Ročná správa Európskej komisie o právnom štáte sa opäť raz pokúša vystaviť Slovensku zlé vysvedčenie, v ktorom v oblasti médií dominuje kritika a varovania. Ak sa však pozrieme pod povrch povinnej farizejskej rétoriky o ochrane demokracie, pluralizmu a redakčnej nezávislosti a dáme kritiku do širšieho kontextu, vynára sa legitímna otázka: Ide skutočne o objektívne hodnotenie slobody slova, alebo o sofistikovaný mechanizmus, prostredníctvom ktorého si centrum moci vynucuje poslušnosť národných štátov?
Vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Peter Stano okrem snahy namaľovať údajne objektívny prístup k Slovensku prezradil aj to, odkiaľ Komisia čerpala údaje. Aktéri a rôzni Bruselom vyslaní emisári mali mať desiatky stretnutí nielen s „vnútroštátnymi orgánmi“, ale aj od medzinárodných organizácií a „ďalších aktérov“, čo v preklade pre znalých pomerov odkazuje na angažované mimovládne organizácie a rôznych samozvaných aktivistov spod pláštika starého známeho Georgea Sorosa a tiež štruktúr napojených na európske zdroje. Práve odtiaľto pochádza všetky tie jóbove zvesti o údajnom žalostnom stave slovenskej mediálnej scény.
Pri hlbšej analýze celého hodnotiaceho kolosu tak narážame na uzavretý kruh inštitúcií, mimovládnych organizácií a samozvaných strážcov základných slobôd, ktorých prepojenia vyvolávajú minimálne pochybnosti o nestrannosti celého procesu.
Samozvaní dozorcovia a špirála záujmov
Kľúčovým aktérom aj v tomto procese sú medzinárodné mimovládne organizácie, ako napríklad sieť Liberties (Civil Liberties Union for Europe), či Reporéti bez hraníc (RSF), ktoré sa štylizujú do roly globálneho dozorného orgánu nad základnými právami a stavom médií.
Sledujeme tu bizarný paradox: tieto organizácie na jednej strane úzko kooperujú s orgánmi Európskej únie a dodávajú im podklady pre kritiku národných vlád, no na druhej strane ticho asistujú pri tom, ako Brusel tie isté slobody čoraz viac reguluje, obmedzuje a podmieňuje, čiže škrtí. Naozaj bizarná až trápna situácia.
Typickým príkladom sú stupňujúce sa útoky a tvrdá regulácia voči prevádzkovateľom globálnych platforiem a sociálnych sietí, ktoré odmietajú zakomponovať do svojich algoritmov a filtrov bruselské ideologické naratívy. Pod zámienkou boja proti dezinformáciám a ochrany plurality sa tak prijímajú drakonické reštrikcie.
Hlavným nástrojom Bruselu sa namiesto skutočnej slobody stáva cenzúra a regulácia, zatiaľ čo pre novinárov sa vyžaduje „redakčná nezávislosť“ – tá však v praxi často znamená len povinnosť z vďačnosti rešpektovať oficiálnu politickú líniu a ideologické naratívy EÚ.
Akonáhle niekto vybočí, stáva sa terčom kritiky v ďalšej hodnotiacej správe. Ide o rafinovaný „klub hercov“, kde mimovládky dodajú bič, Komisia ním praskne a výsledkom je tlak na národné vlády, aby sa podriadili predstave bruselského centra, ktoré neznesie inú interpretáciu vývoja a udalostí ako tú svoju.
Cenzúra v právnom habite: Od DSA po EMFA
Tento regulačný valec nie je len teoretickou hrozbou, ale pretavuje sa do konkrétnej a tvrdej európskej legislatívy, ktorá pod zámienkou ochrany verejného priestoru systematicky okliešťuje slobodu prejavu a zavádza dokonca aj sledovacie nástroje v súkromnej komunikácii! Pozrime sa bližšie na zuby spoza strojeného bruselského úsmevu.
Akt o digitálnych službách (DSA)
Tento unijný nástroj v praxi premenil globálne technologické platformy na privatizovaných cenzorov. Pod hrozbou astronomických pokút (až do výšky 6 % globálneho obratu) núti Brusel sociálne siete k masívnemu mazaniu obsahu a potláčaniu dosahu príspevkov, ktoré nezapadajú do hlavného ideologického prúdu. To, čo sa eufemisticky nazýva „boj proti dezinformáciám“ a „manažment systémových rizík“, je v skutočnosti zavedením centralizovanej kontroly nad tým, aké informácie občanom majú ostať dostupné. Ozaj, kde sa podela toľko omieľaná sloboda?
Európsky akt o slobode médií (EMFA)
Hoci sa toto nariadenie verbálne prezentuje ako štít chrániaci novinárov, jeho integrálnou súčasťou je vytvorenie nového Európskeho výboru pre mediálne služby. Pod kontrolou Európskej komisie tak vzniká nadnárodný regulačný superorgán, ktorý má koordinovať národné kroky. V skutočnosti ide zas o obídenie národných kompetencií a nadiktovať štátom jednotný model fungovania médií. Akékoľvek legislatívne snahy národných vlád o reformu vlastného mediálneho trhu sú tak vopred kriminalizované, ak neladia s bruselským nastavením. Mimochodom aj na médiá aj na novinárov sa tiež hľadí dvojakým bruselským metrom, veď značnú časť mediálnej scény tvorí tzv. nezávislá alternatíva.
Filantropický tieň Soroša a „experti“ s jasným pozadím
Pohľad na personálne a inštitucionálne zázemie hodnotiteľov odhaľuje silné ideologické ukotvenie, tak typické pre bruselskú mocenskú politiku.
V procesoch zberu dát a hodnotení sa pravidelne angažujú tie isté inštitúty a persóny, ktoré majú blízky vzťah k filozofii a finančným tokom spojeným s Nadáciou otvorenej spoločnosti (OSF) Georgea Sorosa. Tieto kruhy dlhodobo presadzujú špecifický model nadnárodného riadenia spojený s progresívno-liberálnou agendou.
Slovenskí národní experti, ktorí dodávajú dáta napríklad pre Centrum pre pluralizmus a slobodu médií (CMPF) vo Florencii, vykazujú priame prepojenia na toto prostredie – či už cez účasť v porotách Novinárskej ceny organizovanej OSF, prednáškovú činnosť pre tieto platformy alebo cez vedenie Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky (NFNZ), ktorý s OSF úzko kooperuje. Je iluzórne očakávať stopercentnú neutralitu od analytikov, ktorí sú hodnotovo a kariérne prepojení s prostredím, ktoré otvorene bojuje proti súčasnej slovenskej vládnej reprezentácii, všeobecne proti národnému charakteru štátu, jeho suverenite či zvrchovanej politike.
Jeden príklad za ostatné, súc asi menej známy širokej verejnosti. Hlavnou národnou expertkou pre Slovensko, s ktorou Centrum pre pluralizmus a slobodu médií (CMPF) dlhodobo spolupracuje na tvorbe Monitora plurality médií (Media Pluralism Monitor), je PhDr. Marína Urbániková, Ph.D.
Znalých progresívnych pomerov a ich ideových centier neprekvapí, že pôsobí ako odborná asistentka a výskumníčka na Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne.
Pre CMPF zabezpečuje monitorovanie právnych, politických a ekonomických „rizík“ pre slovenské mediálne prostredie. Taktiež pripravuje finálne národné hodnotiace správy o stave plurality médií na Slovensku. Nuž a Marína Urbániková s Nadáciou otvorenej spoločnosti (respektíve s jej českou sesterskou organizáciou Nadace OSF) priamo spolupracuje. Spomeňme pôsobenie ako členky odbornej poroty v súťaži Novinárska cena, ktorú Nadace OSF každoročne organizuje. Aktívne vystupuje ako odborná rečníčka a panelistka na Novinárskom fóre, čo je novinárska konferencia spoluorganizovaná práve Nadáciou OSF. Progresivistickú zaangažovanosť pochopíme cez ideologické floskuly inklúzie a rovnosti cez projekty, na ktorých sa táto expertka pre Slovensko podieľala. Takže tu vidíme nielen uzatvorený politický, mocenský, ale aj ideologický kruh, pôsobiaci ako lis na vytlačenie toho „správneho“ obsahu.
Financovanie médií: Pluralita len pre vyvolených
Tento konflikt záujmov sa naplno prejavuje aj pri argumentácii o ekonomickom prežití médií a transparentnosti ich financovania. Hodnotiace správy EK opakovane vyjadrujú obavy o nezávislosť slovenských médií z dôvodu krátenia štátnych dotácií či presmerovania štátnej inzercie.
Kritika Bruselu sa však selektívne zameriava len na kroky štátu, zatiaľ čo úplne prehliada netransparentné toky peňazí z nadnárodných fondov a od súkromných donorov do vybraných liberálnych redakcií, plniacich ideologické trendy.
Kým alternatívne alebo konzervatívne médiá sú systematicky ekonomicky škrtené (napríklad cez organizované kampane mimovládok za sťahovanie inzercie korporátnych firiem), mainstreamové a pro-európske subjekty sú umelo udržiavané pri živote prostredníctvom schém, ako je práve NFNZ či priame granty od európskych inštitúcií, alebo v predvolebnom období platených aj zahraničnými vládami.
Táto finančná asymetria vytvára deformovaný trh, kde „nezávislosť“ znamená len to, že médiá nie sú závislé od vlastného štátu, ale sú závislé od finančnej vôle zahraničných donorov, projektov EÚ a ich politickej agendy.
Monopol na pravdu: Konkrétne slovenské redakcie v sieti
Tento dotačný a ideologický ekosystém má na Slovensku veľmi konkrétne adresy. Ide o sieť personálne a finančne prepojených médií, ktoré správa Európskej komisie nekriticky stavia do roly obetí, hoci samy disponujú masívnym zahraničným krytím:
Denník N a Denník SME: Tieto redakcie dlhodobo fungujú ako vlajkové lode pro-európskeho liberalizmu na Slovensku. Ich materské vydavateľstvá sú priamymi alebo nepriamymi benefičnými subjektmi schém podporovaných NFNZ. Ich redaktori pravidelne dominujú Novinárskym cenám pod patronátom OSF, čím sa uzatvára kruh vzájomného oceňovania a potvrdzovania vlastnej neomylnosti. Akákoľvek vládna kritika ich jednostranného spravodajstva a angažovanej publicistiky je okamžite v bruselských správach preklopená do kategórie „útok na slobodu tlače“ alebo difamačne onálepkovaná ako „propaganda Kremľa“ či „dezinfoscéna“.
Aktuality.sk: Portál patriaci pod nadnárodný koncern Ringier, ktorý dlhodobo udáva tón v investigatíve zameranej výhradne jedným politickým smerom. Práve toto médium slúži medzinárodným štruktúram ako hlavný slovenský referenčný bod. Správa EK preberá ich naratívy o ohrození novinárov bez toho, aby reflektovala ich vlastný politický a ideologický aktivizmus a podiel na tendenčnej polarizácii spoločnosti.
STVR: Zápas o verejnoprávneho vysielateľa je v správe EK prezentovaný čiernobielo. Zmeny v riadení, ktoré iniciovala legitímne zvolená vládna väčšina s cieľom prinavrátiť inštitúcii objektivitu a vyváženosť, Brusel nálepkuje ako „likvidáciu nezávislosti“. Správa úplne ignoruje fakt, že predchádzajúce vedenie a redakčné tímy premenili verejnoprávny priestor na názorový monopol jednej ideologickej skupiny, plne lojálnej agende EÚ.
Pluralita pod taktovkou digitálnych regulátorov
Vrcholom koncepčného paradoxu v správe EK je skutočnosť, že hodnotenie plurality médií zastrešuje inštitúcia sídliaca pri Európskom univerzitnom inštitúte (eui) vo Florencii, ktorá je úzko prepojená s agendou digitálnej regulácie. V praxi to znamená, že orgány, ktoré majú teoreticky pluralitu rozvíjať, hľadajú spôsoby, ako digitálny priestor zošnurovať pravidlami, algoritmami a administratívnymi obmedzeniami.
Obr.: generované umelou inteligenciou
Aj keď by sme inštitútu objektívne priznali prísne vedecké metodiky, neprekročí tieň pochybností o
neutrálnom vzťahu, keďže z povahy svojho vzniku a zamerania stojí na základoch proeurópskej integrácie a liberalizmu, čiže je aj ideologicky vyhranený progresívnymi a liberálnymi témami skúmania ako je inklúzia, sociálna rovnosť, dekolonizácia, boj proti klimatickým zmenám či integrácia migrantov.
Legitímna otázka je, aké môžu byť výstupy pod týmto zorným uhlom pohľadu ku konzervatívnemu alebo euroskeptickému mysleniu či nezávislej politiky na všetky štyri svetové strany, nielen na Západ?
Výsledný obraz je znepokojivý
Inštitúcie, slovenské vyvolené médiá a mimovládny sektor sa verbálne oháňajú slobodou tlače a ochranou novinárov, avšak ich reálna činnosť a jednostranné hodnotiace správy slúžia ako priame palivo pre Európsku komisiu na zavádzanie ďalších regulácií. Sloboda sa tak paradoxne nechráni, ale systematicky obmedzuje zo strany európskej byrokracie, čím sa špirála záujmov uzatvára: mimovládky vygenerujú problém, vybrané médiá ho nafúknu, Brusel navrhne centralizovanú reguláciu a národná suverenita opäť stráca pôdu pod nohami.
Aby som neostal len pri diagnostike hodnotiteľov či cenzorov, pozrime sa ako čeliť únijnej centralizácii.
Návrh obranných krokov pre Slovensko
Ak má Slovensko obhájiť svoju suverenitu v kultúrno-mediálnych otázkach, ktoré by mali striktne podliehať národným kompetenciám, nemôže ostať len v pasívnej defenzíve a odvolávať sa ako premiér R. Fico na politiku dvoch bruselských metrov. Zjavne má premiér v tejto oblasti slabých poradcov, aj stratégov. Je totiž nevyhnutné pretaviť kritiku do konkrétnych slovenských politických a legislatívnych protiopatrení:
- Diverzifikácia a suverenita inzertných tokov: Štát by mal zaviesť transparentné, no suverénne a pluralitné pravidlá pre distribúciu štátnej inzercie a podporu médií. Ale všetkých, nielen mainstreamových na čele s elektronickými gigantmi. Pluralita znamená vyváženosť a zahrnutie aj tzv. alternatívnych médií a portálov. Tieto schémy musia zohľadňovať reálny celospoločenský dopyt a podporovať pestrosť názorov, nie dotovať vybrané názorové platformy.
- Krížová kontrola financovania z cudziny: Po vzore iných suverénnych štátov by sa mala u nás zaviesť legislatívna povinnosť pre médiá deklarovať akékoľvek finančné toky, granty či dary presahujúce stanovený limit zo zahraničných nadácií. Občan má právo vedieť, koho agendu konkrétne noviny reprezentujú.
- Vytvorenie V4 koalície proti mediálnemu diktátu: Slovensko by malo v rámci svojho predsedníctva iniciovať spoločný postup v rámci Vyšehradskej štvorky (V4) a koordinovane blokovať snahy Európskeho výboru pre mediálne služby (EMFA) o zasahovanie do národných regulačných úradov. Obrana národnej suverenity v kultúrnych otázkach je spoločným záujmom celého regiónu.
- Budovanie suverénnych komunikačných kanálov: Podpora alternatívnych foriem distribúcie obsahu a ochrana pred digitálnou cenzúrou veľkých technologických firiem (vymáhaná cez národnú legislatívu) zabezpečí, že hlasy mimo hlavného prúdu nebudú môcť byť svojvoľne zmazané algoritmami na základe politického dopytu z Bruselu.
Sloboda slova na Slovensku nie je ohrozená slovenskou vládou. Je ohrozená tými, ktorí z nej urobili licenčný tovar pre vyvolených.
Ročné správy Európskej komisie o právnom štáte už dávno stratili punc objektívnej expertízy; stali sa ideologickým bičom v rukách nadnárodných elít.
Tieto elity siahajú po reguláciách zakaždým, keď strácajú kontrolu nad verejnou mienkou v strednej Európe. Ak si chceme zachovať skutočnú pluralitu, musíme odmietnuť hru na „poslušného žiaka“ v únijnom klube hercov na frašku o slobode a jeho angažovaného ideologického komparzu.
Skutočná sloboda totiž nevzniká v kanceláriách angažovaných mimovládok, florentských inštitútov ani v bruselských byrokratických štruktúrach – žije len vtedy, ak si národný štát dokáže obhájiť právo na vlastný názor a vlastnú suverénnu mediálnu a komunikačnú politiku. Na to však v prostredí totálnej kultúrnej a informačnej vojny treba mať poriadnu dávku politickej aj občianskej odvahy. Uvidíme, či Ficova vláda využije predsedníctvo krajín V4 a nájde odvahu prejsť do protiofenzívy. Tak či tak, sme a budeme v kultúrnej vojne a jej terčom, pokiaľ budeme suverénne vzdorovať ideologickým naratívom bruselského a globálneho mainstreamu.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: generované umelou inteligenciou
20. júl 2026 05:59
