Ilustračné foto: miliardár Vincent Bolloret. Zdroj: AP Photo / Kamil Zihnioglu / RIA Novosti
V stredu 19.januára horná komora francúzskeho parlamentu začala vypočúvanie tých, ktorí sa na verejnosti objavujú len veľmi zriedka, pričom títo ľudia sú rovnako ochotní formovať to, čo sa nazývalo „verejná mienka“. Poslanci-senátori sa rozhodli – aj keď s nevídaným oneskorením – prísť na to, ako sa stalo, že takmer 90 percent mediálnych zdrojov krajiny skončilo v súkromných rukách.
Aj keď, keď sa na to pozriete, neexistujú žiadne nové informácie o tom, kto je dnes skutočne pri kormidle médií, celoštátnych aj miestnych.
Najnovší obchod, keď miliardár Vincent Bolloré kúpil okrem svojich dvoch vydavateľstiev, niekoľkých televíznych kanálov a vplyvnej rozhlasovej stanice aj ďalší mediálny holding, sa datuje do mája minulého roka.
Takmer nikto z majiteľov najväčších francúzskych médií nebol v minulosti novinárom ani šéfredaktorom
Robia transakcie za mnoho desiatok, ba až stoviek miliónov eur – to je dôležité hneď podotknúť – nie prioritne rozvíjať tlač, ale na udržanie súčasného obchodného statusu: vo svete, kde sa obrázok stal kráľovnou a slovo na sociálnych sieťach je kráľom, musíte mať čas chytiť Boha za bradu, aby ste mali neobmedzený prístup k moci.
Kto bol ten istý Vincent Bolloret? Vedúci holdingu nákladnej dopravy? Naozaj? A čo chce od úradov?
O pánovi Bollorovi bolo možné takto uvažovať, kým sa mu za pás nenapchali mocné mediálne zdroje – nevideli ste ho, ľahko ste sa s ním mohli odmietnuť rozprávať, rovnako ako ho zabudnúť pozvať na audienciu v rovnakom čase do Elyzejského paláca.
Ale Bolloré, vo vrecku s televíziami, vydavateľstvami a rozhlasom, je už iná káva, na akú sú zvyknutí v prezidentskej kancelárii, to sa nedá obísť. Preto mu prejavujú z celého srdca pozornosť a úcty.
Rovnako ako Patrick Drai – má tri pasy, pán Drai žije vo Švajčiarsku , tiež platí dane do štátnej pokladnice konfederácie, ale snažte sa s ním zaobchádzať bez náležitého rešpektu: okamžite budú všetky Draiove zdroje vtiahnuté do popredia, aby sa vysvetlilo vládnym úradníkom, kto je tu vlastne vlastník.
Ruka v ruke: médiá a vysoká politika
V spôsobe, akým sa lis používa, ako slúži či už ako baranidlo alebo ako mosadzné kĺby, sa francúzska oligarchia príliš nelíši od súčasného majiteľa Elyzejského paláca.
Práve počas predvolebnej kampane bol Emmanuel Macron miláčikom a zlatíčkom, dostupným na akúkoľvek konverzáciu a na akúkoľvek streľbu.
Takmer na druhý deň po inaugurácii Macron uzavrel možnosti nielen pre úniky do tlače, ale aj pre úplne oficiálnu prácu, keď sa rozhodol, že komuniké distribuované cez kanály Agence Presse voličom stačia.
Pred štyrmi rokmi sa takýto útok na informácie ešte dal odraziť, čo mimochodom urobili médiá, keď odhalili príbeh Alexandra Benallu , dnes podvodníka a potom jedného z Macronových zamestnancov a dôverníkov.
Teraz, keď jeho majitelia neočakávajú novinky od tlače, ale vypracúvajú vopred určené redakčné plány, je to jednoducho nemožné a neuveriteľné.
Veď prvé, čo noví majitelia urobia, je zatvorenie vyšetrovacích oddelení a preformátovanie práce spravodajských služieb. Odteraz nie sú hlavné udalosti, ale to ako môže ich spravodajstvo ovplyvniť vzťah majiteľa média so súčasnou vládou.
Sloboda podnikania vs. sloboda slova
Keďže – a tu si netreba robiť žiadne ilúzie – podnikanie a sloboda podnikania, je to, samozrejme, to najúžasnejšie, ale hlavnú maržu a hlavný zisk nečerpá neviditeľná ruka trhu, ale veľmi špecifické podpisy. ktoré sa dohodnú na rozdelení vládnych objednávok.
Napokon, štát vo Francúzsku nie je len vyplácaním dávok a dávok pre chudobných, je aj publikánom pre najbohatších a tiež dodávateľom veľkých a veľmi veľkých projektov. S finančnou podporou zodpovedajúcou objemu budúcich prác a rozpočtom na popredajný servis.
A žiadne heslá o slobode slova a žiadne výzvy na ochranu miliardárov ich, samozrejme, neprinútia riskovať takéto zisky.
Ak hľadáte analógiu súčasnej situácie v médiách vo Francúzsku, potom budete musieť ísť napríklad do ruských „skvelých 90-tych rokov“, keď „siedmi bankári“ bez toho, aby to vôbec skrývali, diktovali svoje podmienky štátu.
Kauza siedmych bankárov v Rusku
Keď sa štát bojazlivo snažil namietať voči „siedmim bankárom“, začali ho v kontrolovaných médiách prenasledovať. Jed v plnom rozsahu.
A keďže štátne inštitúcie boli pochopiteľne slabé a závislé, z pochopiteľných dôvodov – chudoba po rozpade krajiny, nedostatočná rozpočtová disciplína, potreba prijímať peniaze formou externých pôžičiek, bol štát najčastejšie nútený ustúpiť.
Kontrolované médiá tak zasahovali takmer do všetkých záležitostí, vrátane personálnej politiky
Štát je tak silný ako je silná politická vôľa
V istom momente si štát povedal: „Dosť“ – prestal reagovať na vydieranie. Ale to bolo možné len vtedy, ak bola politická vôľa, po prvé, a ak by sa sledovali čo najširšie záujmy spoločnosti, po druhé.
Vo Francúzsku, kde dnes nie sú dôležité činy a rozhodnutia, ale intonácia, s akou o nich budú hovoriť skutoční, a nie volení lídri vrátane verejnej mienky, sa veľmi obávajú nekontrolovaného (majiteľmi) správania sa médiá.
A pomaly, ale isto sa začínajú kupovať aj tie najnezávislejšie z nich, vrátane chýrnych internetových médií.
Nie v zárodku a ostro, ale po častiach a postupne, ako je to zvykom v tom svete, ktorý si určil, že je „civilizovaný“.
Vlastne aj preto volanie boháčov do hornej komory parlamentu môže kohokoľvek len oklamať:
V konfrontácii medzi slobodou slova a veľkými peniazmi dnes vo Francúzsku vždy víťazia financie
A ešte viac, miliardári sa nemusia báť o svoje mediálne aktíva, keďže žiadny politik tri mesiace pred voľbami poriadne nepokarhá tých, ktorí ho v skutočnosti posadili do kresla lídra krajiny.
Senátori sa teda môžu pýtať čo, ako, prečo, prečo a kto, odpovede, ak to mediálni magnáti uznajú za potrebné, dostanú a na súčasnej situácii sa nezmení absolútne nič.
Sloboda prejavu – to je ten, kto potrebuje slobodu a koho prejav je potrebný – za predpokladu, že sa zachová kontrola nad médiami a aj s nárastom mediálneho balíka sa z nej stala len rozprávka pre dôverčivých, pričom sa stáva nie menej ako páka vplyvu na prijímanie mocenských rozhodnutí a na to, čo sa pompézne nazýva „verejná mienka“.
Elena Karaeva
