Ilustračné foto: archív autora/facebook
Pred 30 rokmi, 15. februára 1993, zvolil parlament vo svojej historickej budove na Župnom námestí v Bratislave prvého prezidenta nezávislej Slovenskej republiky, ktorým sa stal Michal Kováč. Politickú a historickú udalosť a jej pokrytie mainstreamovými médiami sa rozhodol na sociálnej sieti nastaviť v pravom svetle publicista Edurad Chmelár. Jeho článok uverejňujeme v plnom znení.
Od rána sa musím až usmievať, keď si čítam v médiách rôzne legendy a mýty okolo tejto udalosti, ktorá prebehla oveľa menej dôstojne, ako by sa na takýto historický akt patrilo. Dnes už môžem povedať to, čo mi pred časom prezradil exprezident Ivan Gašparovič, lebo to medzičasom sám uviedol vo svojich nedávno vydaných pamätiach.
Michal Kováč sa o túto funkciu dlhodobo a aktívne usiloval, hoci na ňu nemal žiadne osobnostné a politické predpoklady, ba ani morálny nárok.
Začal o tom uvažovať dokonca už pred parlamentnými voľbami 1992. Vtedajší predseda HZDS Vladimír Mečiar ho postavil na kandidátku do Federálneho zhromaždenia ČSFR, čo sa mu nepáčilo. Svojmu straníckemu šéfovi dal otvorene najavo obavy, že ak sa federácia rozdelí, on zostane bez práce. Vtedy mu dal Vladimír Mečiar sľub, že ak vo federálnom parlamente urobí, čo má a všetko dobre dopadne, bude kandidátom HZDS na prezidenta.
Odvtedy Michal Kováč po tejto funkcii vyslovene prahol. Bol netrpezlivý, štylizoval sa do neprirodzenej pózy, obchádzal si funkcionárov HZDS. Po schválení Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa začal premiérovi pripomínať.
A Vladimír Mečiar nemal tieto situácie rád. Vtedy mu sarkasticky odsekol: „Miško, sľúbil som ti, že ťa na prezidenta navrhneme, nie, že sa ním staneš.“ Kováč sa však nevzdával. Začal vo svojich prejavoch zdôrazňovať svoju katolícku vieru, čo dovtedy nikdy nerobil, a uchádzal sa o hlasy opozičného KDH. To Mečiara znepokojilo. Mal výraznú politickú predvídavosť (aj keď ju čoraz častejšie nahrádzala paranoja) a pochopil, že sa mu vymyká z rúk.
Preto sa rozhodol, že uštedrí Michalovi Kováčovi lekciu z politickej taktiky. Najprv ponúkol kreslo prezidenta Ivanovi Gašparovičovi, ktorý to však rázne odmietol. A potom na jeho podnet politické grémium HZDS tesne pred Vianocami 21. decembra 1992 rozhodlo, že kandidátmi hnutia na prezidenta bude Kováč – Roman i Michal.
Michal Kováč na návnadu zabral rýchlejšie ako jalec na Malom Dunaji, znepokojene pobehoval po centrále HZDS a odviedol si bokom Romana Kováča a Ivana Gašparoviča. Tam so slzami na krajíčku prosíkal Ivana Gašparoviča a Romana Kováča, aby mu to prepustili, že sú ešte mladí a že prečo mu to robia, keď on sa o všetko postaral, on má podiel na zániku federácie (tieto svojej zásluhy zdôrazňoval aj v rozhovoroch s novinármi)…
Mečiar si to vychutnával. Nechal oboch Kováčov behať po okresných predstavenstvách HZDS a kortešovať vo svoj prospech. V dovtedajších politických dejinách Európy takéto stranícke primárky nemali obdoby. A hoci hlasy okresov mierne prevážili v prospech Michala Kováča, republikové predstavenstvo HZDS 16. januára 1993 rozhodlo, že kandidátom hnutia bude Roman Kováč a náhradníkom Michal Kováč.
Neúspešný uchádzač svoj pocit ukrivdenosti nevedel rozdýchať. Vyčítal Vladimírovi Mečiarovi, že mu to sľúbil a že čo on teraz bude robiť. Premiér si to vychutnával a upokojoval Michala Kováča, že ešte nie je koniec, ale ten mu pripomínal, že je bez práce. Mečiar mu preto ponúkol post guvernéra Národnej banky Slovenska. Kováč sa na to chytil a povedal, že radšej by bol podpredsedom vlády pre ekonomiku. Na to sa Mečiar zasmial, že ten post je už obsadený.
Napokon všetko dopadlo podľa pripraveného scenára. V prvom kole voľby prezidenta 26. januára 1993 získal kandidát HZDS Roman Kováč 69 hlasov, kandidát SDĽ Milan Ftáčnik 30 hlasov, kandidát KDH Anton Neuwirth 27 hlasov a kandidát SNS Jozef Prokeš 17 hlasov. Do druhého kola postúpili Roman Kováč s Milanom Ftáčnikom, ale v ňom dostal kandidát HZDS ešte menej – len 48 hlasov.
Musela sa teda konať nová voľba s novým kandidátom. Ivan Hudec (pôvodne kandidoval za SDĽ, vtedy už nezávislý) navrhol Ivana Gašparoviča. Ján Budaj loboval za Milana Kňažka. Parlamentná opozícia navrhla vtedajšieho rektora UK Juraja Šveca. Napokon kandidatúru prijal len jeden jediný kandidát – Michal Kováč, ktorý si svoje zvolenie poistil dohodou s SDĽ. Zvolili ho 15. februára 1993 krátko pred štvrtou hodinou popoludní 106 hlasmi zo 128 prítomných poslancov.
Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie Michala Kováča v jeho pamätiach, že na prelome rokov 1992 a 1993 ani len netušil, že o tri mesiace bude prezidentom, je smiešne a neúprimné. Rovnako falošne vyznieva dnešné ubezpečovanie lídrov HZDS, že si želali Alexandra Dubčeka za prezidenta. Nikto s ním nerátal. Pritom ak dáme bokom Vladimíra Mečiara, ktorý o túto funkciu v tom čase nemal záujem, jediný, kto mal morálne oprávnenie stáť na čele nového štátu, bol Alexander Dubček.
Dejiny Slovenskej republiky by sa odvíjali úplne inak, keby na jej čele stála svetovo uznávaná a doma nesmierne vážená osobnosť. To, že prvým prezidentom nezávislého štátu sa stal človek, ktorý nebol ani mysliteľom, ani rečníkom, ktorý nebol bojovníkom za nezávislosť Slovenska, ale kariéristom v tieni svojho straníckeho šéfa, ktorý sa na skutočného prezidenta iba hral a nedal tej republike žiadnu pridanú hodnotu, je tragédia, ktorá nás poznačuje dodnes.
Uvedomme si, že zakladateľské osobnosti štátnych útvarov – Bismarck, Garibaldi, Piłsudski, Masaryk, Tito, Nehrú, Násir, Landsbergis, Havel – vtlačili svojmu štátu určitú pečať. My dodnes nič také nemáme. Kováč sa vzoprel Mečiarovi čiastočne z osobných dôvodov, ale nebol to nijaký štátnik. Iba pomohol opozícii zbaviť sa nepríjemného autokrata, ktorý jemu samému pomohol k moci. Jeho mýtus dodnes zneužíva časť politického spektra, ale skutočnosť bola často diametrálne odlišná od ich fabulácií.
Napríklad známy mediálny škandál, keď si vtedajší predseda NR SR Ivan Gašparovič nevšimol zapnuté mikrofóny a odovzdal vedenie schôdze parlamentu Augustínovi Mariánovi Húskovi s legendárnymi slovami: „Gusto, zober to za mňa, musím ísť privítať toho starého ..uja“, by mal úplne iný kontext, keby sa novinári spýtali, čo ho tak rozčúlilo.
Ivan Gašparovič totiž dostal tesne pred príchodom Michala Kováča do parlamentu jeho prejav a skoro mu zabehlo, keď v ňom čítal, že prezident prirovnal novú demokratickú republiku k vojnovému štátu. Bohužiaľ, nebol to preklep, Michal Kováč sám o sebe poblúznene hovorieval, že on nie je prvým prezidentom, lebo prvým bol vraj Tiso.
Keby bol Michal Kováč skutočne zakladateľskou osobnosťou nášho štátu, keby naozaj bojoval za nezávislosť Slovenska, nikdy by nemohol vysloviť taký poburujúci blud. Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 nemala s tou demokratickou, ktorá vznikla v roku 1993, nič spoločné ani územne, ani medzinárodnoprávne, ani režimovo, ani nijako inak, ako by si to želali jej pohrobkovia.
Nikdy nebola nezávislou, lebo hneď na prvej schôdzi Slovenského snemu odsúhlasili Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorou nacistická Tretia ríša prebrala „ochranu“ nad Slovenskom, ktoré sa stalo právne, politicky i prakticky jej vazalom, pričom Hitler vojensky obsadil Záhorie a dosadil do všetkých štátnych inštitúcií nemeckých poradcov, ktorí ich fakticky riadili.
Ako sa môže prvý prezident nezávislej Slovenskej republiky, ktorý by mal byť zakladateľom nových štátnych tradícií, hlásiť k tomuto totalitárnemu odkazu? A ako to, že to nikoho z novinárov vtedy nevyrušovalo a namiesto toho moralizovali nad jedným neúmyselne vykĺznutým vulgarizmom?
Keď Mečiarovi ústavní právnici pripravovali Ústavu Slovenskej republiky, predseda HZDS si dal záležať, aby v nej boli právomoci prezidenta republiky zoškrtané na minimum, aby sa obmedzovali výlučne na formálne a ceremoniálne úlohy a čo najmenej prekážali jeho vízii štátu kancelárskeho typu. Keď sa po odchode Michala Kováča z funkcie poslanci po nedôstojnej a dlhotrvajúcej hádke v parlamente nedokázali zhodnúť na tom, kto bude jeho nástupcom, preniesli zodpovednosť na ľud a schválili priamu voľbu prezidenta.
Právomoci mu však neposilnili. Vznikol tak nesúlad medzi jeho legitimitou danou priamou voľbou a právomocami danými ústavou. Považujem to za príčinu mnohých ústavných problémov. Ak parlament nie je ochotný tieto veci zosúladiť, mal by voľbu hlavy štátu vrátiť do parlamentu, lebo kampaň, ktorá jej predchádza, z pochopiteľných dôvodov nemá obsah a polarizuje spoločnosť až do extrému, čo narúša samotnú vážnosť úradu.
Ak si naopak želáme zachovanie priamej voľby a ak to má mať nejaký zmysel, musíme právomoci prezidenta posilniť. Budem sa opakovať, ale už v predchádzajúcich prezidentských voľbách som navrhoval poľský model: teda posilniť právo veta na trojpätinovú väčšinu potrebnú na jeho prelomenie; jasnejšie vymedziť, kedy prezident musí a kedy nemusí niekoho vymenovať do funkcie; dať prezidentovi zákonodarnú iniciatívu a prípadne niektoré ďalšie úpravy, ktoré nepoškodia systém parlamentnej demokracie, ale urobia úrad hlavy štátu ako arbitra sporov a protiváhu výkonnej a zákonodarnej moci zmysluplným a efektívnym. Aj preto by sme vo funkcii prezidenta republiky potrebovali konečne silnú osobnosť, ktorá dokáže o štáte tvorivo uvažovať, ktorá nebude len jeho ozdobou, správcom a najvyšším úradníkom, ale inšpirátorom trvalých pozitívnych zmien.
Eduard Chmelár
Redakčné upozornenie: Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. Portál SKsprávy publikuje aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie, jej vydavateľa alebo oficiálnej interpretačnej línie. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov pri hľadaní pravdy a mieru v konfliktom svete.
16. február 2023 04:55
