100.výročie: Čo písala o Hviezdoslavovi literárna kritika?
Prvý vážnejší kritický ohlas na básnikovu tvorbu pochádza od Svetozára Hurbana-Vajanského, ktorý väčšinou pozitívne hodnotil Hviezdoslavovu poéziu, no poukázal aj na niektoré jej umelecké nedostatky.
Hviezdoslav je mýtom. Doklady netreba zvlášť vyhľadávať, takmer vždy, keď sa verejnosti spomenie Hviezdoslav, je to Hviezdoslav veľký, mýtický. Školské vyučovanie, masmédiá, názvy ulíc, pomníky, kultúrne podujatia – to všetko spoluvytvára hviezdoslavovský mýtus, ktorý prenikol do každodenného života slovenského človeka. Tieto vety napísal o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi literárny vedec a kritik Valér Mikula v roku 1997.
Jeho kolega Stanislav Šmatlák o básnikovi uviedol: “V Hviezdoslavovom diele však upúta nielen žánrová, tematická či poetologická mnohotvárnosť jeho poézie, ale i jej nevšedné motivické a myšlienkové bohatstvo, vyplývajúce z neobyčajného rozpätia autorovho duchovného a vzdelanostného horizontu.” Podľa Šmatláka treba pri tvorbe Hviezdoslava chápať aj to, že sa jeho životným údelom stala “existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja”.
Svoju prvotinu, ktorú vydal v roku 1868 ešte pod pseudonymom (Básnické prviesenky Jozefa Zbranského), venoval svojmu vzoru Andrejovi Sládkovičovi. Na výbere básní a ich redakčných úpravách sa podieľal Viliam Pauliny-Tóth.
V ďalšom období, v roku 1871 počas štúdia v Prešove, prezentoval svoje literárne aktivity v almanachu Napred, ktorý pripravili spolu s Kolomanom Banšellom. Almanach sa však dočkal kritiky od staršej generácie – najmä od Jozefa Miloslava Hurbana a Andreja Truchlého-Sytnianskeho.
Ten redigoval v tom čase jediný slovenský literárny časopis Orol. A Hviezdoslav v ňom mohol publikovať až od roku 1878, po odchode Sytnianskeho z redakcie. Zodpovedným redaktorom sa stal Mikuláš Ferienčík a Hviezdoslav tam začal pravidelne uverejňovať svoju poéziu – prvým príspevkom bol cyklus Jesenné zvuky. On sám však bol k svojej ranej tvorbe kritický. “Ovšem, dobre bolo, že oné zväčša nezralé pokusy zanikli v rukopisoch,” vyjadril sa básnik, ktorý často opisoval vlastnú tvorbu s neistotou a skromnosťou.
Prvý vážnejší kritický ohlas na básnikovu tvorbu potom pochádza od Svetozára Hurbana-Vajanského, ktorý väčšinou pozitívne hodnotil Hviezdoslavovu poéziu, no poukázal aj na niektoré jej umelecké nedostatky. Kritike podrobil napríklad v roku 1890 epickú skladbu Ežo Vlkolinský a menovite pasáž, v ktorej na veľkom rozsahu (predstavuje takmer polovicu diela) Hviezdoslav opisuje svadbu.
Ján Smetanay na sklonku 19. storočia napísal o tomto Hviezdoslavovom diele:
Reč Hviezdoslavova je farebná, obratná, mrštná; inokedy pádna, mohutná – plná pružnosti a spôsobnosti priliehať k pohybom a precítenej nálade ducha.
“Ale básnik, ktorý si nárokuje, aby bol čítaný, požívaný a oceňovaný čo najširšími kruhmi čitateľov, mal by sa vystríhať tých mnohých provincializmov v slovách,” doplnil.
Štefan Krčméry považoval za vrchol Hviezdoslavovej tvorby “20 námestovských rokov”, pričom s odchodom z Námestova (1899) básnik podľa neho “pomaly, ale badateľne zostupoval”.
‘”Jeho poézia je neprestajným vysokým napätím medzi nebom a zemou (reálne a neprikrášlene ponímanou, zaprášenou, špinavou, zgniavenou a biednou zemou), medzi Bohom a človekom, medzi ideálnym Dobrom a ideálnou Spravodlivosťou a medzi zdrvujúcou a deptajúcou, ak chcete zahanbujúcou, realitou. Nekráčame-li denne podsvetím?’ pýta sa on, básnik, ktorého sme si zvykli hľadať kdesi v nadsvetí a medzi kvetinami,” napísal o Hviezdoslavovi spisovateľ Laco Novomeský.
-red1-
