30 rokov SRKOMENTÁRESLOVENSKO

Emília Hrabovec: Vnútorné ohrozenie národnoštátnych záujmov Slovenska

Ilustračné foto: SKsprávy/koláž

Na jeseň 1919 si ríšsky správca Miklós Horthy nechal vypracovať zásady maďarskej zahraničnej politiky. Jej hlavným cieľom bolo obnovenie Uhorska, otázkou však zostávalo, ako ho uskutočniť.

Elaborát definoval tri územia, ktoré bolo potrebné získať späť: Sedmohradsko, Chorvátsko-Slavónsko a Slovensko, pričom Slovensko považoval za prioritu, a to z dvoch príčin: po prvé preto, lebo bolo geopoliticky kľúčovým priestorom, bez ktorého by bolo mocenské postavenie uhorsko-maďarského štátu nemysliteľné, a po druhé preto, lebo ho ako neautonómny objekt politického diania považoval za vnútorne najslabšie ohnivko nového politicko-teritoriálneho usporiadania.

Podobne, hoci s opačným predznamenaním, rozmýšľal aj prezident obnoveného Československa Edvard Beneš, keď v januári 1947 zdôraznil geopolitickú relevanciu Slovenska slovami, že

samostatné Slovensko v budúcnosti v nijakom prípade Česi nemôže prijať

lebo „Česi, ktorí majú na jednej strane 70-miliónové Nemecko [a treba dodať, tiež vedomie vyhnania troch miliónov sudetských Nemcov, EH], nemôžu nebyť v budúcnosti na druhej strane susedmi Ruska” ako hlavného garanta povojnového poriadku.

„To je životný problém pre existenciu Čechov ako národa a štátu.” Vnútorne udržať Slovensko pre český štát ani politické sily okolo Beneša nepovažovali za veľmi zložité: stačí fyzicky či aspoň politicky zlikvidovať slovenské politické a intelektuálne elity a málo povedomý zvyšok sa ľahko poddá korupcii a ideologickej prevýchove.

Že tu nemalo ísť o postup v rukavičkách, to prezradil Benešov vojenský spolupracovník plukovník gšt. František Hájek v Paríži na jar 1940: „Až se vrátíme s panem presidentem domů, vystřílíme 30-40000 Slováků a problém slovenské autonomie anebo slovenského nacionalismu bude vyřízen jednou provždy.”

Tieto zdanlivo rôznorodé vyjadrenia zhodne poukazujú na skutočnosť, že ohrozenie a obrana národnoštátnych záujmov Slovenska má vždy dve vzájomne prepojené dimenzie: vonkajšiu, ktorá vyplýva zo stretov geopolitických, ekonomických a iných záujmov susedov a veľmocí, a vnútornú, určovanú silou poťažne slabosťou identity, povedomia a obranyschopnnosti samotného slovenského národa.

Hoci vonkajšia dimenzia je najmä pre malý štát kľúčová, najdôležitejšia pre uchovanie stability štátu je dimenzia vnútorná, teda pevnosť kolektívnej identity občanov, ich vôľa byť samostatnou entitou, zdieľajúcou spoločný hodnotový systém, dejiny, kultúru a nosnú štátnu ideu, bez ktorej žiadne organizované národné a politické spoločenstvo natrvalo neprežije.

Slovákom, ktorým dlhodobo chýbal vlastný štát či politická autonómia ako prirodzený rámec, schopný zaštítiť budovanie, ochranu a medzigeneračné odovzdávanie národného povedomia, pevná identita nielen chýba, ale priestor pre ňu určený je v dôsledku systematickej deformácie a dehonestácie ich kultúry a asimilačných tlakov zo strany štátnych útvarov, ktorých boli súčasťou, vyplnený cudzorodými prvkami a niekedy priam nevôľou k samých k sebe.

O hĺbke a vážnosti zranení svedčí skutočnosť, ktorá je jedným z najväčších paradoxov najnovších slovenských dejín, že asimilačné pôsobenie politicky zaniknutej československej idey neprestalo ani po obnove slovenskej štátnej nezávislosti, ale po krátkom útlme pokračuje dodnes, tentoraz už sprevádzané aj novými denacionalizačnými tlakmi z euro-atlantického prostredia, zatiaľ čo štát, ktorý sa nazýva slovenský, po počiatočných chabých pokusoch úplne rezignoval na svoju najpodstatnejšiu úlohu – chrániť národnoštátne záujmy a rozvíjať národnoštátne povedomie svojich občanov. Príčin tohto stavu je viacero.

 

Po prvé, hoci slovenský národ a jeho politické elity mali po roku 1989 ešte dostatok síl, aby dosiahli obnovu vlastného štátu, národ ako taký vstupoval do novej etapy svojich dejín s dramaticky oslabeným povedomím a prakticky vyprázdnenou alebo cudzími obsahmi naplnenou historickou pamäťou.

Zodpovednou za tento stav bola paradoxne menej brutálna fáza perzekúcie všetkého slovenského vrcholiaca v prvom povojnovom pätnásťročí, ktorá mohla fyzicky odstraňovať ľudí, ale nemohla zmeniť ich náhľad na niečo, čo sami zažili, hoci jej dôsledky – ďalekosiahla likvidácia slovenských elít – sú dodnes citeľné.

Vážnejšie dôsledky mala sofistikovanejšia asimilačná ofenzíva nasledujúceho obdobia, ktorá upustila od najbrachiálnejších metód a zamerala sa na demografické manipulácie a subtílnu ideologickú prevýchovu mladšej generácie prostredníctvom školy, jazyka, kultúry či armády.

Osobitne intenzívnu podobu nadobudla v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď si už politické elity štátu uvedomovali, že komunistický režim vo vtedajšej podobe nebude možné udržať, preto sa usilovali ratovať aspoň československý štát.

Na rozdiel od Poľska či Maďarska, ktoré sa v tomto období už postupne ticho emancipovali od komunistickej a vnútroblokovej disciplíny, nadväzovali ekonomické a vedecké kontakty s vonkajším svetom i s vlastným exilom a publikovali aj na témy v komunistickom prostredí citlivé, oživovali národné historické tradície a vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi prijímali istý modus vivendi na základe spoločných národných záujmov, i na rozdiel od českých krajín, kde sa verejný diskurz takisto ticho zaľudňoval osobnosťami českých národných dejín a hustla sieť kontaktov s českým i ostatným západným zahraničím, pre Slovensko bez vlastného štátu takéto opcie neexistovali.

Slovensko zostalo najneprístupnejšou krajinou východného bloku, oddelenou od vonkajšieho sveta dvojitou sovietskou i pražskou bariérou. Slovensko od oficiálneho po podzemné, od ÚV KSS po disidentov bolo penetrované hustou sieťou spravodajského, ideologického a administratívneho aparátu, ktorého hlavnou kvalifikáciou bola „vyrovnanosť so slovenskou otázkou” a bezpodmienečná oddanosť pražským chlebodarcom a hlavným cieľom udusiť v zárodku akékoľvek slovenské emancipačné ambície.

Slovenský exil ako nositeľ slovenskej kresťanskej a národnoštátnej tradície zostal pre Prahu najväčším nepriateľom, slobodnejšie vnímanie slovenských dejín tabu a aj tie najskromnejšie prejavy historickej reflexie a národných ambícií boli okamžite kriminalizované alebo verejne dehonestované útokmi typu seriálu Československej televízie „Kríž v osídlach moci”, kým naopak rezignácia na slovenskú identitu i zásadový postoj voči režimu bola odmeňovaná relatívnym materiálnym blahobytom.

Táto politicko-ideologická ofenzíva cukru a biča, perzekúcie a sociálnej korupcie nezostala bez vplyvu najmä na mladšie generácie Slovákov a otvorila proces „flexibilizácie” identity i morálneho svedomia, ktorú potom dovŕšil ponovembrový bezhodnotový marazmus.

 

Po druhé: Po roku 1993 na Slovensku napriek počiatočným pokusom nedošlo k jasnému politickému, personálnemu, ideovému a mentálnemu oddeleniu od zaniknutého Československa.

Dôsledkom je nielen to, že nám tu dodnes straší Československá obchodná banka či Československá plavba dunajská a vyspevujú „česko slovenskí superstári”, že temer nieto verejného podujatia, ktoré by neotvárala akási česká kapela alebo na ktorom by sa neprihováral nejaký český činiteľ, alebo že naše vedecké či akademické inštitúcie, ulice a námestia sú zaplnené menami a sochami neslovenských historických postáv, ktorí boli otvorenými obhajcami protislovenských postojov a Slovákom cudzích ideových a náboženských presvedčení, kým do mena či kameňa zvečnený Slovák a kresťan sa vo verejnom priestore temer nevyskytuje.

Najdramatickejšie následky má absencia duchovnej a kultúrnej emancipácie od predchádzajúceho štátu v dvoch oblastiach, ktoré patria k najpodstatnejším atribútom identity, ale tiež k najúčinnejším nástrojom jej deformácie: v jazyku, ktorý sa dnes plní bohemizmami (a anglicizmami) rýchejšie, než za hviezdnych čias Novotného teórie o „splývaní národov”, a v histórii resp. historickej pamäti, sprostredkúvajúcej zásadnú orientáciu v eminentne historickom ľudskom časopriestore.

Historický naratív, ktorý je v školách i verejnom priestore predkladaný a medzičasom už čiastočne aj trestnoprávne ukotvený ako jediný záväzný, naďalej pestuje historické mýty, ktoré boli fundamentom politického a ideologického čechoslovakizmu

obohacujúc ich iba o dodatočnú historicko-filozofickú deštrukciu, vyplývajúcu z krízy historickej vedy a jej programového odmietania kresťanstva, prirodzeného práva a existencie objektívnej pravdy. K pilierom tohto interpretačného vzorca patrí

  1. zvelebovanie Československa ako jediného faktora, ktorý Slovensku priniesol kultúru, vzdelanie a slobodu a bol zárukou demokracie a absencia akéhokoľvek vecného pohľadu na tento štátny konštrukt, jeho ideológiu a reálne miesto v slovenských a európskych dejinách. Absurdným dôsledkom je, že historické prejavy národnoemancipačného hnutia vlastného národa, pochopiteľne kolidujúce s československou štátnou myšlienkou, sú zatracované ako zrada, čím slovenský štát oficiálne zatracuje historické korene vlastnej existencie;
  2. systematické spochybňovanie historickej existencie slovenského národa, ktorého meno sa v historických súvislostiach zväčša nesmie ani spomínať (prejavuje sa to okrem iného v absurdných formuláciách typu „starí Česi, starí Maďari, starí Poliaci a slovanské obyvateľstvo dnešného územia Slovenska”), resp. jej redukovanie do podoby nejakého etnického substrátu bez vlastného povedomia, ktorý historicky nemal schopnosť a vôľu k vlastnej politickej existencii, a teda ju ani dnes v konečnom dôsledku nechce a nepotrebuje. Tu korenil aj obrovský výkrik istých skupín proti jazdeckej soche kráľa Svätopluka: oči im nekľali administratívne postupy či umelecké stvárnenie, ale samotná skutočnosť, že by Slováci boli mali mať kráľa a kráľovstvo ako základ štátnej tradície;
  3. perpetuovanie tabu vedeckej a verejnej diskusie o niektorých obdobiach a témach slovenských dejín, napríklad o prvej Slovenskej republike či slovenskom exile, a nepriame podsúvanie myšlienky, že slovenské emancipačné pokusy boli v dejinách vždy späté s ideovým regresom či iným zlom, a preto sú ipso facto nezosúladiteľné so slobodou a demokraciou.

Takýto naratív dlhodobo rozhlodáva zvyšky identity a historického povedomia národa a vedno s rastúcim otupovaním myslenia mladých generácií v rozkladajúcom sa školstve a rodinách ho vedie k tomu, aby sebadeštrukčne podceňoval či priam nenávidel sám seba, svoju kultúru a svoj štát a unikal k dnes oficiálne preferovaným cudzím politicko-ideologickým konštruktom.

 

Po tretie: Nosným fundamentom slovenskej identity bolo kresťanstvo ako zásadný národo- a štátotvorný faktor.

Ním starí Slováci vystúpili na javisko dejín, ono bolo v dlhých obdobiach bez vlastného štátu často jediným priestorom, v ktorom mohol národ žiť a pestovať svoju identitu a kultúru. Hlboká zviazanosť národnej a kresťanskej identity národa mala za dôsledok, že všetky politické a ideologické systémy, ktoré sa chceli zmocniť Slovenska, od uhorsko-maďarských liberálov cez centralisticko-laicistickú prvú československú republiku a jej komunistickú nástupkyňu až po moderných liberálno-neomarxistických globalistov, sa pokúšali penetrovať, inštrumentalizovať a rozvrátiť najmä jeho náboženský priestor, ktorý vnímali ako najväčšiu bariéru pre prenikanie moderných ideológií a najväčšiu prekážku duchovnej asimilácie slovenského národa.

V smutnoznámom Memorande o Slovensku z roku 1946 sa príznačne konštatovalo, že „existencia československého štátu nebude zaistená, dokiaľ nebude získaný bezvýhradne pre československú myšienku slovenský ľud” a tento cieľ je možné dosiahnuť iba „duchovnou asimiláciou slovenského ľudu”, pričom „najjednoduchšia, najrýchlejšia a najhladšia cesta je získať slovenský ľud prostredníctvom cirkvi”.

Na toto poučenie si spomenul aj československý komunistický režim v osemdesiatych rokoch, keď bol napriek zásadnému ideovému nepriateľstvu voči Cirkvi ochotný strpieť aj jej aktivity, pokiaľ mali čisto náboženský charakter („Nech sa modlia trebárs aj sedem ružencov denne a postia do vyschnutia”) a boli organizované spoločne na oboch stranách Moravy, teda pokiaľ boli inštrumentalizovateľné ako nástroj na záchranu československého štátu, pri akomkoľvek slovenskom katolíckom prejave však tvrdo zasiahol.

Bolo iba dôsledné, že aj kritériá výberu biskupov, ktoré československá delegácia v rokoch 1987-89 prezentovala vo Vatikáne, sa už nesústreďovali na členstvo v Pacem in terris či iné prorežimné aktivity, ako to bolo dovtedy, ale na otázku, či predkovia kandidátov boli „dobrí Čechoslováci”, alebo nedajbože sympatizanti Andreja Hlinku či myšlienky slovenskej štátnosti.

Dôsledky dlhodobej anárodnej ba antinárodnej formácie časti slovenských katolíkov a kléru vedno s procesmi sekularizácie spoločnosti mali a majú pre identitu a orientáciu slovenského národa nedozerné následky.

 

Po štvrté: Slovenská republika bola síce v roku 1993 formálne prijatá do rodiny štátov, v realite však ako nesamozrejmý štát musela zápasiť v lepšom prípade s ignoranciou a nepochopením, v horšom s neskrývanou nevôľou zo strany niektorých politických faktorov.

Osobitne atlantická veľmoc, historicky zviazaná s Československom, vnímala predchádzajúce usporiadanie a z neho vyplývajúce geopolitické a ekonomické vzťahy v stredovýchodnej Európe ako vyhovujúce jej strategickým záujmom a zánik Československa nechcela.

Nevôľa, s ktorou sa istá časť západných štruktúr – osobitne transnacionálnych a mimovládnych – pozerala na Slovenskú republiku, mala však aj ideologické korene a vyplývala z obáv, že v porovnaní so západným svetom vtedy ešte konzervatívne a kresťanské Slovensko s identitou stelesnenou v dvojkríži sa pokúsi aspoň do istej miery kráčať vlastnou „slovenskou cestou” a bude prekážkou nielen nehatenej ekonomickej, ale aj ideologickej globalizácie na liberálno-neomarxistickej báze, ktorej cieľom je odstránenie všetkých prirodzenoprávnych hodnôt od národa cez rodinu po identitu ľudskej osoby.

Preto využili ponuku početne neveľkej časti neslovenských alebo odnárodnených, dechristianizovaných a po rozpade Československa a komunizmu demoralizovaných spoločenských skupín na Slovensku, ktoré po počiatočnom ústupe začali čoraz odvážnejšie vystupovať z úzadia a tak ako kedysi vo vzťahu k Budapešti, Prahe, Berlínu či Moskve sa neváhali postaviť do cudzích služieb proti elementárnym záujmom štátu, ktorého boli občanmi, ale s ktorého existenciou a dominantne slovenským a kresťanským charakterom sa nechceli stotožniť, a stať sa nástrojom jeho ekonomickej kolonizácie a ideologického pretvorenia.

V tomto zmysle má aj oživovanie „československého” dedičstva nielen politický či nejaký nostalgický, ale aj aktuálny ideologický aspekt, ktorý oveľa viac vyhovuje moderným globalizačným silám než postavy slovenskej kresťanskej minulosti (alebo aj slovenských ľavicových intelektuálov, ktorí mali úctu k svojej slovenskej identite).

Výsledkom tohto vývoja je politická, ale predovšetkým morálna a duchovná kríza slovenského štátu a rastúce vajatanie jeho zahraničnej politiky, ktorá stratila vlastný profil.

Ako sa v rozhovore s autorkou týchto riadkov v roku slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie vyjadril jeden zo slovenských veľvyslancov: „Dostali sme inštrukciu, že nosnou líniou našej zahraničnej politiky v čase predsedníctva je nerobiť problémy,” čiže inak povedané byť bez farby, chuti i vône, nie ako subjekt, lež iba ako beztvarý objekt v rukách mocných.

Pre toto politické a hodnotové vákuum slovenskej zahraničnej politiky a jej rezignáciu na vlastnú identitu a záujmy je charakteristické, že nevyužíva ani tie možnosti, aké diplomacia malého štátu má, predovšetkým kultúrnu diplomaciu.

Slovenské veľvyslanectvo pri Svätej stolici pred niekoľkými rokmi zorganizovalo podujatie pri príležitosti Veľkej noci – teda najväčšieho sviatku Katolíckej cirkvi, ktorej najvyššou autoritou je pápež a Svätá stolica – nie nejakým duchovným či kultúrnym počinom, napríklad svätou omšou, ktorú by celebroval vtedy ešte žijúci slovenský kardinál a koncertom či výstavou slovenských umelcov, ako to robia iné veľvyslanectvá pri Vatikáne, ale spoločne s českým veľvyslanectvom ochutnávkou českého piva v jednej talianskej pivnej reštaurácii.

Keď americký profesor medzinárodného práva Raphael Lemkin v roku 1944 zadefinoval pojem genocída, subsumoval doň nielen priamu fyzickú likvidáciu etnických skupín, ale tiež politiku, ktorej cieľom je „deštrukcia ich kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva” a samostatnej ekonomickej existencie.

Slovenský národ a jeho štát je dnes už na prahu takéhoto stavu rozvratu.

Ak sa mu zásadne nevzoprie, nenájde cestu späť k svojej historickej identite a kultúre a k spoločne zdieľanej politickej idey vlastného štátu, ktorá stojí nad partikulárnymi straníckymi či skupinovými záujmami a za ktorú sa oplatí žiť a pracovať, bude smerovať k tichému zániku.

Emília Hrabovec

Podobné články

Diskusia(2)

  1. Prvoradý problém bol, že sme nemali „ekonomický stroj“, o ktorom hovorili ekonómovia, iba akési plátanie ekonomického života.

  2. Politická aktivistka pani Hrabovec to národné povedomie chce zneužiť na návrat starej šľachty. Lenže my nechceme ani anglosaskú čižmu, ani meč starej šľachty, ani krkavca, ani leva. chceme svoju vlastnú republiku bez cudzej nadvlády.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button