Analýza neúprimnosti tvrdení SAS-ky a opatrenia zo zúfalstva
Premiér Eduard Heger tvrdí, že ak chceme na Slovensku pozitívnu zmenu, tak sa reformy musia urobiť, a to s plnou podporou koalície.
O čo mu ide? Len o vtiahnutie opozície do fašistického nahnania bezbranných dôchodcov do pomyselných očkovacích vagónov a tí, čo si odmietnu vpichnúť pokusné látky génovej manipulácie a ešte k tomu na núdzové použitie do svojho tela, tak zrejme poputujú na izoláciu do humánnych gulagov.
Len na toto svinstvo potrebuje vláda opozíciu, pretože až budúcnosť ukáže všetky nášľapné míny na tejto ceste do pekla vo vojne voči vlastným občanom, ba tým najslabším – dôchodcom. Vie, že raz to vybuchne a ako každý politik aj on si namýšľa, že v politike bude do svojho dôchodku. A vie, že po prvom výbuchu takejto nástražnej míny to už nijaký politik, čo burcoval na povinné očkovanie, nerozchodí a zrejme si užije dôchodok v špecializovanom zariadení.
Len preto sa premiér zrazu dovoláva podpory od opozície. A mediálne hyeny vláde v tejto poľovačke súhlasu pôsobia ako nadháňači. Po takmer dvoch rokoch nevyberavých útokov na opozíciu s nálepkami aj nadávkami „mafia“, „zlodeji“, „zločinci“ a výzvami, že majú skončiť v base musí každý normálny krútiť hlavou.
Predstavte si, že máte suseda, ktorý vám robí neustále zle, kde sa len dá. Roznáša o vás na ulici správy, že ste zlodej, mafián, kretén… organizuje pod vašimi oknami párty s transparentmi… A potom vám zrazu zaklope na dvere a povie vám: sused, potrebujem vašu pomoc, chcem na ulici urobiť nejaké reformy.
Padne vám sánka, obočie vystúpi nahor a asi ho pošlete kade ľahšie. Presne toto je obraz vzťahu koaličných „susedov“ opozície v parlamente. Práve Igor Matovič a s ním OĽaNO prinieslo do politiky nevyberavé útoky, gerilový spôsob politického boja bez servítky, aj bez pravidiel, neznášanlivosť na hranici nenávisti, aká tu nebola ani medzi Mečiarom a Dzurindom. A môžeme tvrdiť, že ani medzi Slotom a Bugárom, ani medzi Radičovou či Hrušovským a Ficom.
Matovič prekročil na hulváta rubikon a v jeho zablatených stopách sa vydali aj Remišová, Kiska, sulíkovci a ďalší, ktorí sa napriek podobnému štýlu tesne nedostali do parlamentu.
V tomto kontexte ako kôl v plote pôsobí výzva Eduarda Hegera na „pozitívnu zmenu“ namierenú do vlastnej koaličnej kuchyne. Prečo? Lebo zlo plodí len zlo. A to zlo názorovej a politickej nenávisti sa ako smola rozlialo aj vo vláde, ktorú drží pohromade len vidina miliárd na „reformy“ a strach, čo bude, ak sa to opäť otočí, čiže vráti do normálnych vzťahov. Aj v politike, aj v spoločnosti – bez rozdeľovania, bez nálepkovania, bez kriminalizovania.
Politika je síce umením možného, ale na burinu, čo zasiali strany a politici tejto vládnej koalície do slovenskej parlamentnej pôdy, bude treba nasadiť poriadne silné herbicídy. Veď ako môžu nositelia zla, rozoštvávania nielen ľudí, ale aj vlastnej koaličnej rodiny, šíritelia rozvratu, generátory negatívnej energie a vysielači nenávisti vôbec hovoriť o „pozitívnej zmene“? Oni a niečo „pozitívne“?
To nevymyslíte, to je oxymoron, to je Slovensko a obyčajní ľudia. A bude s nimi ešte horšie.
Rafael Rafaj
