Ilustračné foto: SKsprávy/Pixabay
Väčšina ľudí si kladie čoraz naliehavejšiu otázku, čo sa deje so slobodou slova a prejavu. Eduard Chmelár odpovedal v ankete českých a slovenských intelektuálov, či sú praktiky vládnucich kruhov obmedzujúce slobodu prejavu zlučiteľné s demokraciou.
Na sociálnej sieti zverejnil časť odpovede, ktorá by ľudí znalých veci nemala prekvapiť.
Hoci sa vládnuce kruhy v kontinentálnej Európe snažia verejnosti nahovoriť, že to, čo robia, nie je cenzúra, treba podľa Chmelára upozorniť na tri veci.
- Po prvé, tento pojem má veľmi jasnú definíciu, takže o cenzúru bez akýchkoľvek pochýb ide.
- Po druhé, od roku 1848, keď sa v európskych štátoch zavádzala sloboda tlače, sa už obnovenie cenzúry nikdy nenazvalo týmto zdiskreditovaným slovom.
- Po tretie, súčasný stav sa ponáša skôr na prvopočiatky modernej cenzúry na prelome 15. a 16. storočia, kedy s objavením sa kníhtlače a reformácie cirkevné autority zneužívali zmätených mešťanov, ktorí si pýtali rady, čo majú čítať.
Cirkev svoje spočiatku sporadické rady rýchlo zinštitucionizovala, a tak vznikla cenzúra – z latinského „censeo, censere“, čomu v tomto prípade zodpovedá význam „hodnotiť“, prípadne „rozhodovať“, vysvetlil Chmelár, ktorý istý čas viedol Akadémiu médií.
Cenzúra sa teda historicky vysvetľovala ako právo vládnucich síl spoločnosti rozhodovať o duchovnom vývoji štátu a patrične ho usmerňovať.
Myslí si, že v štátnom boji proti dezinformáciám ide o to isté, a preto treba tieto nebezpečné praktiky ohrozujúce slobodu prejavu odmietnuť. V demokracii je legitímne potlačiť nesprávne názory iba argumentačne, nie represívne, zakončil svoje hodnotenie Eduard Chmelár.
-red2-
