Komu kto zobral kýblik na pieskovisku: Sulík odmieta, že by rokoval s poslancom Sujom
Ilustračné foto: R. Sulík. Tdroj: Martin Baumann/TASR cez teraz.sk
Líder SaS Richard Sulík odmieta, že by rokoval s nezaradeným poslancom Národnej rady (NR) SR Miroslavom Sujom. Reaguje tak na informácie, ktoré sa objavili na sociálnej sieti. Tvrdenia označil za klamstvá. Konštatuje to v stanovisku, ktoré TASR poskytol hovorca SaS Ondrej Šprlák.
“Snaha o legitimizovanie kšeftov s fašistami najnovšie vyústila do absurdného klamstva, ktoré sa šíri na internete. A to, že som rokoval so Sujom. Toto dôrazne odmietam,” zdôraznil Sulík.
Pripomenul, že nie on upravoval zákon na podnet z ĽSNS. Rovnako tiež podľa jeho vyjadrení nesedel hodiny s poslancom Martinom Beluským, aby s ním dohadoval podporu “nejakého nedomysleného nápadu”. Odkázal, že podľa neho nie je rozdiel medzi “dobrým a zlým fašistom”.
Redakčný názor: Nálepkovalo sa najmä v totalitných režimoch
Koalícia dokazuje čoraz viac, že je v totálnom, nielen personálnom, ale aj morálnom rozklade a nie je schopná ani vystáť seba, ani riadiť štát. Vzťah Sulík – Matovič, do ktorého vtiahli títi dvaja lídri aj svoje strany SaS a OĽANO, pripomína ťažký rozvod dvoch partnerov, ktorí dokážu komunikovať medzi sebou alebo o sebe pred druhými iba cez obviňovanie a nadávky.
Komická a trápna situácia pripomína princíp, kde sa dvaja bijú, tam tretí vyhráva. V tomto prípade našli obe rozvadené a totožne úpadkové strany spoločného nepriateľa “fašistov”. Tým však prehrávajú obaja – aj Sulík, aj Matovič.
Ľudia nie sú hlúpi, aby pochopili, že toto odvádzanie pozornosti od ich problémov ani chlieb, ani beznín, ani plyn neurobia lacnejšími.
Sulík musí predsa vedieť, že politika je umenie možného. A tiež by mal vedieť, že pre kovaného liberála zo strany “Sloboda” a (akože aj) solidarita vyznieva používanie Stalinovej nálepky “fašisti” nielen trápne, ale aj nekompatibilne k hodnotovej, teda predpokladáme, antikomunistickej a antitotalitátnej línii.
Na zamyslenie, čo sa nám to do politiky a mediálneho priestoru vracia, stojí fakt, že stretávanie sa s názorovou opozíciou znamenalo stop nielen pre politikov, ale aj pre bežných občanov v totalitných ideologických režimoch – počas nacizmu a komunizmu.
Ak sa teda tieto praktiky vracajú a majú byť bernou a hodnotoacou mincou, znamená to, že práve budujeme ďalší totalitný systém alebo jeho predprípravu?
Féroví ľudia, aj politici na vyjadrenie svojej pravdy a presvedčenia predsa nepotrebujú barličku toho tretieho, ani nálepky súdruha Stalina, aby oni vyzneli v lepšom svetle.
-red2-
