Ilustračné foto: Eduard Chmelár. Zdroj: facebook
Rozhodnutie krajského súdu, že Ľuboš Blaha sa musí zdržať tvrdení, že Zuzana Čaputová je vlastizradkyňa, americká agentka alebo že je ovládaná Spojenými štátmi, predstavuje zvláštny a veľmi znepokojujúci zásah do slobody prejavu, píše svoje hodnotenie analytik Eduard Chmelár.
Myslí si, že je v rozpore s európskou judikatúrou, aj keď sa na ňu prezidentka vo svojom statuse zavádzajúco odvoláva.
Podľa viacerých nálezov Európskeho súdu pre ľudské práva musí politik nielenže zniesť vyššiu mieru kritiky ako bežní občania, ale čo je v tomto prípade obzvlášť dôležité, pri posudzovaní výroku sa musí rozlišovať medzi skutkovým tvrdením (na ktoré sa vzťahuje ochrana osobnosti) a hodnotiacim úsudkom (na ktorý sa vzťahuje sloboda prejavu).
Zdôrazňujem, že na tomto mieste hovoríme výlučne o Blahových statusoch (ktoré boli predmetom súdneho sporu), nie o nechutných výkrikoch na mítingu v Nitre, ktoré sa Smeru-SD vymkli spod kontroly.
Nečudoval by som sa preto, keby sa smerácki právnici obrátili v tejto veci na ESĽP do Štrasburgu, lebo toto rozhodnutie je nanajvýš sporné.
Jednak preto, lebo do rozsahu slobody prejavu patria podľa liberálnej definície Johna Stuarta Milla aj názory, ktoré sa nás dotýkajú, šokujú alebo iným spôsobom znepokojujú. A jednak preto, lebo hranica medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom je v právnej praxi kontinentálnej Európy veľmi tenká (v USA a vo Veľkej Británii by takéto rozhodnutia súdov obmedzujúce slobodu prejavu nikdy neprešli).
Ďalšia otázka, ktorú to vyvoláva, je posudzovanie iných výrokov vo vzťahu k opozícii. Ak by sme tento rozsudok mali brať ako precedens, potom by malo ustať aj nadávanie do ruských agentov, kremeľských bratov, putinofilov a čojaviemčohoešte zo strany vládnych politikov i novinárov. Možno je najvyšší čas túto filozofiu otestovať v súdnej praxi.
Čo je totiž na tomto výsledku obzvlášť odporné, je samotný prístup Zuzany Čaputovej, ktorá sa bolestínsky zaoberá sama sebou, no nikdy, naozaj nikdy sa verejne nezastala ľudí, ktorí sa stali obeťami mediálneho lynču.
Falošne vyzýva na boj proti nenávisti, ale myslí tým výlučne nenávisť voči nej samej, lebo ešte nikdy, naozaj nikdy verejne neodsúdila šírenie nenávisti voči jej oponentom. A to ani vtedy, keď sa takto správal jej poradca Ivan Mikloš.
Ak teda osoba, ktorá má politickú moc, spoločenský vplyv, početnú ochranku 24/7 a v neposlednom rade silnú až nekritickú podporu médií hlavného prúdu presadzuje represie voči svojim kritikom, nemá to nič spoločné s demokratickými právami, je to pretláčanie princípu, ktorý táto spoločnosť odmietla pred dvadsiatimi rokmi – totiž, keď zrušila trestný čin urážky hlavy štátu ako monarchistický prežitok.
Preto tvrdím, že ak hlava štátu nechráni pred mediálnym lynčom občanov, ale zabezpečuje si iba silnejšiu ochranu seba samej, je to veľmi nebezpečný trend, ktorý neprispeje k vyššej politickej kultúre, ako to tvrdí Zuzana Čaputová, ale len k okliešťovaniu slobody prejavu.
Napokon, keď sa v závere tohto statusu nepriamo vyhráža, že dúfa, že to poslúži aj proti iným, môžem jej na to odpovedať jediné:
Aj ja som presvedčený, že Zuzana Čaputová slúži záujmom USA.
Aj ja si myslím, že na toto bola do tejto funkcie pomocou veľkých peňazí dosadená. A všetci viete, že si to viem racionálne vyargumentovať. A to napriek tomu, že Čaputovej tvrdenie, že do oblasti slobody prejavu spadá len vecná a racionálna argumentácia, je nebezpečná demagógia, ak nechcem povedať, že vyslovená lož, ktorú vyvracajú všetky filozofické a právne koncepcie tohto pojmu.
Článok pôvodne vyšiel na statuse Eduarda Chmleára na sociálnej sieti Facebook
