Slepačia optika Eduarda Chmelára: Keď sa strach z vojny redukuje na lacnú manipuláciu

Téma strachu vo verejnom priestore patrí k najsilnejším politickým nástrojom dneška. Ak sa však kritika tohto fenoménu stane jednostrannou, stráca svoju analytickú hĺbku a mení sa na účelový politický naratív. Dobrým príkladom je kritika politického komentátora Eduarda Chmelára nasmerovaná voči premiérovi Robertovi Ficovi.

Chmelár ostro skritizoval premiérove vyhlásenia o strachu z vojny medzi Európou a Ruskom, jeho odmietanie zbrojenia a militantného slovníka, ako aj kontroverzné vyhlásenia spochybňujúce automatické zapojenie Slovenska do mechanizmov Článku 5 NATO v prípade konfliktu.

Hoci Chmelárovi nemožno uprieť snahu o dekonštrukciu politického marketingu postaveného na šírení úzkosti, jeho optika vykazuje zásadnú asymetriu. Ignoruje totiž fakt, že strach nie je monopolom jednej strany, a v konečnom dôsledku nedokáže prekročiť tieň vlastného ideového nastavenia či osobných animozít.

Časti opozičnej kritiky dal Chmelár za pravdu. „Čo sa týka opozície, čiastočne má pravdu. Veď som povedal, že ja nechcem premiéra, ktorý povie verejnosti, že sa bojí, lebo to je ako vyvolávanie strachu. On tú verejnosť musí upokojiť a ubezpečiť ju, že v ňom má istotu a ako sa bude správať,“ zopakoval v relácii televízie ta3

Analýza alebo urazené ego?

Pri hodnotení Chmelárových textov nemožno opomenúť dôležitý osobný kontext. Komentátor ešte nedávno pôsobil ako oficiálny poradca predsedu vlády pre politické záležitosti. V auguste 2024 ho však Robert Fico z tejto funkcie s okamžitou platnosťou odvolal po tom, čo Chmelár verejne kritizoval predstaviteľov koaličného partnera.

Hoci sa Chmelár snaží prezentovať svoj súčasný odstup ako čisto profesionálny a analytický, náhly vyhadzov z Úradu vlády prirodzene otvára otázku, do akej miery do jeho kritiky preniká urazené osobné ego. Rozchod s premiérom, ktorý mu dvere ukázal prostredníctvom odkazu po tretej osobe, môže jatriť sebahodnotenie ambiciózneho intelektuála. Sklon prehnane kritizovať každý krok svojho bývalého chlebodarcu tak môže byť len snahou dokázať vlastnú nenahraditeľnosť a emancipáciu, čo však vážne podkopáva objektivitu jeho komentárov.

Selektívna slepota voči politike strachu

Eduard Chmelár správne identifikuje, že rétorika Roberta Fica o bezprostrednej hrozbe globálneho konfliktu a spochybňovanie spojeneckých záväzkov môže v slovenskej spoločnosti prehlbovať pocit neistoty a izolácie. Vyvolávanie strachu z vojny je overenou taktikou na domáce primknutie voličov k „ochranárskej“ vládnej moci.

Kritika komentátora však zlyháva v tom, že rovnaký meter neaplikuje na globálny politický diskurz. Strach zo zániku, kolapsu a vojny je už roky hnacím motorom aj na opačnom politickom brehu. Keď západní lídri varujú pred „koncom demokracie“, alebo keď generálny tajomník OSN António Guterres burcuje svet vyhláseniami o „otvorení brán pekla“ a klimatickom kolapse, ide o identický psychologický mechanizmus [štúdia Masarykovej univerzity v Brne].

Ak Chmelár kritizuje Fica za paralyzovanie spoločnosti strachom, mal by s rovnakou vehemenciou kritizovať aj západný mainstream, ktorý často neponúka alternatívu k permanentnému stavu existenčnej úzkosti.

Ilúzia o „riešeniach“ z Bratislavy: Čo zmôže malé Slovensko?

Vážny analytický posun nastáva v momente, keď Chmelár vyčíta premiérovi, že namiesto strašenia by mal občanom ponúkať reálne riešenia. Táto výčitka však naráža na realitu medzinárodných vzťahov a geopolitiky. Žiadne malé Slovensko ani jeho premiér nemajú reálnu moc zvrátiť trajektóriu konfliktu globálneho či európskeho rozmeru.

Ak sa mocnosti – tak ako v prípade prvej či druhej svetovej vojny, alebo pri destabilizujúcich zásahoch na Blízkom východe – rozhodnú, že vojna bude, hlas Bratislavy geopolitické tektonické dosky nepohne. Žiadať od slovenského premiéra „riešenie“ na hrozbu globálneho stretu mocností je prejavom akademického naivného idealizmu, ktorý ignoruje reálne limity štátu s piatimi miliónmi obyvateľov. V situácii, kedy malé krajiny nemôžu hru veľmocí priamo ovplyvniť, sa verbálne pomenovanie strachu a odmietnutie militantného slovníka stáva jednou z mála dostupných foriem geopolitickej sebaobrany a vyjadrenia suverénneho postoja.

Ideologické mantinely a dvojaký meter

Neschopnosť odstrihnúť sa od vopred daných ideologických dogiem a aplikovať rovnaké štandardy sa u Eduarda Chmelára prejavuje dlhodobo. Tento vzorec správania má hlbšie korene v jeho vlastnom myšlienkovom nastavení, čo pravidelne demonštruje pri interpretácii slovenských dejín. Typickým príkladom bol jeho ostrý sociálnosieťový konflikt s historikom Antonom Hrnkom.

V debate o historickom význame prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) a o pôsobení Andreja Hlinku Chmelár preukázal, že namiesto komplexného historického pohľadu uviazol v striktne čierno-bielych, jednostranných ideologických mantineloch.

Kým od svojich oponentov žiada prísnu objektivitu a „riešenia“, sám pri hodnotení Hlinkovho odkazu skĺzava k redukcionizmu. Nedokáže plnohodnotne oddeliť a priznať Hlinkove nepopierateľné zásluhy o prežitie a sformovanie moderného slovenského národa v období maďarizácie a ranej medzivojnovej ČSR od neskorších autoritárskych tendencií hnutia, ktoré nieslo jeho meno.

Tento dogmatický prístup, kedy je celá historická etapa apriórne odsúdená bez snahy pochopiť vtedajšie geopolitické reálie, jasne ukazuje, že Chmelár pri analýzach často nepoužíva vedeckú nestrannosť, ale filter vlastnej ideológie.

Rovnakú šablónu potom aplikuje aj dnes – ak sa mu niečí postoj nehodí do svetonázoru, označí ho za obyčajné strašenie bez ohľadu na kontext.

Strach ako evokujúca energia pre občiansku angažovanosť

Hlavný nedostatok takejto jednostrannej kritiky spočíva v nepochopení dualistickej povahy strachu. Strach nemusí občana iba paralyzovať alebo urobiť pasívnym prijímateľom vládnych rozhodnutí. V dejinách moderných demokracií bol strach často tou najsilnejšou evokujúcou energiou pre vznik masového občianskeho aktivizmu.

Keď klimatická aktivistka Greta Thunbergová v Davose otvorene deklarovala: „Chcem, aby ste prepadli panike. Chcem, aby ste cítili strach,“ nebolo cieľom spoločnosť umŕtviť, ale pretaviť kolektívnu úzkosť do politického tlaku a hmatateľnej akcie. Strach sa v tomto zmysle stáva katalyzátorom.

V kontexte slovenskej debaty o vojne a mieri to platí dvojnásobne. Ak má verejnosť legitímny strach z vojnového konfliktu (ktorý premiér Fico verbálne artikuluje a podľa kritikov zneužíva), tento strach by nemal byť dôvodom na rezignáciu či izolacionizmus. Naopak, strach z vojny a odmietanie militantného slovníka by mali slúžiť ako impulz pre väčšie zapojenie ľudí do mierového procesu a rozvoja skutočnej diplomacie.

Lekcia z 80. rokov: Keď strach porazil zbrojenie

Mierové hnutia v prvej polovici 80. rokov 20. storočia, kedy vrcholila studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom, sú toho jasným dôkazom. Vtedajší existenčný strach z jadrovej apokalypsy v dôsledku takzvanej „krízy eurorakiet“ vyústil do najväčšieho protivojnového hnutia v moderných dejinách.

Tento rýdzi strach o prežitie ľudí neodradil, ale zmobilizoval:

• V Západnom Nemecku (SRN) v roku 1983 vytvorilo približne 400-tisíc demonštrantov ľudskú reťaz dlhú 108 kilometrov na protest proti zbraniam hromadného ničenia.
• Vo Veľkej Británii desaťtisíce žien na dlhé mesiace obkľúčili vojenskú základňu Greenham Common, aby vyjadrili odpor voči prítomnosti amerických striel.
• V USA vyvrcholilo hnutie Nuclear Freeze 12. júna 1982 demonštráciou v newyorskom Central Parku, kde sa zišlo viac ako milión ľudí, čo je dodnes najväčší politický protest v histórii Spojených štátov.

Tento masívny tlak verejnosti napokon prinútil svetových lídrov – vrátane Ronalda Reagana – zmeniť rétoriku, sadnúť si za rokovací stôl a v roku 1987 podpísať historické dohody o odzbrojení. Ak slovenskí komentátori vidia v strachu z konfliktu len prostriedok manipulácie, ignorujú túto obrovskú demokratickú tradíciu, kedy práve strach o prežitie vybudoval základy moderného mierového aktivizmu.

Záver

Kritika Roberta Fica z pera Eduarda Chmelára zostáva na polceste. Tým, že redukuje strach len na nástroj vládnej manipulácie, ignoruje jeho prítomnosť v iných globálnych agendách, objektívne limity slovenskej diplomacie a prepadá vlastnej ideologickej predpojatosti či osobným animozitám z minulosti, paradoxne prispieva k ďalšej polarizácii.

Strach z vojny je reálny a legitímny. Úlohou zodpovednej politickej kritiky by však nemalo byť len karhanie politikov za to, že o ňom hovoria, alebo utápanie sa v ilúziách o globálnych riešeniach z Bratislavy.

Prvoradým cieľom by malo byť hľadanie ciest, ako túto silnú spoločenskú emóciu transformovať z paralyzujúcej úzkosti na konštruktívnu, proaktívnu energiu civilného mierového hnutia.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom a verejnom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III. odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: pixabay

24. september 2026   05:59