hlavami, že sa naň pozeráte na pozadí oblohy. Na tej skutočnej sa však už nad úniou zoskupujú čierne mraky ako pred každou búrkou.
Dúfajme, že sa nepridajú aj mraky atómové, keď sme ten európsky blahobyt a ekonomicko-sociálnu úniu vymenili za úniu vojnovú, večnú konfrontáciu a zbrojenie. Ak si uvedomíme fakt, že za každou vojnou sú banky, tak je zrejmé aj to, kto to zlaté teľa v skutočnosti vlastní a koho záujmy tí eurokomisári v tej budove poslušne plnia.
Jedno je isté: bežní ľudia to určite nie sú.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je členom Asociácie slovenských novinárov a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: SKsprávy/pixabay
- máj 2026 05:55
