Analýza „špeciálnej vojenskej operácie“ Azerbajdžanu proti Arménsku

Ilustračné foto: oneworld.press

Nevyhlásená špeciálna vojenská operácia Azerbajdžanu proti Arménsku je najviac destabilizujúci vývoj, ku ktorému došlo na periférii Ruska, odkedy sa vo februári začala posledná fáza ukrajinského konfliktu vyprovokovaná USA. Dokonca by sa v konečnom dôsledku mohla ukázať ako zmena hry tým najhorším možným spôsobom pre ruské záujmy v tom najcitlivejšom čase pre vlastnú špeciálnu vojenskú operáciu vzhľadom na neúspech minulého víkendu na Ukrajine.

Arménsko a Azerbajdžan sa v utorok navzájom obviňujú z obnovenia nepriateľstva pozdĺž spoločnej hranice, ktorého napätie súvisí s konfliktom v Karabachu , ktorý ešte nebol úplne vyriešený napriek prímeriu sprostredkovanému Moskvou z novembra 2020, ktoré viedlo k tomu, že Baku údajne útočilo na ciele vo vnútri, na všeobecne uznávanom území svojho suseda.

Misia vedená generálnym tajomníkom ODKB bude vyslaná do Arménska, aby vyšetrila, čo sa práve stalo, ale boje stále pokračujú od stredy rána miestneho času.

V každom prípade sa zdá, že Azerbajdžan vedie vlastnú „špeciálnu vojenskú operáciu“ proti spojencom v oblasti vzájomnej obrany Ruska.

Presný sled udalostí, ktoré viedli k tomuto poslednému násiliu, sa ešte musí určiť, ale stále je možné poskladať to, čo sa stalo. Predtým by ste mali zdieľať určitý kontext.

• Po prvé, ruské mierové jednotky rozmiestnené v častiach Karabachu, ktoré zostávajú mimo kontroly Baku v dôsledku prímeria z novembra 2020, ale ozbrojené arménske skupiny ešte musia oblasť v súlade s týmto paktom opustiť.
• Po druhé, po odsúhlasení prímeria otriasli Arménskom politické nepokoje.
• Po tretie, Azerbajdžan podpísaldeklaráciu o spojeneckej spolupráci s Ruskom vo februári 2022.
• Po štvrté, šéf CIA navštívil Jerevan v júli.
• A po piate, Rusko práve obviniloEÚ, že ho chce vytlačiť z regiónu.

Vyššie uvedené skutočnosti poukazujú na niekoľko relevantných trendov. Po prvé, Arménsko sa stále zdráha plne dodržiavať prímerie z novembra 2020, ale toto otáľanie nezachránilo vládu pred tým, aby sa stala predmetom zúrivosti mnohých ľudí.

Po druhé, cieľové orgány – rovnako ako všetci ich rovesníci vždy, keď sa dostanú pod značný tlak – si mohli spočítať, že môžu rozptýliť pozornosť obyvateľstva na vlasteneckom základe.

Po tretie, Arménsko po prímerí z novembra 2020 po nedávnych rokoch dvorenia Západu znovu prijalo Rusko, ale stále zostáva nespoľahlivé. Po štvrté, Azerbajdžan sa odvtedy tiež priblížil k Rusku, ale po piate, Baku má stále úzke vzťahy s Ankarou, Bruselom a Washingtonom.

Toto vedenie k poslednému násiliu preto naznačuje, že historické postavenie Ruska na južnom Kaukaze sa od prímeria z novembra 2020 značne skomplikovalo. 

Turecko a Západ už zďaleka nie sú nespochybniteľným regionálnym lídrom ako kedysi, ale teraz spochybňujú jeho vplyv. Prvý spomenutý a Azerbajdžan sú vzájomnými obrannými spojencami od dohody Shusha z júna 2021, zatiaľ čo druhý sa rovnako snaží dvoriť Baku a Jerevanu prostredníctvom rôznych presahov zo strany EÚ a USA.

Posledné zmienka pravdepodobne prispela k neschopnosti Ruska presvedčiť Arménsko, aby plne dodržiavalo prímerie z novembra 2020.

Na tomto pozadí je pomerne jasnejšie, čo sa pravdepodobne stalo začiatkom tohto týždňa. Azerbajdžan zrejme stratil trpezlivosť s tým, že Arménsko odmietlo stiahnuť svoje nekonvenčné sily z Karabachu, ktoré Baku považuje za teroristov, ale Jerevan chváli ako vlasteneckých obrancov svojej historickej krajiny.

V súlade s tým Azerbajdžan dospel k záveru, že jediný spôsob, ako prinútiť Arménsko, aby splnilo svoje zákonné záväzky, je zasiahnuť ciele na jeho všeobecne uznávanom území, ktoré sa považujú za podporu tých istých nekonvenčných síl v tej či onej funkcii. Bez ohľadu na právny základ, na ktorom Baku pravdepodobne plánovalo postaviť svoj prípad, stále to predstavuje významnú eskaláciu.

Na rozdiel od Ruska, ktoré urobilo posledný diplomatický tlak na mier pred vlastnou špeciálnou vojenskou operáciou , ktorú začalo na Ukrajine s cieľom obnoviť integritu svojich červených línií národnej bezpečnosti, ktoré NATO prekročilo, Azerbajdžan sa rozhodol neupozorňovať na skutočnosť, že plánovala začať jednostrannú vojenskú akciu na obranu toho, čo považuje za svoje záujmy.

Navyše, vnímaná hrozba, ktorú predstavuje Arménsko pre Azerbajdžan, sa ani zďaleka nepribližuje existenciálnej hrozbe, ktorú NATO latentne predstavovalo Rusku na Ukrajine pred vojenskou intervenciou Moskvy. A nielen to, Baku tiež zjavne čakalo, kým Moskva nezažije vojenskú prekážku na Ukrajine, kým spustí svoju operáciu.

To všetko naznačuje, že činy Azerbajdžanu, hoci sú právne opodstatnené, akokoľvek presvedčivo argumentovať, že sú, boli v rozpore s duchom jeho spojeneckej dohody o spolupráci s Ruskom, ktorá bola dohodnutá pred niečo vyše pol rokom. 

Koniec koncov, Moskva bola jasne zaskočená vopred plánovanou eskaláciou Baku, ktorá so sebou šikovne priniesla aj niektoré povrchné podobnosti s vlastnou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine, aby preventívne odvrátila kritiku z Kremľa.

Napriek tejto optike je však reakcia Západu do značnej miery utlmená. To zase viedlo k niektorým špekuláciám, že Baku koordinovalo svoje vojenské akcie s Bruselom a Washingtonom, alebo ich aspoň vopred upozornilo.

V skutočnosti sa Západ pravdepodobne len správa tak strategicky oportunistickým spôsobom, ako je to len možné, pretože jeho vodcovia pravdepodobne vypočítali, že akékoľvek vypuknutie násilia na periférii Ruska je výhodné pre ich väčšie záujmy rozdelenia vojenského zamerania Moskvy.

USA by potichu oslavovali väčší konflikt na južnom Kaukaze bez ohľadu na to, čo by verejne povedali o opaku, pretože tento vývoj by mohol odvrátiť pozornosť Ruska od Ukrajiny. 

V najhoršom prípade by mohlo byť nútené vyslať viac vojakov k svojim vzájomným obranným spojencom v Arménsku, aby sa zachovala integrita raison d’être ODKB, čím by sa obmedzili zálohy, ktoré by mohlo poslať na Ukrajinu, a tým si oslabili pozíciu tu.

Napriek tomu, aj keď sú kroky Azerbajdžanu nepriateľské voči ruským záujmom a jednoznačne hrajú v prospech Západu, stále zrejme svoje zámery nekoordinoval a ani netelegrafoval. Je viac než pravdepodobné, že Azerbajdžan o tom informoval Turecko vopred a títo dvaja súhlasili s bezprecedentnou vojenskou eskaláciou Baku s cieľom vyvinúť maximálny tlak na Jerevan s cieľom konečne ho prinútiť, aby plne dodržiaval prímerie z novembra 2020.

Obaja by očividne predpovedali, ako bude optika interpretovaná Ruskom, ale aj tak v tom pokračovali, pretože pravdepodobne počítali s tým, že Moskva ich plány preventívne nezmarí a ani ich potom nezastaví.

Napriek tomu existujú jasné hranice toho, ako ďaleko môže Azerbajdžan zájsť so svojou nevyhlásenou špeciálnou vojenskou operáciou proti ruským spojencom v oblasti vzájomnej bezpečnosti v Arménsku, kým bude Moskva nútená zasiahnuť bez ohľadu na dôsledky, ktoré by to mohlo mať pre jej prebiehajúcu misiu na Ukrajine, aby podporila integritu raison d’être ODKB.

Ak by sa tak nestalo a tým by sa prípadne umožnilo Azerbajdžanu (a prípadne aj Turecku, ktoré je členom NATO) okupovať časti všeobecne uznávaného územia Arménska (aj keď len dočasne), malo by to za následok stratu dôvery stredoázijských partnerov Ruska v túto alianciu pod vedením Kremľa, čo by mohlo viesť k reťazovej reakcii bezpečnostných kríz v tomto strategickom regióne.

Hoci Azerbajdžan pravdepodobne nemá takéto úmysly katalyzovať tieto veľké strategické dôsledky, a preto by sa mohol múdro rozhodnúť neprekročiť ruské červené línie v Arménsku, nemalo by sa automaticky predpokladať, že jeho turecký spojenec zdieľa rovnaký možný rešpekt k regionálnej bezpečnosti Moskvy.

Ankara si v skutočnosti mohla cynicky spočítať, že povzbudzovanie Baku, aby prekročilo tie isté červené čiary, alebo dokonca to, že by to urobila sama, by mohlo Turecku pred všeobecnými voľbami v lete budúceho roka prinavráti dobré privilégiá jeho svojhlavým západným spojencom. To by mohlo zabrániť ich predvídateľnému zasahovaniu proti prezidentovi Erdoganovi, ak sa predtým preukáže, že je schopný tak vážne poškodiť ruské záujmy.

S ohľadom na tento scenár, ktorý nemožno vierohodne odmietnuť vzhľadom na súhru strategických faktorov v hre, možno dospieť k záveru, že nevyhlásená špeciálna vojenská operácia Azerbajdžanu proti Arménsku je najdestabilizujúcejším vývojom, ktorý sa odohral na periférii Ruska od poslednej vyprovokovanej USA.

Fáza ukrajinského konfliktu sa začala vo februári. Dokonca by sa v konečnom dôsledku mohla ukázať ako zmena hry tým najhorším možným spôsobom pre ruské záujmy v tom najcitlivejšom čase pre vlastnú špeciálnu vojenskú operáciu vzhľadom na neúspech minulého víkendu na Ukrajine. Ak diplomatické prostriedky túto poslednú krízu úspešne nevyriešia, môže rýchlo eskalovať veľmi nepredvídateľným a nebezpečným spôsobom.

Andrew Korybko 

 O autorovi: Andrew Korybko je americký politický analytik so sídlom v Moskve, ktorý sa špecializuje na vzťah medzi americkou stratégiou v Afro-Euázii, globálnou víziou čínskej One Belt One Road konektivity New Silk Road a hybridnou vojnou. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Tento článok bol pôvodne publikovaný na OneWorld .

Redakčné upozornenie: Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. Portál SKsprávy publikuje aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie alebo jej vydavateľa. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov.