Vládny dokument v štýle povrchnej propagandy: Podozrivé aktivity akýchsi „ruskojazyčných skupín“. V skutočnosti ide o ukrajinských extrémistov
Tieto zahmlievajúce pojmy obsahuje oficiálna vláda Správa o bezpečnosti Slovenska za rok 2024, ktorú vláda schválila. Mám dojem, že niektorí ministri ju ani nečítali, len prikývli.
V tejto časti správy („Organizovaný zločin“) je informácia, že polícia preveruje ohrozenie infraštruktúry. Čo ma ako novinára, overujúceho fakty najviac zarazilo je práve tendenčný a zavádzajúci popis mimo realitu, že „slovenské úrady minulý rok zaznamenali aktivity osôb z ruskojazyčných skupín, ktoré mapovali strategické objekty a kritickú infraštruktúru“.
Zjavne ide o kauzu, kedy na východnom Slovensku mali zadržať podozrivé osoby, ktoré plánovali útok na slovenskú energetickú infraštruktúru, teda plynovod a ropovod. Verejnosť sa mohla dozvedieť, že slovenské orgány namiesto obvinenia, teroristov len vyhostili – na Ukrajinu! Išlo teda o ukrajinských štátnych občanov, a nie Rusov. Podobné aktivity zaznamenalo v tom čase aj Poľsko, ale s vážnejšími dopadmi na bezpečnosť.
Správa ďalej, akoby sa nechumelilo pokračuje, že „bezpečnostné zložky zároveň zaznamenali vznik zločineckých skupín, ktorých členovia majú skúsenosti z prebiehajúcej vojny na Ukrajine“… Takže zasa Ukrajina, a nie Rusko. Kde sa teda vzal krkolomný pojem „ruskojazyčné skupiny“?
Žiaľ, osvojil si ho aj Úrad vlády SR, ktorý termín opakovane používa v predmetnej správe .
Tento pojem sa nadužíva na Západe a tiež v českom akademickom aj policajno-spravodajskom, rusofóbne deformovanom, prostredí.
Napríklad JUDr. Jaroslav Němec, „vrchní rada“ a vedúci pracovník Katedry kriminalistiky Policajnej akadémie ČR použil rovnaký pojem v analýze „Ruskojazyčný organizovaný zločin na území Českej republiky“. Na rozdiel od slovenskej správy mal však toľko objektivity, aby upozornil, že „ruskojazyčný zločin je potrebné dôsledne rozdeliť na „ruský“ a „ukrajinský“. A to napriek tomu, že podľa neho „majú podobnú organizačnú štruktúru“. (pozri TU)
Slovenskí autori z bezpečnostných zložiek zjavne túto objektivitu nemali. Vyznieva to ako paušálne preberanie mainstreamových naratívov, ktoré majú aktuálne politicky kryť skutočné prostredie extrémizmu východne od našich hraníc.
Pritom si autori museli zahryznúť do jazyka, lebo v kapitole Organizovaný zločin aj Nelegálna migrácia ako hrozba vyskakovali takmer výlučne len občania Ukrajiny.
V súvislosti s tým bola dokonca ako bezpečnostné riziko zaevidovaná zvýšená hrozba možného pašovania zbraní a nebezpečných materiálov z „vojnovej zóny“, čiže z ukrajinského prostredia, na čo predtým poukazovala aj analýza Pentagonu.
Správa konštatuje aj prudký nárast nelegálnej migrácie, ktorý bol zaznamenaný vo východnom susedstve EÚ na tzv. východnej pevninskej migračnej trase. „Podieľali sa na nej predovšetkým občania UA (ukrajinskí muži v brannom veku a dezertéri)… odôvodňuje správa s tým, že sa vyhýbajú mobilizácii a službe v ozbrojených silách Ukrajiny.
Naozaj neviem ako môže súvisieť generálny pojem „ruskojazyčné“ (extrémistické“) skupiny organizovaného zločinu s tvrdením, že „z bezpečnostného hľadiska najväčšie riziko v tejto súvislosti pre SR i členské štáty EÚ predstavoval potenciálny prienik rizikových osôb, najmä osôb s kriminálnym pozadím a členov ukrajinského organizovaného zločinu, ako aj dezertérov z ozbrojených síl Ukrajiny, ktorí majú bojové skúsenosti?“
Bežný človiečik, pre ktorého sú kľúčové nadpisy správ si totiž preloží túto správu aj titulky mainstreamových médií tak, že zasa nejakí „Putinovi agenti“ ohrozujú Slovensko a Rusko je pre nás hrozbou… A to je asi aj skrytý zámer nových lexikálnych propagandistov v rámci informačnej vojny.
Namiesto progresívneho extrémizmu podhodili „pravicový“
To však nie je všetko. Oveľa závažnejšia je časť bezpečnostnej správy o „extrémizme“.
Táto časť správy sa totiž už priamo dotýka šéfa slovenskej vlády, Roberta Fica, na ktorého bol v roku 2024 spáchaný atentát. Nepochopiteľne v sekcii „Extrémizmus a podnecovanie k nenávisti“ badať zotrvačníkový mainstreamový stereotyp, keďže autori správy tvrdia, že bezpečnostnú hrozbu v súvislosti so šírením extrémistických ideológií najmä v online prostredí „predstavoval prienik medzinárodných extrémistických ideológií presadzujúcich násilné konanie ako legitímny nástroj na dosiahnutie svojich cieľov“.
To, čo znalých problematiky šírenia západných ideológií doslova šokuje, je opäť odvedenie pozornosti od skutočného epicentra negatívneho javu. Podľa správy „ide najmä o zoskupenia ideologicky nadväzujúce na propagandu a ciele pravicovo-extrémistického militantného akceleracionistického hnutia, ktoré si získavajú aj priaznivcov zo SR“.
„Vládni analytici“ akoby žili v nejakej bubline, kde podklady čerpali z mainstreamových médií a propagandy, a nie zo skutkového stavu doslova epidémie progresivistického ideologického extrémizmu, ktorý rlznymi formami útočí na vytýčeného názorovo-postojového a aj politického „nepriateľa“.
Štvavá progresívna ideológia
Ak niekto totiž reálne najviac ohrozuje ústavné zriadenie, tak sú to ľavičiarsko-liberálne názorové prúdy, ktorých najagresívnejším hrotom sú fanatici presadzujúci dogmy a naratívy ideológie progresivizmu.
Táto štvavá a rozvratná ideológia má dokonca podľa prieskumov aktuálne najsilnejšiu politickú podporu v slovenskej spoločnosti. Táto správa je vlastne obrazom tendenčného, neprofesionálneho a neodborného prístupu k skutočným hrozbám, ktoré dokonca nie sú len slovenským výstrelkom, ale sú celoeurópskym trendom s charakterom už oficiálnej mocensko-režimovej ideológie s čoraz vážnejšími neototalitnými prvkami.
Kontraproduktívne k nepoznaniu skutočných rizík liberálneho progresivizmu vyznieva „riešenie“ zo správy. Téza, že „dôležitým prostriedkom prevencie extrémizmu a radikalizácie je posilňovanie slobody prejavu“ sa približuje skôr k zbožnému želaniu ako objektívnej spoločenskej realite, pretože je mimo fakty prebiehajúcej kultúrno-ideologickej vojny.
Nadväzujúca téza o rešpektujúcom spoločenskom dialógu, „založeného na racionálnych argumentoch“ je rukolapným dôkazom nepoznania progresivistického, postfaktického a mainstreamového nastavenia, kde pre fanatikov a radikálnych aktivistov tejto anticivilizačnej ideológie, pripomínajúcej už sektu, nie sú podstatné fakty, ani nie sú kľúčové argumenty, ale len „zaujatie správneho postoja“, čo tieto skupiny vyjadrujú aj sloganom, že „sú na správnej strane histórie“ alebo „pokroku“, čiže progresu.
Presne s týmto naratívom operovali pred vyše sto rokmi ich boľševickí predchodcovia, ktorí namiesto „svetlých zajtrajškov“ pripravili sedem desaťročí trvajúcu totalitu.
Je smutné a zarážajúce, že vládna moc, ktorá sa hlási k ochrane štátu a spoločnosti – napríklad aj pred nelegálnou migráciou – nemá odborné, fundované, intelektuálno-analytické, od mainstreamových prúdov nezávislé zázemie, ktoré nedokáže ani porovnávať súčasné negatívne javy s prejavmi z bývalého totalitného systému, pretože už pri tejto jednoduchej komparatívnej metóde by odhalili množstvo totožných a varovných prvkov.
Ukazuje sa, že nosnou líniou správy mal byť atentát na predsedu vlády Roberta Fica. Toto moje tvrdenie odôvodňuje aj konštatovanie v správe o tom, že „bezpečnostné riziko destabilizujúce spoločnosť predstavovalo schvaľovanie násilia a útokov najmä voči verejným činiteľom“.
Aj v tejto časti analytici ponúkajú len pseudo riešenie cez chytanie psa za chvost, namiesto chytenia psa na obojok, pretože vyššia rámcová, skutočná analýza pôvodcov hrozieb sa nedá ani efektívne, ani systémovo riešiť, súc niekto tvrdí, že „kľúčovým princípom ostáva dôsledné a transparentné konanie orgánov činných v trestnom konaní v čo najvyššej miere, čím vysielajú jednoznačný signál o nulovej tolerancii voči prejavom tohto typu“.
Ak štátne orgány nepopíšu pravdivo, vecné, objektívne skutočné príčiny názorovej netolerancie, neznášanlivosti a šírenia postojovej aj adresnej nenávisti, potom nemôžeme ani vo sne očakávať zmenu k lepšiemu spoločenskému prostrediu, ani elimináciu negatívnych javov, ktoré generujú ideologické progresivistické naratívy.
Politické a mediálne výstupy sú len logickým vyústením a malou špičkou ľadovca na hladine kultúrno-ideologickej vojny, ktorú rozpútali pred x-rokmi neomarxisti a súčasní progresívci ju dotiahli do reálneho extrému s výrazným ochranným zázemím v bruselských inštitúciách.
A možno práve tu je pes zakopaný, prečo autori správy ani po bezprecedentnom atentáte na premiéra nedokázali ísť na koreň negatívneho spoločenského javu s videním len placebo problémov a placebo „riešeniami“. Ak niekto nepochopil, že už aj na Slovensku zúri kultúrno-ideologická vojna, potom ani desať takýchto formalistických správ o bezpečnosti neochráni štát, ani spoločnosť, vrátane politikov.
Ak nezasiahne Robert Fico a nevyvodí profesionálne, profesijné, expertné, systémové či politické opatrenia, čiže ak nepochopí aktuálnu základnú rovnicu, že mať ideologickú prevahu je viac ako mať ústavnú väčšinu, potom výsledok tejto rovnice nakoniec porieši nielen jeho, ale aj celý štát. Posledný „expert“ potom nech zhasne.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: Pixabay
24. máj 2025 06:00
