AnalýzaPolitikaSLOVENSKO

Hrnko: Studená vojna na Slovensku bude pokračovať

Ako Slovensko prišlo o ekonomickú suverenitu

Expolitik a historik Anton Hrnko analyzuje štruktúru nadnárodných elít a ich záujem ovplyvňovať politiku na Slovensku. Jeho status na sociálnej sieti prinášame v plnom znení. Na začiatok hádam odpoveď na otázku, na čo slúži politika. Politika je súťaž medzi rôznymi politickými zoskupeniam s cieľom získať moc, aby následne mohli túto moc použiť na realizovanie svojich záujmov v obci, v orgánoch územnej samosprávy alebo v celom štáte.

Záujmy v spoločnosti sú štruktúrované, preto sú štruktúrované aj politické zoskupenia, ktoré ich presadzujú. V demokratických krajinách sa získava politická moc obyčajne vo voľbách. Po voľbách na základe ich výsledku sa obyčajne určí, kto získa moc, resp. aký podiel politickej moci v orgánoch obce, územného celku alebo štátu jednotlivá politická organizácia získa a aký politický program a v akom rozsahu sa bude realizovať.

V normálnych, stabilizovaných spoločnostiach sa o podiele na moci, kto s kým ju bude vlastniť a kto s kým bude realizovať svoj program, sa rozhoduje vždy na základe výsledku volieb.

Vyhlásenie typu “s tým alebo s tým po voľbách spolupracovať budem alebo nebudem” sú príznakom nezdravej spoločnosti, lebo hovoria, že záujmy určitej časti spoločnosti niekto, kto sa usiluje o moc, nechce brať na zreteľ!

Rozvrátené spoločnosti, v ktorých politické špičky odmietajú spolupracovať v prospech celku, ale len v prospech svojich parciálnych záujmov, vylučujúcich určitú časť politickej reprezentácie z príslušného podielu na moci obyčajne končia v občianskej vojne.

Tá nemusí byť vždy horúca, môže byť aj studená, čo je prípad Slovenska.

Už od začiatku 90. rokov minulého storočia prebieha na Slovensku studená vojna medzi dvoma skupinami politickej reprezentácie, z ktorých jedna sa vyhlasuje z “vyššej moci” za jedinú spasiteľnú a druhú časť označuje všetkými možnými prívlastkami za nehodnú politickej moci.

Slovensko prišlo o ekonomickú suverenitu

V prvých rokoch po páde komunizmu sa zdalo, že ide najmä o to, kto sa zmocní spoločenského vlastníctva v rámci procesu privatizácie. Áno, tento moment bol dôležitý, ale z iného uhla pohľadu, ako sa na prvý pohľad zdá. Nešlo totiž o prerozdelenie spoločenského majetku vo vnútri štátu, ale o zmocnenie sa národného majetku Slovenska zahraničnými vlastníkmi a spôsobu jeho zmocnenia (či za päť prstov a šiestu dlaň alebo za reálnu cenu).

Tento proces sa najmä po dvoch Dzurindových vládach rozhodol tak, ako sa rozhodol. Slovensko ako štát a Slováci ako jednotlivé subjekty tohto štátu prakticky prišli o svoju ekonomickú suverenitu. Slováci a vláda SR prakticky stratili kontrolu nad bankovým sektorom, z rozhodujúcej časti nad finančným a priemyselným kapitálom. Zdalo by sa, že dôvod na ďalšie vedenie studenej politickej vojny v SR nie je.

Skutočnosť je však iná. Štát má stále dosť nástrojov aj v situácii, ak nemá rozhodujúce odvetvia ekonomiky pod priamou kontrolou, aby ovplyvňoval chod ekonomického života – v tomto prípade už nie o vlastníctve – ale o smerovaní výnosov. Jednoducho povedané, či sa budú maximalizovať príjmy vlastníkov (v tomto prípade zahraničných), alebo sa budú príjmy obmedzovať v prospech domáceho obyvateľstva, teda zväčša nájomnej pracovnej sily, sociálne odkázaných atď.

Keďže reálni vlastníci kapitálu na Slovensku si nedokázali vypestovať na Slovensku hodnovernú politickú reprezentáciu, ktorá by presvedčila “domorodcov” o prospešnosti maximalizácie ich ziskov a minimalizácie nákladov štátu, všemožne démonizuje tie politické sily, ktoré by mohli potenciálne ich pozíciu narušiť.

Pritom je zaujímavé, že tí istí vlastníci, v svojich domovských krajinách (v podstate celá stará EÚ bez južných krajín) nemá problém s primeraným delením HDP medzi jednotlivé vrstvy spoločnosti, čo tiež svedčí o našom postavení v rámci integrácie.

Keď sa teda z tohto uhlu pohľadu pozrieme na našu politickú scénu, veľmi rýchlo zistíme, aj bez toho, žeby si obliekli dresy, kto za koho kope.

Vlastníci rozhodujúcej časti ekonomiky Slovenska, nemajú záujem na férovom delení výsledku, zmeny po roku 1990 stále nevzali ako sme si mysleli, že to bude, ale naďalej tú chcú koristiť spôsobom, akým si to už doma nemôžu dovoliť.

Na to si tu pravidelne konštruujú svoju politickú reprezentáciu, zväčša svoju úlohu nezvládajúcu. Takže sa im na rozdiel možno od mnohých iných štátov, nedarí túto “elitu” napriek masívnemu mediálnemu tlaku dlhodobo udržať.

Preto máme na Slovensku stále politické sily so silnou mediálnou podporou, ktoré vyhlasujú, že sú jedine povolané na Slovensku vládnuť a zároveň si vynucujú, aby sa od tých “druhých” dištancovali. Je to smiešne, že politici, ktorí dostali naše Slovensko na ekonomické dno svojou neschopnosťou, hovoria, s kým nepôjdu do vlády a s kým budú vládnuť. A ešte humornejšie vyzerá, keď strana na hranici zvolenia na ich volanie pozitívne odpovedá.

Tou stranou je KDH. Nuž táto kresťanská strana sa už stačila dištancovať od politických síl, ktoré obhajujú rodinu ako zväzok muža a ženy, ktoré vystupujú proti inštrumentalizácií LGBTI+ agendy, ktoré sa hlásia k cyrilo-metodskej tradícii a vôbec ku kresťanským tradíciám národa. Nikto však nezačul, žeby sa dištancovali od tých, ktorí všetky tieto tradície popierajú a zastrájajú sa ich eliminovať zo slovenského verejného života.

Čo na to povedať? v 90. rokoch som mal priateľa (už vyše 80), ktorý celý život pracoval za Boha a za národ a v 50. rokoch si za to aj posedel v komunistických väzniciach a ten mi povedal nasledovne:

KDH malo niekoľko možnosti rozhodnúť sa v prospech národa. Žiaľ, vždy sa rozhodlo zle. Zdá sa mi, že túto vlastnosť si ponechalo doteraz.

 Anton Hrnko

Ilustračné foto: SKsprávy/Pixabay

Zvýraznenia textu: redakcia

10. august 2023    00:30

 

Zroj
facebook

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button